Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
sossannah
4. máj 2021
228 

Bolí to, keď rastieš? - 61.časť

"Som veľmi šťastná a vďačná, že si ma sem vzal. Cítim sa ako v raji." pošepla popritom, ako sa stále pohrával s jej prstami. Opäť zdvihol pohľad k nej a usmial sa. 

"Mal som to naplánované od prvého momentu, ako som ťa v nemocnici uvidel." povedal hlbokým hlasom. Zuzka pozrela do jeho očí. 

"Naozaj? A ako si vedel, že budem súhlasiť?" so záujmom nahla hlavu doboku a usmiala sa. 

"Nevedel. Prosil som za to, aby nám Boh odsunul všetky prekážky, ktoré by mohli stáť v našej spoločnej ceste." opätoval jej úsmev. Zuzke vošiel do očí obdiv. Odtiahla sa od neho a čakala, kedy sa k nej posadí. Urobil tak a prekvapene pozeral, ako sa zahľadela do okna. Potom sa k nemu otočila, priblížila tvár k jeho, prstami mu vošla do vlasov a pobozkala ho. Bolo to prvýkrát, čo sama vyvinula záujem niečo také urobiť. A on bol spočiatku tak prekvapený, že chvíľu váhal. Potom sa však tiež vnoril do jej vlasov a užil si bozk s rovnakou chuťou ako ona. Nechápala, kde sa vzala tá vášeň, ktorá ju opantala. Bola však presvedčená, že to, čo v nej prúdi k Tomášovi, chce prijať plnými dúškami. 

Po pár nežných spoločných chvíľach, keď sa obaja upokojili a v tichosti si opäť užívali prítomnosť jeden druhého, sa Zuzka so záujmom zahľadela na plátno, ktoré bolo zakryté. 

"Čo sa nachádza pod tou plachtou?" spýtala sa zvedavo. Uvidela, ako sa Tomášovi napla tvár. Nevedela však identifikovať jeho pocity. 

"Obraz, ktorý som maľoval pred pár mesiacmi a ešte sa k nemu nestihol vrátiť." jeho hlas bol pokojný. Zamyslene sa zahľadel tým smerom, kde sa plátno nachádzalo. "A možno je načase ho dokončiť." zaťal sánku a potom sa jemne usmial. Zuzku naplnila zvedavosť. 

"Smela by som sa pozrieť?" spýtala sa so záujmom. Tomáš sa mlčky usmial. Keď neodpovedal ani po pár minútach, trochu podráždene dodala: "Ale no tak. Veď mi odpovedz." Tomáš sa rozosmial. 

"Myslíš, že umelci ukazujú svoje diela, keď sú ešte nedokončené?" zahryzol si do pery a so záujmom na ňu pozrel. Zuzka sa zamyslela. 

"Ja by som asi neukázala obraz, ktorý by bol nedokončený." vyznala sa s úsmevom. Tomáš sklonil hlavu a pobavene sa usmial. Zuzka na neho obdivne hľadela. Páčilo sa jej, aký nádherný úsmev mal. Zanechával jej v srdci príjemné stopy. "Fajn. Tak mi ho ukážeš potom, keď bude hotový?" spýtala sa s hravým úsmevom. Tomáš si s ňou spojil prsty a prikývol. 

"Sľubujem, že ti ho podarujem." naklonil sa k nej a sladko jej pobozkal pery. 

"Páči sa mi táto izba. Asi tu ostanem aj dlhšie." zasnene sa oprela hlavou o sedačku a očami skúmala každú maličkosť, ktorá sa tu nachádzala. Páčilo sa jej ako zo stropu viseli žiarovky miesto lustra. Celé to na ňu pôsobilo útulne a cítila, akoby sem patrila. Prítomnosť Tomáša a celá atmosféra, ktorá tam vládla, ju príjemne hriali pri srdci. Zrazu ju napadla otázka: 

"Tomáš?" S ľahkosťou na ňu zdvihol obočie. 

"Áno, moje nežné vtáča?" 

"Ako to teda je s tými odkazmi, ktoré sa dvakrát tak nečakane zjavili pri mne?" trochu sa odsunula a posadila sa oproti nemu, aby lepšie uvidela črty jeho tváre. Privrel oči, pomaly sa k nej tiež otočil a prstami si pretieral čelo. Uvidela jeho pobavený výraz. Nepotrebovala odpoveď. Prezradil jej ho svojim veselým úsmevom. 

