Bolí to, keď rastieš? - 63.časť

"Aj ja ťa rada spoznávam. Môžem sa spýtať, nehral si náhodou v kapele s Tomášom?" zvedavo sa spýtala. Tomáš na ňu uprel prekvapený pohľad. Alex sa usmial.

"Jasné. Určitý čas sme viedli chvály. Potom sa každý pobral za vlastnými povinnosťami. Ale bolo by fajn, keby sme si to niekedy zopakovali, nemyslíš?" spytujúco sa otočil na Tomáša. Ticho prikývol. "Nevieš ako sa má Matúš? Dlho som o ňom nič nepočul."

"Robí taxikára. Sme v občasnom kontakte." Zuzka si po Tomášovom dopovedaní spomenula na známu tvár taxikára. Teraz zistila, odkiaľ ho poznala. V mysli sa vytratila z rozhovoru Tomáša a Alexa. Vrátila sa jej spomienka, keď ich všetkých videla ako spievajú Bohu. Pocítila trpkosť v srdci, keď sa vrátila do času, keď bola s Petrom. Jeho reakcia ju vtedy úplne vykoľajila. Smutne sklonila hlavu a stratila sa vo vlastnom svete. Tomáš si toho všimol. Poprosil Alexa o raňajky a keď odišiel naspäť do kuchyne, s láskou začal skúmať jej zadumanú tvár. Trpezlivo čakal na to, kým sa opäť vrátila k jeho pohľadu. Neisto sa usmiala a opäť sa zahľadela mimo. 

"Zuzka?" šepol jej meno. "Odkiaľ vieš, že sme s Alexom mali kapelu?" vlastne ho táto otázka ani tak nezaujímala. Skôr bol zvedavý, prečo sa tak náhle do seba stiahla. Mal pocit, že to spolu súvisí. Zuzka sa nadýchla a zahľadela sa na jeho prsty, ktoré ju neprestajne hladili. Oči jej zjemneli, keď si uvedomila, kto pri nej sedí.

"Pri jednom z výletov s Petrom, som sa počas toho, keď on viedol rozhovor s dekanom, rozhodla pre krátku prechádzku po okolí. Natrafila som na vás. Keď som počula váš spev a pieseň, ktorú ste spievali, úplne ma to vtiahlo. Tak veľmi mi chýbalo niečo také, že som na okamih zabudla, kde som. Potom za mnou prišiel Peter a uvidel tam teba. Nahneval sa. Keď sme ostali sami, nevedel mi vysvetliť, prečo tak reagoval." Zuzka vydýchla a opäť sa zahľadela mimo. "Niekoľko dní nato odišiel a nechal po sebe iba jeden list, ktorého zneniu dodnes nechápem." posledné slová, akoby povedala iba sama pre seba. Tomáš ju vnímavo počúval. Srdce mal stále pokojné. Keď sa Zuzka na neho otočila, uvidela, aký pokoj žiari z jeho tváre.

"Som rád, že si mi to povedala." hľadel na ňu s prijatím. Keď to hovorila, neuvedomovala si, že by to mohlo jeho srdcu ublížiť. Teraz však, keď na ňu pozeral s láskou a prijatím, uľavilo sa jej.

"Ty sa nehneváš?" aj napriek tomu sa chcela uistiť. Tomáš pokrútil hlavou.

"Ak by som si k tebe povytváral očakávania, tak možno by ma slová o tvojej minulosti nahnevali a sčasti by som aj žiaril, že máš Petra stále vo svojej hlave. Moja myseľ však dozrieva v Bohu. Od Neho pochádza môj pokoj a múdrosť. K Nemu smerujem svoje očakávania. A vieš prečo?" nahol hlavu bližšie k nej, aby videla, že to myslí úprimne.

"Prečo?" vyslovila s očakávaním.

"Pretože bez Neho je moja láska iba prázdna nádoba." keď to vyslovil do očí mu vošlo zvláštne teplo. Presne také isté, aké zaplavilo Zuzkine srdce. Chvíľu si jeho oči prezerala a potom sa k nemu pritúlila. Ochranársky ju skryl a nežne pobozkal do vlasov. "Moje nežné vtáča. Neboj sa, som tu a vždy budem." šepol jej do vlasov. Trpkosť Zuzkinho srdca sa pomaly vytrácala v teple jeho objatia. Privrela oči a na malý okamih zabudla, kde sú. Mala pocit, že sa ocitli v Tomášovej vzácnej izbe, kde k nej prúdilo to hrejivé Svetlo, ktoré Tomáš obsiahol s Božou milosťou v plnosti, aby Ho tak mohol priniesť až k nej.

Z ich vzájomného príjemného ticha ich vyrušil Alex. V rukách niesol dva obrovské taniere, ktoré hrali rôznymi farbami. Na jednom tanieri bola zelenina, šunka, rôzne druhy syrov a na druhej čerstvé pečivo, ktoré už na diaľku vyzeralo veľmi lahodne.

