Bolí to, keď rastieš? - 62.časť

Zuzka sa práve ukladala do postele, keď Tomáš podišiel k dverám.

"Nepotrebuješ nič?" spýtal sa s úsmevom. Páčilo sa mu, že sa môže pozerať, ako má na sebe jeho tričko a ukladá sa na mieste, kde sa on vždy cítil bezpečne. Zuzka sa oprela o vankúš a usmiala sa tiež.

"A ty kde budeš spať?" zvedavo nahla hlavu mierne doboku.

"Hore na sedačke." hlboko sa na ňu zahľadel. Zuzka si prstami vošla do vlasov a chvíľu premýšľala. Tomáš sa už chystal na odchod, keď Zuzka zvolala:

"Tomáš?" 

Otočil sa na ňu a spytujúco zdvihol obočie.

"Áno?" vážne sa spýtal.

"Možno by sa mi páčilo, keby si ostal. Myslím, keby sme noc strávili v spoločnej blízkosti. Teda, ak by ti to neprekážalo." keď to vyslovila, cítila sa trošku neisto. Či pochopí jej návrh. Tomáš sa nežne pousmial nad jej rozpakmi a pristúpil bližšie k nej. Posadil sa a chvíľu si ju prezeral. V podbrušku ju pohladilo očakávanie zmiešané so vzrušením z toho ako intenzívne na ňu hľadel.

"Šťastím sa mi rozpína srdce, keď mi dávaš tú možnosť, že budem môcť byť tak blízko tvojich snov." keď to dopovedal, ľahol si vedľa nej. Zuzka sa zošuchla na úroveň jeho očí a uprela pohľad do jeho. Usmiala sa z toho, ako blízko si boli. Ich srdcia bili rovnakým tempom. Tomáš očami blúdil po celej jej tvári. Potom sa oprel o lakeť a chvíľu sa len tak hral s pramienkami jej vlasov. Zuzka zvážnela, privrela oči a zľahka vydýchla. Jeho jemné dotyky ju vyvádzali z miery. Potom si opäť ľahol ešte bližšie k nej a nežne sa perami dotkol jej pier. Zaplavila ju túžba cítiť jeho pery ešte silnejšie. Preložila si ruku cez neho. Tomáš sa však nikam neponáhľal. Jeho trpezlivá povaha sa prejavovala aj v týchto intímnych chvíľach. Pocítila jeho jemný úsmev, keď ho pohladila po chrbte. Na chvíľu sa perami odtiahol a sledoval jej privreté viečka.

"Si taká nádherná, že sa nemôžem prestať na teba dívať. Moja ruža sáronská." šepol stále blízko jej pier. Usmiala sa. Ruku si položil na jej kríže. Pocítila, ako jej prstami prešiel pod tričko a ľahko sa dotkol jej pokožky. Pootvorila oči. Bola tak blízko jeho očí, že mohla zazrieť, čo všetko sa mu v pohľade skrývalo. Nebola to len túžba, ale aj prijatie, obdiv, neha a čistá láska. Tá, ktorá jej dokázala oživiť srdce. Bez zbytočných trápení a bolesti. Obaja zavreli oči a spoločne sa o seba opreli čelami. Akoby sa jeden druhému snažili povedať, bez slov, to, čo k sebe cítia. Potom sa Tomáš trochu nadvihol a vtiahol Zuzku do svojho náručia. V mysli vyslovila tichú vďaku Bohu. Za to, že jej poslal práve jeho. Toho, ktorý poznal jej hodnotu a správal sa k nej, akoby bola pre neho to najvzácnejšie.

Ráno sa Zuzka zobudila, ale Tomáš v posteli nebol. Vzala si oblečenie, umyla sa, prezliekla a pomaly prešla chodbou. Začula, ako sa z podkrovia ozýva tichá hudba. Zamyslene zastala pod vchodom, ktorý bol zavretý. Premýšľala, či ho môže rušiť a vojsť dnu. Natiahla ruku dohora a spustila schody. Pomaly vyšla hore a uvidela, ako okolo Tomášovej postavy svieti svetlo, ktoré prúdilo od okna. Zaujato stál oproti plátnu a sústredene upieral pohľad na svoju kresbu. Ruka mu tancovala v profesionálnych pohyboch. Zuzka chvíľu stála na schode a s mierne vystrčenou hlavou ho pozorovala. Do srdca jej vošiel obdiv. V tomto prítomnom okamihu bol taký krásny, že tam iba stála s pootvorenými ústami a užívala si to, čo z neho vyžarovalo. Pokoj, ktorým oplýval vošlo až k nej. Rozbúšilo sa jej srdce, keď zastal a zaujato sledoval svoje dielo. Štetec si na malý okamih priložil k perám a spokojne sa usmial. Potom opäť pokračoval v práci. Zuzka pocítila obrovskú túžbu priblížiť sa k nemu. Rozhodla sa vyjsť hore a v tichu urobila prvé nesmelé kroky. Tomáš zdvihol pohľad k nej a na tvári sa mu usadil nežný úsmev. Neha mu vošla aj do očí. Položil štetec na stojan a chcel k nej pristúpiť.