"Potrebuješ získať tú časť puzzle?" zaznel hravý tón jeho hlasu. Pokývala hlavou zo strany na stranu. 

"Chcela by som sa autorovi takých vzácnych vyznaní poďakovať nežným bozkom." snažila sa zapojiť do jeho hry. Tomášovi sa zaleskli oči túžbou. 

"Tak nech sa páči. Máš ho pred sebou." priblížil svoje telo bližšie k nej a s očakávaním zavrel oči. Zuzka sa zasmiala nad jeho chlapčenskosťou. So záujmom sledovala jeho mäkké pery. Mala chuť pobozkať ich a oddať sa túžbe, ktorá ju napĺňala. Nahla sa však k jeho lícu a darovala mu bozk tam. Keď sa odtiahla, otvoril oči a zaskočene zdvihol obočie. Zuzka sa pobavene zasmiala. Zrazu sa Tomáš zdvihol a podišiel k jednej zo skriniek oproti sedačke. Prekvapene ho sledovala. Keď sa k Zuzke vracal, v ruke držal papier. So záujmom pozerala ako sa naň zahľadel. Chvíľu sa sústredil na text a potom na ňu pozrel s nehou. 

"Opäť ma chceš držať v napätí?" očami sa zahľadela na papier, ktorý úhľadne poskladal. 

"Prečo myslíš, že ťa chcem držať v napätí? Chcem dodržať sľub. To je tvoje." povedal pokojne a podal jej papier do rúk. Potom sa letmo usmial. Chvíľu mlčky skúmala, čo to je. Keď ju už zvedavosť natoľko nahlodala, že sa na nič iné nedokázala sústrediť, roztvorila papier a zahľadela sa na text. Zaujal ju názov. Niesol jej meno. Oči sa jej zaleskli očakávaním. Po prvej vete ihneď pochopila, čo to je. Pozrela sa mu do očí a obdivne sa usmiala. Tomáš jej úsmev opätoval. Keď dočítala posledný riadok, vrátila sa k prvému a opäť si to celé prečítala. Srdce sa jej naplnilo láskou a nehou. Bola dojatá z toho, ako ju opísal. 

"Takto si ma vnímal?" zamyslene sa opäť zahľadela na báseň s jej menom. 

"Takto ťa vnímam." šepol tichým hlasom. Zuzka si vydýchla, poskladala papier a vložila si ho do kabelky, ktorú mala položenú na zemi, hneď vedľa sedačky. 

"Smiem si ju nechať, však?" neisto sa na neho pozrela. Tomáš sa usmial. 

"Iste, je tvoja. Chcel som ti ju dať už predtým, ale nebol na to vhodný čas." tvár sa mu zmenila vo vážnosti, ale oči mu stále svietili láskou. Zuzka ticho prikývla. 

"Odstupom času zisťujem, aj vďaka tomu ako si sa celý čas ku mne správal ty, že možno môj vzťah s Petrom nebol skutočný." sklopila oči a zhlboka sa nadýchla. Pri Tomášovi sa cítila tak bezpečne, že strácala zábrany v tom, tajiť svoje skryté pocity. Tomáš na ňu upieral hlboký pohľad, ktorý ju prinútil k tomu, aby sa opäť odhodlala na neho pozrieť. 

"To si nemyslím. Považovala si za dôležité byť s ním. Možno si iba nevedela pomenovať, čo bol skutočný dôvod vášho vzťahu." vyslovil citlivo. Stále hľadel do jej očí. Všimol si, že sa zmenili v nechápavom odtieni. 

"Ja som si myslela, že by to priateľstvo, ktoré sme dlhé roky medzi sebou mali a posilňovalo nás, bolo skvelým základom pre našu lásku. Že tá láska by stačila k tomu, aby sme si navzájom rozumeli aj bez slov." pohľadom uhla od neho a zahľadela sa do priestoru. Tomáš ju stále vnímavo sledoval. Nemal potrebu žiarliť. Vedel, že Petra, ktorý bol jej súčasťou od detstva, nedokáže vymazať zo svojho srdca. Otázka, ktorá mu znela v jeho vnútri bola: či ako dlhoročného priateľa alebo ako nenaplnenú lásku. 

"A prišla si na odpoveď?" skúmavo si prezeral celú jej tvár. Mal pocit, že je ako vták. Ak by ju chcel niekto chytiť vo svojom vlastnom prospechu, ihneď by odfrnkla. Dôvera a láska boli však tým, čo jej pomáhalo rásť v slobode. 