"Vau, Alex, veď to by nepojedli ani štyria stravníci." pobavene dodal Tomáš, keď taniere položil na stôl.

"Čo nezjete, zabalím vám domov." usmial sa Alex a venoval pohľad Zuzke.

"Ďakujeme pekne za tvoju pohostinnosť." pridala sa k rozhovoru Zuzka. Alex sa na ňu priateľsky usmial a prikývol hlavou.

"Ja už musím ísť. Čaká ma vonku dodávka a musím na všetko dohliadnuť. Ale Lucka vám ešte donesie čaj alebo kávu, keď budete chcieť. Som rád, že ste prišli a ste tu kedykoľvek vítaní." podal obom ruku.

"Ďakujeme, Alex." Tomáš sa postavil a obaja sa bratsky potľapkali po pleci. Keď Alex odišiel, Tomáš si naložil svoju porciu na tanierik a na druhý naložil Zuzke. Keď sa k nej otočil, aby sa spýtal, či nemá chuť na niečo iné, obdivne jej žiarili oči. Tomáš mlčky sledoval jej pohľad a na tvári sa mu objavil zamilovaný úsmev.

"Ďakujem za to, aký si starostlivý." šepla s pretrvávajúcim pohľadom. Srdce sa jej rozpínalo láskou a šťastím, že tu teraz môže byť s ním. Nahol sa ku nej a ľahko ju pobozkal na lícnu kosť. Potom sa sa perami jemne dotkol jej ucha. Ticho šepol:

"Som tvoj ošetrujúci lekár. Nie žeby som si to však neužíval, že ťa môžem mať tak blízko srdca." hravý hlas, ktorý jej pošteklil bubienok, priniesol vlnu horúčavy, ktorá jej zaplavila líca. Tomášovi sa rozžiarili oči, keď sa odtiahol a uvidel jej jemný rumenec na tvári.

Keď dojedli, Tomáš ju chytil za ruku a vyviedol ju na terasu. Nebola pre hostí. Podľa dvoch hojdacích kresiel a siete, pripevnenej blízko dvoch stromov, si Zuzka domyslela, že patrí domácim. Slnko už vystúpilo o niečo vyššie, takže sa aj pocitovo oteplilo. Výhľad, ktorý sa im naskytol, keď si sadli, ju uchvátil. V okolí sa rozprestierala zelená lúka posiata rôznofarebnými kvetmi. Po pravej strane kvitol jablčný a čerešňový sad a po ľavej strane bolo počuť jemné zurčanie potôčika. Bolo zjavné, že jar sa hlásila v plnej kráse. Zuzka privrela oči a ľahko sa usmiala. Zvuky, ktoré zneli z prírody jej obmývali všetky zmysly. Pocítila rovnakú ľahkosť, ako pred rokmi. Myseľ sa jej stratila vo vlastnom svete. Ó, takto pracuješ, Pane? Po dlhotrvajúcom chlade necháš, aby sa opäť všetko mohlo zrodiť nanovo. Intenzívne, ozdravujúco, plnohodnotne a s obrovskou škálou farieb a vôní. Si dokonalý umelec.

Rovnako, ako tvoje srdce. Tichý hlas, ktorý jej odpovedal ju natoľko šokoval, že otvorila oči a zažmurkala. Chvíľu sa mlčky zahľadela do diaľky. Potom sa otočila na Tomáša. Mal vystreté nohy, privreté oči a užíval si, ako na neho prúdilo slnečné svetlo. Úsmev, ktorý mu hral na tvári ju okamžite upokojil. Oblizla si pery a otočila celé svoje telo na neho. Uvoľnenosť, ktorá z neho prúdila ju nadchýňala. Všimla si jeho ruku, ktorú mal voľne položenú na operadle kresla. Sústredene sa zahľadela na jeho prsty. Tie, ktoré jej dokázali dotykom spôsobiť obrovskú búrku krásnych pocitov. Nahla k nim svoje prsty a jemne sa ich dotkla. Tomáš okamžite zareagoval a ľahko ju po nich pohladil. Zuzke sa zrýchlil dych. Nechala sa vtiahnuť do tej nežnej hry jeho vnímavých pohladení. Občas si prezrela jeho tvár. Ešte stále mal privreté oči. Iba jeho úsmev sa o niečo viac rozšíril. Uvedomila si, že jeho výraz núti aj ju, aby sa usmiala. V podbrušku ju pohladilo vzrušenie, ktoré jej zrýchlilo dych. Tomáš k nej otočil hlavu a konečne otvoril oči. Pohľad, ktorý na ňu uprel, jej rozbúšil srdce. Odsunul si svoje prsty a pomaly a nežne jej prešiel po chrbte ruky, až takmer ku končekom. Potom si s ňou voľne preplietol prsty.