"Nie, prosím, neprestávaj. Ja si v tichu sadnem tu a vôbec ťa nebudem rušiť." sadla si do kresla a pohľad uprela k nemu. Tomáš nepočúvol, pristúpil k nej, s láskou jej pohladil tvár a nahol sa k jej perám.

"Aj dnes treba pokračovať v liečbe." šepol a slastne ju pobozkal. Zuzku zaplavila vlna tepla. "A teraz môžem pokračovať." usmial sa a opäť pristúpil k plátnu. Tentokrát do ruky vzal ceruzku. Zuzka vôbec nevidela, čo kreslí, pretože stál tvárou oproti nej. Občas dokonca na ňu letmo pozrel a pobavene sa usmial. Akoby tušil, čo sa jej preháňa v mysli. Zuzka si prstami pošúchala nos a jemne si pomasírovala krk. Stále Tomáša sledovala. Bavilo ju vidieť, ako sa jeho tvár zmení, keď sa sústredí.

"To je ten obraz zo včera alebo kreslíš niečo nové?" prerušila ticho medzi nimi. V jej očiach sa stále odrážal obdiv. Tomáš stále zaujato sledoval obrysy, ktoré robil. Opäť sa medzi nimi vytvorilo ticho. Potom zdvihol pohľad k nej a úplne slabo sa usmial. Akoby jej to nechcel povedať alebo ju chcel ponechať vo zvedavosti. Zastrčil si ceruzku za ucho a vystrel sa, aby na ňu lepšie videl. Nahol hlavu do jednej strany. Pery zovrel do rovnej čiary.

"Nedokážem sa sústrediť, keď si tu." pomaly sa k nej začal približovať. Potom si kľakol k jej nohám, chytil jej ruku a pobozkal ju. Zuzka na neho zamilovane pozerala.

"Prepáč, že ťa rozptyľujem. Chcela som ťa v tichosti sledovať, ale moja zvedavosť ma akosi začala prevalcovávať. Tiež občas kreslím a možno by si pre mňa mohol byť príjemnou inšpiráciou." vysvetľovala zaujato. Tomáš sa na ňu pobavene pozeral odspodu a hravo zdvihol jedno obočie.

"Iste." povedal stroho. Zuzka čakala, že jej dovolí sa pozrieť.

"Nič viac nepovieš?" usmiala sa. Tiež sa usmial a pri tom, ako jej opäť pobozkal ruku ticho pokýval hlavou, že nie. Obaja sa veselo zasmiali. Tomáš sa zdvihol, opäť zakryl obraz plachtou, vypol hudbu a postavil sa oproti nej.

"Môžem vás, vzácna pani, pozvať na raňajky?" podával jej ruku. Zuzka ju prijala a on jej pomohol vstať. Potom spoločne zišli úplne dole. Barras spokojne ležal na koberčeku pri krbe a letmo zdvihol hlavu, keď obaja s hravým smiechom prešli okolo neho. Zuzka sa pustila Tomáša a sadla si k nemu. Spokojne ho začala hladiť pod krkom. Barras sa vyvalil nabok a užíval si jej dotyky. Tomáš si vzal bundu z vešiaku a čakal, kedy sa k nemu Zuzka pridá.

"Myslela som, že ideme raňajkovať." prekvapene sa dívala na to, ako vzal jej bundu z vešiaka a gentlmansky jej ju ponúkal.

"Veď áno. V rámci pretrvávajúcej liečby, na čerstvom vzduchu." hravo nahol kútik doboku v úsmeve. Zuzka sa tiež usmiala a prijala jeho gentlemanské gesto. Barras sa na nich neochotne pozrel.

"No poď, priateľu. Aj ty pôjdeš s nami." otvoril dvere a čakal, kedy vybehne von. Po pár sekundách sa pridal k Zuzke a s veselým vrtením chvosta čakal, kedy si ho opäť všimne. Tomáš pobavene pokrútil hlavou a zamkol dvere. Potom vzal Zuzku za ruku a pomaly ju viedol dole, lesným chodníkom. Po chvíli zastal.

"Prepáč, ani som sa ťa nespýtal, či sa cítiš na to, zvládnuť malú prechádzku." starostlivo na ňu pozrel. Zuzku jeho starosť potešila. Pohladila ho nežne po tvári.