"Možno ešte potrebujem čas. Nie však, aby som si držala odstup od teba. Už od začiatku som sa pri tebe cítila výnimočne. A teraz mám pocit, že môžem lietať. Ide o to, že moje srdce stále nevie pochopiť jeho odchod. Bola som zvyknutá, že ako priatelia si hovoríme všetko. Rozumeli sme si tak dobre, pretože sme vnímavo načúvali potrebám toho druhého. Hoci v Boha neveril, vždy sa s úctou zaujímal o moje myšlienky, ktoré som mu s radosťou vyslovovala nahlas. Keby mi bol vysvetlil dôvod svojho rozhodnutia, nemuseli sme naše priateľstvo úplne zničiť. Bol to najvzácnejšie, čo som po smrti otca mala. Nechápem, ako môže s ľahkosťou dlhé roky v pokoji žiť." smutne pokývala hlavou a zahľadela sa na svoje prsty. Tomáš jej ich chytil a nežne pobozkal. 

"Bolo by to ľahšie, keby si si to s ním mohla osobne vysvetliť?" citlivo položil otázku. Zaskočene na neho pohliadla. Do očí jej vošlo mierne podráždenie. 

"Neviem, či som na to pripravená. Zvykla som si na to, že keď ho nevidia moje oči, je to pre moje srdce znesiteľnejšie." Keď to vyslovila, zamyslela sa, aké by to bolo, vidieť jeho tvár. Vnútro jej zapĺňala tieseň. Tomáš zazrel, ako sa jej tvár sťahuje a náhle ju vtiahol do svojho ochranárskeho objatia. 

"Láska nepotrebuje dôvody. Je ako prvý jarný kvet, ktorý očakávaš po dlhej zime. Nikdy nevieš, kedy príde jeho vzrast. Ale keď objavíš jeho prvé púčiky, máš pocit, že sa celé tvoje srdce zaplavilo vo svetle." dodal s nadšeným hlasom. Zuzka načúvala jeho múdrosti a ešte hlbšie sa skryla v jeho objatí. Bez slov a v tichu jej položil svoju dlaň na líce a s láskou jej zotieral všetky obavy. Zuzka sa z toho bezpečia, ktoré z Tomáša vychádzalo, natoľko upokojila, že mračná z jej vnútra nahradil opäť pokojný vánok, v ktorom poletovala iba láska. 

Bol podvečer a Vilma sedela pri lôžku svojho syna. Cítila sa veľmi unavená. Za celý čas vypila len jeden pohár vody. Jedlo do seba vôbec nedokázala dostať. Teraz však, keď sa všetko upokojilo a ona vedela, že operácia dopadla dobre, začínala pociťovať hlad. Cukor sa jej znížil natoľko, že už takmer dobre nevidela. Zrazu dnu vošiel Sebastian. Zahľadal sa na Matúška, ktorý pokojne spal. Pohľadom prešiel na Vilmu. 

"Poď prosím so mnou." šepol potichu, aby Matúška nezobudil. Vilma sa zdvihla a pomaly vyšla z izby. Sebastian pokojne čakal kúsok od dverí. Oči mu zjemneli, keď uvidel jej unavenú tvár. 

"Niečo sa deje? Už máš výsledky?" zrýchlil sa jej dych. Zrazu sa jej zahmlelo pred očami. Sebastian k nej priskočil a chytil ju do náručia. Vilme chvíľu trvalo, kým to zatmenie pred očami prešlo. Sebastian jej pomohol posadiť sa na stoličku na chodbe a priniesol jej vodu v plastovom hrnčeku. Ticho poďakovala. 

"Možno by bolo dobré, keby sme si na chvíľu zašli do bufetu. Majú tam veľmi dobré šaláty asi si celý čas nič nejedla, však?" zaujato sledoval jej tvár. Vilma ticho prikývla. "Môžeš vstať?" zdvihol sa a podal jej ruku. Vilma sa na neho vážne pozrela, ale jeho ruku neprijala. Bola zvyknutá postarať sa sama o seba a obávala sa fyzického kontaktu s ním. Sebastian stiahol ruku naspäť a čakal, kým sa postaví. Potom v tichosti prešli na miesto. 