"Páči sa mi, keď môžem cítiť tvoje dotyky." vyznal sa nahlas. Jeho hlas bol úplne pokojný, rovnako ako jeho tvár. Zuzka na neho uprela skúmavý pohľad.

"Tak málo o tebe viem a pritom si mi taký blízky." skúmavosť nahradila neha, keď sa k nej priblížil. Chcel ju pobozkať. Veta, ktorú vyslovila, ho však zaujala a mierne sa odtiahol, aby sa mohol sústrediť na jej oči.

"Tak sa pýtaj. Pokiaľ budem môcť, odpoviem ti." usmial sa na ňu povzbudivo a opäť sa oprel.

"Aký vzťah je medzi tebou a tvojim otcom?" dlho už nad touto otázkou premýšľala. Už keď sa stretla s jeho babičkou a niečo málo naznačila o Tomášových rodičoch, sa s ním Zuzka chcela porozprávať. Teraz sa jej to vrátilo, keď zazrela jeho smutný pohľad, keď rozprával o Alexovom otcovi. Tomáš sa zamyslene zahľadel na les, ktorý obkolesoval celú kvetnatú lúku. Videla, ako jeho tvár zvážnela. Začala premýšľať, či bol dobrý nápad načať práve túto tému. 

"Môj otec je veľmi autoritatívny a cieľavedomý človek. Nepamätám si, či sa niekedy dokázal správať uvoľnene. Ako dieťa som sa ho veľmi bál. Jediná útecha mi bola mama. Nikdy som nechápal, prečo sa k nej správal tak ponižujúco. Pre mňa bola stelesnením láskavosti a pokory. Dlho som bojoval s tým, aby som mu odpustil, že to bol práve on, kto ju dostal tam, kde je." na chvíľu sa odmlčal a pohľad uprel na Zuzku. "Keď som uveril v Ježiša, začal som chápať veci trochu ináč. Aj napriek tomu sú naše vzťahy veľmi chladné. On kráča cestou, ktorá je pre mňa cudzia. Jediné, čo ho teší je moc, peniaze a postavenie. Nedokážem s ním nájsť spoločnú reč." keď to dopovedal, opäť sa zahľadel do diaľky a so zamyslenou tvárou sa odmlčal. Zuzka ho skúmavo sledovala.

"A ako sa má tvoja mama?" spýtala sa po krátkom tichu. Tomáš zovrel pery a zhlboka sa nadýchol.

"Myslím, že dobre. Naposledy, čo som ju bol navštíviť, sa javilo, že by ju možno mohli pustiť. Babička hovorila, že si ju na chvíľu chce zobrať k sebe. Bol som však natoľko vyťažený, že som sa jej to aj zabudol opýtať." odmlčal sa a na pár sekúnd sa stratil vo svojich myšlienkach.

"A s mamou máš aký vzťah?" spýtala sa citlivo. Tomášova tvár sa napla. Otočil sa na ňu a intenzívne sledoval jej oči. Nikomu sa nikdy nezveroval o svojich pocitoch. Jediným jeho poslucháčom bol Ježiš. Keď však pozeral do jej očí, cítil obrovskú potrebu konečne to zo seba dostať. Zuzka sa na neho s láskou usmiala. Opätoval jej rovnaký úsmev.

"Keď mama ochorela, stala sa z nej úplne iná žena. Akoby sa uzavrela do nejakej temnej miestnosti a nemohla z nej nájsť východ. Myšlienkami a predstavami, ktoré v jej temnom svete vládli, veľakrát ublížila aj mne samotnému. Vedel som, že to nerobí úmyselne. Moje srdce však aj napriek tomu veľmi trpelo. Nemal som otca, ktorý by mi rozumel, ani matku, ktorá by ma utíšila a darovala mi to, čo som potreboval. Asi sa medzi nami, v dôsledku toho všetkého, vytvoril obrovský múr. Modlím sa za to, aby ho Ježiš dokázal zbúrať. Keď však srdce stráca vytrvalosť v dôvere, že sa stane zázrak, čo mu ostane?" položil Tomáš otázku a opäť sa zahľadel do diaľky. Až teraz si uvedomila, koľko bolesti musel prežívať. "Keď starký zomrel, moja babička sa veľmi snažila vynahradiť mi otca aj mamu. Je mi obrovským Božím darom. Jej trpezlivosť a ochota počúvať ma vždy fascinovali." jeho tvár sa upokojila, keď o babičke rozprával. Zuzka ho vnímavo počúvala.

"Čo ti bráni v tom, aby si vzťahu medzi tebou a mamou podaroval nové obzory?" otočila kreslo oproti nemu a chytila ho za ruku. Tomášove oči zjemneli láskou, keď uvidel jej pokojnú tvár plnú nádeje.

"Možno to, aby tie slová niekto vyslovil nahlas s takou dôverou, ako ty." zasnene uprel oči na jej a niekoľko okamihov, naplnených štebotom vtákov, šumením stromov a jemných dotykov, tak zotrval.