Bolí to, keď rastieš? - 64.časť

V okolí Alexovho salaša strávili Zuzka s Tomášom čas skoro až do večera. Už pomaly slnko zapadlo, keď Tomášovi zazvonil telefón. Miesto pri Alexovom dome bolo jediné, kde bol aký taký signál. Tomáš sa neochotne odtiahol od Zuzky a vytiahol mobil z vrecka bundy. Na displeji svietilo Sebastianove číslo.

"Áno Sebastian, počúvam vás." keď Zuzka začula jeho meno, okamžite spozornela. Skúmala každé jedno slovo, ktoré Tomáš vyslovil. Ich rozhovor nebol dlhý a po ich vzájomnom rozlúčení sa Tomáš chvíľu zamyslel.

"Prosím, povedz, že je Matúško v poriadku." nástojčivo hľadela do jeho tváre. Tomáš zdvihol pohľad k nej. Oči mu žiarili dojatím.

"Boh je skvelý. Postaral sa o všetko. Nádor, ktorý Matúškovi vyoperovali bol nezhubný." povedal s výdychom a nadšene sa na ňu usmial. Zuzka chvíľu na neho neveriacky hľadela a potom sa mu vrhla do náručia. Tomáš ju zdvihol a veselo sa s ňou zatočil.

"To je úžasná správa. Vďaka Bohu. Vďaka Ti, môj starostlivý Otec." veselo zvolala, keď ju pomaly spustil na zem. Z objatia ju však nepúšťal. Keď sa im oči stretli, pocit radosti a vzájomnej úľavy Tomáša pritiahli k tomu, že Zuzku náhle pobozkal. Intenzívnejšie ju chytil okolo pása a s chuťou si užíval jej sladkú chuť.

Sebastian práve sedel v lekárskej izbe svojho kolegu i priateľa, kde mu na tvári hral spokojný úsmev. Bol vďačný Bohu za to, aké výsledky držal v rukách. Po poslednom stretnutí s Vilmou, keď tak nečakane od neho odišla, celý večer trávil v modlitbe, aby jej mohol priniesť dobré správy. Práve otváral dvere, aby za ňou išiel, keď sa ocitol tesne oproti jej tvári. Vilma zmätene zažmurkala. Sebastian sa uhol o pár krokov dozadu a ukázal jej rukou, aby vošla dnu. Poslúchla a posadila sa na pohodlné kreslo. Sebastian si sadol kúsok od nej a mlčky ju sledoval.

"Chcela som sa ti za ten včerajšok ospravedlniť. Som ti veľmi vďačná za všetko, čo pre mňa a môjho syna robíš." jej hlas znel pokorne. Celú noc, čo strávila pri lôžku svojho syna a následne skoro aj celý deň, mala čas premýšľať. A hoci na nič konkrétne neprišla, uvedomila si, že také správanie, aké predviedla, si Sebastian nezaslúžil. Jeho tvár zaplavilo prekvapenie. Nečakal, že sa ospravedlní a vlastne to ani nepotreboval. Hoci posledným vetám, ktoré povedala, nerozumel, pripisoval to k tomu, že bola zúfalá.

"To je v poriadku, nemusíš sa ospravedlňovať. Zase nič také hrozné sa nestalo." usmial sa uvoľnene. "Vlastne, chystal som sa za tebou. Už prišli Matúškove výsledky." ako to dopovedal, Vilmin pohľad sa uprel na ten jeho. Jej tvár úplne zmeravela.

"A?" vyslovila so zatajeným dychom. Okamžite sa postavila a nervózne si pošúchala dlane. Sebastian sa postavil tiež a pristúpil bližšie ku nej.

"Matúško je úplne zdravý chlapček." uprel na ňu pokojný pohľad. Vilma zastala na jeho očiach a premýšľala, či počula správne.

"Je zdravý?" nadšením sa jej uvoľnila tvár. Na chvíľu sklopila pohľad a usmiala sa. "Ďakujem, za všetko." opäť sa mu pozrela do očí. Jeho bledo modrý pohľad ju vábil. Mala chuť hodiť sa mu do náručia. Dokonca urobila aj jeden krok k nemu. Keď Sebastiana uvidela po takom dlhom čase po prvýkrát, láska, ktorú k nemu cítila sa jej vrátila ako bumerang. Nechcela si to pripustiť, pretože bola s Milanom. Teraz však, keď stál oproti nej, s tým nežným, pokojným pohľadom, úplne sa v ňom strácala. Po chvíli sa jej však vrátili spomienky na to, čo pred mnohými rokmi urobila. Drsný tichý hlas jej našepkával, že ho nie je hodná a že nech sa ani nesnaží otvoriť k nemu srdce, inak dopadne horšie ako s Milanom. Vedela, že ten hlas má pravdu. Sklopila pohľad, otočila sa a rázne, bez jediného ďalšieho slova, odkráčala von, naspäť za Matúškom.

Zuzka sedela v kresle pri krbe a pozorovala tlejúci oheň, ktorý Tomáš zapálil. Upokojoval ju ten pohyb. Keď si spomenula, kde pred pár hodinami bola a koľko nádherných okamihov s Tomášom za tak krátky čas prežila, naplnila ju bázeň a vďačnosť k Bohu. Tomáš k nej v tichosti pristúpil a podal jej misku s cestovinami, ktoré v kuchyni pripravil. Naklonil sa k nej a veselo ju pobozkal na líce. Zuzka sa usmiala.

"Ako sa cítite, slečna Sabová?" šepol jej do vlasov, keď sa odtiahol od bozku.