Pokiaľ Sebastian objednával, Vilma si našla stoličku blízko východu. Obávala sa ich rozhovoru osamote. Hoci myslela iba na Matúška, myseľ sa jej vrátila k ich poslednému rozhovoru v kaviarni. A ako sa to potom všetko skomplikovalo. Sebastian si prisadol oproti nej a položil k nej tanier so šalátom. Potom jej podal jednu vidličku a servítok. Vilma ticho poďakovala a vychutnala si prvé sústo. Naozaj jej to dobre padlo. Vedela, že o Matúška je dobre postarané a pokiaľ by do seba nič nedostala, jej závrate by sa zhoršovali. Keď sa jej žalúdok trochu naplnil, otočila pohľad k Sebastianovi, ktorý si tiež mlčky vychutnával jedlo. 

"Už vieš niečo nové?" spýtala sa s ustaraným pohľadom. Sebastian si utrel ústa a ticho pokýval hlavou. 

"Možno úplne neviem, čo prežívaš, pretože deti nemám, chcem ťa však povzbudiť. A ak si schopná prijať silu tých slov, budeš sa možno cítiť trochu pokojnejšie." povzbudivo na ňu uprel svoj jasnomodrý pohľad. Vilme sa rozbúšilo srdce. Opäť sa jej vrátilo to, prečo sa do neho pred mnohými rokmi zamilovala. 

"Ak to nie sú dobré výsledky, čo iné by ma mohlo upokojiť?" ustarane stiahla oči. 

"Boh vie o tvojom trápení. O tvojom živote vie všetko, bez ohľadu na to ako dobre to v sebe skrývaš. Dlhé roky som o tebe nič nepočul a vôbec neviem, čo sa v tvojom živote udialo. On bol však celý čas s tebou. Pozná aj tie najskrytejšie zákutia tvojho srdca." vyslovil vážne. Hoci si sám prechádzal zvláštnym obdobím, v ktorom nevidel význam ničoho, ešte stále k Vilme prechovával hlboký cit. Bez ohľadu na to ako ho opustila a koľko rokov sa nevideli. Vilma neuhýbala pohľadom. Spomenula si na svoju tichú modlitbu, ktorú v lekárskej izbe vyslovila. Niečo v jej vnútri sa pohlo. Tak veľa rokov žila v tej zvláštnej bubline predkreslených predstáv svojich rodičov, že ju teraz, keď začula Sebastianove slová, niečo nútilo, aby odtiaľ vyšla. Cítila, ako jej po tvári začínajú tiecť slzy. Ak by aj vystrela k Sebastianovi ruky, ako by zareagoval na to, keby sa dozvedel pravdu? Znenávidel by ju. A to by nezniesla. Radšej nech opäť odíde, akoby sa mala pozerať ako sa jeho srdce voči nej zatvrdzuje. Sebastian pohladil jej ruku, ktorú mala položenú v zaťatej pästi. Bojovala sama so sebou a s vlastnými pocitmi. Na jednej strane sa túžila cítiť opäť tak slobodná ako kedysi, na druhej strane si nebola istá, či je schopná byť taká ako predtým. Dieťa, ktorého sa vzdala, sa v poslednom čase stalo jej najhlbšou výčitkou. 

"Všetko bude dobré. Neboj sa." šepol jemne. Vilma na neho pozrela so slzami v očiach. Odsunula ruku z jeho pohladenia a rázne sa postavila. Zaplavilo ju jasné riešenie. 

"Nie, Sebastian. Nikdy už nič nebude dobré. Keby si spoznal skutočný dôvod, prečo som ťa opustila, bol by si natoľko sklamaný, že by si sa nedokázal na mňa ani len pozrieť. Pretože ja sa veľakrát sama nedokážem pozrieť na seba v zrkadle." keď dopovedala posledné slová, otočila sa a odišla preč. Sebastian za ňou hľadel s uboleným pohľadom. Jej slová ho pichli hlboko v srdci. Nie však preto, že by sa on sám cítil zranený. Bolelo ho, koľko bolesti si v srdci niesla ona sama. Aj napriek tomu, že túžil bežať za ňou a vybojovať jej boj spolu s ňou, tým, že by ju ukryl v svojom náručí, nechal ju ísť. Niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, že ešte nie je ten správny čas. 

4. máj 2021
4. máj 2021

"Bolelo ho, koľko bolesti si v srdci niesla ona sama".....sucit, je Tvoja bolest v mojom srdci...😢

4. máj 2021

Opäť som unesená a nabitá ;) vždy ešte dlho premýšlam o každej časti. Skvelé.

5. máj 2021

@buba12 ďakujem za také hrejivé slová... 💗😍🌹

5. máj 2021

Začni písať komentár...

Odošli