"Cítim sa výborne. Myslím, že už dlho som sa tak necítila." nehu v jej očiach nahradila láska. Naklonila sa k nemu a darovala mu ľahký bozk na líce. Tomáš sa spokojne usmial a potom spoločne pokračovali v pomalej chôdzi. Barras už cestu poznal, tak ich predbehol a bol niekoľko krokov pred nimi.

"Dnešný deň je sviatok." povedal Tomáš popritom, ako sa zhlboka nadýchol. Pozrel na Zuzkinu stranu a obdivne skúmal jej tvár, ktorá sa nadchýňala týmto prostredím.

"Sviatok?" prekvapene sa otočila na neho. Tomáš sa letmo usmial a chytil jej ruku do svojej.

"Mohol som vstať a Boh mi podaroval možnosť vidieť tvoju pokojnú spiacu tvár. Daroval mi dar, kedy som po dlhšej dobe, mohol konečne opäť s chuťou maľovať. A v neposlednom rade, konečne sa tu s tebou môžem prechádzať. Dlho som Mu tieto svoje túžby predkladal." Zuzke sa po jeho slovách rozbúšilo srdce o niečo rýchlejšie. Mala pocit, že sa pri ňom vznáša. Nechcela myslieť na to, čo bude, keď sa z tohto raja budú musieť vrátiť. Jediné, čo chcela bolo, aby ruka, ktorá ju teraz hladila s takou nehou, nikdy nepustila tú jej. Zuzka zastala, vzala jeho tvár do dlaní a nástojčivo sa na neho zahľadela. Tomáš pochopil. Okamžite ju vtiahol do náručia a pobozkal.

Z lesnej cestičky asi po pätnástich minútach prešli na normálny chodník. Pred ním sa vypínala obrovská drevenica. Za ňou boli v ohrade voľne pustené domáce zvieratá. Každé vo vlastnom výbehu. A na parkovisku už boli odparkované štyri autá. Po pár sekundách prišla obrovská dodávka, ktorá zastala pri skladisku, ďalej od drevenice. Zuzka prekvapene pootvorila ústa a pozrela na Tomášovu pobavenú tvár.

"To sme sa kde ocitli?" šokovane zdvihla hlas. Potom z akej samoty prišli mala pocit, že sú na nejakom inom, neznámom mieste.

"To je salaš môjho dobrého priateľa, Alexa." zahľadel sa Tomáš do diaľky a skúmavo sledoval pohyb v okolí. "Rád sa skrýva v kuchyni." pozrel na ňu s veselou tvárou a spoločne prešli k dverám drevenice. Barras sa spokojne rozbehol na lúku. Bolo zjavné, že to tu veľmi dobre poznal.

Interiér bol zariadený v starom vidieckom štýle. Dokonca na malom pódiu stáli figuríny poobliekané v ľudových krojoch. Tomáš sa posadil na drevenú lavicu, ktorá bola pokrytá kožušinou a spokojne sledoval, ako sa Zuzka pomalými krôčikmi prechádza po priestore. Po pár minútach sa k nemu pridala. Tomáš chytil jej ruku do svojej a pobozkal ju.

"Je to tu fascinujúce." poznamenala so stále obdivným pohľadom.

"Áno, Alex je taký. Pred pár rokmi by som nepovedal, že sa na niečo takéto odhodlá. Keď však jeho otca prestali poslúchať nohy, rozhodol sa pokračovať v jeho šľapajách. A ani sa mu nečudujem. Keby mám takého bohabojného a láskavého otca, tiež neodmietnem pokračovať v jeho práci." Tomáš sa zamyslel a tvár mu zvážnela. Zuzka si všimla túto zmenu. Chcela niečo povedať, keď z kuchyne vyšiel vysmiaty mladík. Jeho tvár jej bola povedomá. Tomáš vstal a šiel mu naproti. Srdečne sa priateľsky objali.

"Videl som Barrasa. Nečakal som, že tu budeš. Myslel som, že chodievaš až koncom mesiaca." udivene Alex na Tomáša pozrel. Uvidel, ako sa Tomáš zamilovane otočil na Zuzku. Pobavene sa usmial. "Ahá, už chápem." potľapkal Tomáša po chrbte a obaja sa na seba usmiali. Potom si Tomáš sadol opäť k Zuzke. Alex si vzal stoličku a posadil sa oproti nim. Chvíľu si Zuzku mlčky prezeral.

"To je Zuzka. Môj dobrý priateľ, Alex." predstavil ich navzájom. Alex vystrel k Zuzke ruku a ona ju prijala.

"Teší ma. Veľmi rád ťa spoznávam. Konečne." so skrývaným úsmevom otočil Alex tvár k Tomášovi. Ten na neho vážne stiahol obočie. Alex nevinne zdvihol plecia. Zuzka veselo sledovala ich tiché gestá.