"Ako v rozprávke, pán doktor." povedala pobavene a otočila hlavu k nemu, aby sa pozrela do jeho tváre. Potom ho nežne pohladila. "Robíš ma šťastnou." úprimne sa mu zahľadela do očí. Tomáš si vzal druhé kreslo a prisunul si ho blízko nej. Potom sa posadil a sledoval ju. S chuťou sa pustila do večere. Tomáš sa usmial a potom sa zamyslel. Začal premýšľať, či by predsa len nemal Zuzke o Petrovi radšej povedať pravdu. Mlčaním by to možno zhoršil. Vedel, ako má Zuzka rada úprimnosť. Na druhej strane tušil, čo by s ňou tá informácia urobila. Sám netušil, kedy sa vlastne Peter rozhodne vrátiť. Cítil sa zmätený. Na jednej strane chcel povedať, čo vie, na tej druhej ju túžil stále vidieť takto šťastnú. Zuzka otočila hlavu k nemu a mlčky si ho prezerala. Videla, že sa stratil vo vlastných myšlienkach.

"Trápi ťa niečo?" spýtala sa tichým hlasom. Tomáš sa letmo usmial a pokýval hlavou, že nie.

"Ak by ti to nevadilo, odbehnem si na chvíľu hore." skúmavo sa jej zahľadel do očí a čakal na jej reakciu. 

"Samozrejme, že nie. V kľude choď." Zuzka sa na neho nežne usmiala. Tomáš sa postavil, priblížil sa k nej a pobozkal ju na čelo.

"Ak by si čokoľvek potrebovala, vieš, kde ma nájdeš." opätoval jej zamilovaný úsmev a stratil sa na vrchnom poschodí. Zuzka si vychutnávala večeru a zamyslene sa zahľadela na Barrasa, ktorý spokojne ležal na koberčeku pri krbe. Zdalo sa, že aj on ju na malý okamih sledoval, potom si však ľahol na bok a nezaujato privrel oči. Zuzka sa pobavene usmiala. Začala mať toho psa veľmi rada. Dokonca mala pocit, že jej zapĺňa prázdne miesto po Haxovi. Podobne ako Tomáš po Petrovi? Zaznela otázka v jej hlave. Tichý hlas v jej srdci jej našepkával niečo iné: Prázdne miesto, ktoré si myslíš, že sa ti vytvorilo po odchode Petra, ti zaplním iba Ja. Až vtedy pochopíš skutočný význam Lásky. Bez toho budeš mať stále pocit, že je všetko neisté. Všimni si oblaky. Pozri sa hore. Je tam ticho a pokoj. Ja Som: Obdivuhodný radca, Mocný Boh, Večný Otec, Knieža pokoja.

Zuzke sa srdce rozpínalo po týchto slovách. Mala pocit, hlboko vo svojom vnútri, že ju chcú pripraviť na niečo veľké. Jediné, čo dokázala, bolo prijať tú Pravdu, ktorá ju obmývala z každej strany jej utajenej bolesti.

Keď dojedla, vložila misku s vidličkou do umývačky a odhodlala sa vyjsť po schodoch hore, že si oddýchne v spálni. Schody do podkrovia však boli spustené a aj dvierka otvorené. Z izby vychádzal ľahký zvuk gitary a Tomášov jemný spev. Zastavila sa tam, kde bol jeho hlas počuť najlepšie a započúvala sa:

Poznám Cestu, Pravdu i Život, 

On mi večný pokoj dal, 

On je Pánom našich prianí, 

On vždy lásku uznával. 

Keď sa bojíš dvíha ruku, 

Náručie vždy otvára, 

Lieči každú tvoju muku, 

Priateľ všetkých tvojich rán, On je Pán.

Jeho spev ju lákal k tomu, aby vyšla hore. Bez premýšľania a sebaisto. Už keď ho počula spievať prvýkrát, pred mnohými rokmi, uchvátil ju natoľko, že sa sama oddala chvále, ktorú viedol. Tentokrát to však bolo iné. Súkromnejšie, intímnejšie. Keď vyšla hore, Tomáš sedel v kresle, otočený k oknu. Nevidela mu do tváre a vlastne ani nepotrebovala. Stačilo jej, ako spieval. Sama privrela oči a nechala, nech slová, ktoré vyslovoval s hlbokou úctou a oddanosťou, utíšia jej neisté myšlienky. Nech to bolo akokoľvek, bola si viac než istá, že Tomáš je jej spriaznená duša. Otvorila oči a sledovala jeho hlavu, ako ju zakláňa. Predstavila si oči, ktoré ju s toľkou láskou už veľakrát hladili. Zrazu Tomáš položil gitaru na stojan, postavil sa a chcel prejsť na druhú stranu izby. Zaskočene sa usmial, keď uvidel Zuzku ako na neho nevinne hľadí.

"Netušil som, že si tu." priblížil sa k nej a chytil jej prsty. Potom ich s láskou pobozkal.

"Nechcela som, aby si prestal hrať." povedala vážne. Tomáš zdvihol obočie.

"Naozaj? Tak to môžeme skúsiť spolu, čo ty na to? Mám tu jednu napísanú pieseň, len veľmi by sa k nej hodil ženský hlas. Vlastne, dúfal som, že by si ju zaspievala ty." s očakávaním sa mu zaleskli oči. Zuzka prekvapene pootvorila ústa.

"Nie som si moc istá, či som schopná pred tebou spievať." vyslovila trochu placho. Líca sa jej zafarbili jemnou červeňou. Tomáš chytil jej tvár do dlaní a uprene sledoval jej oči. Srdce sa jej silno rozbúšilo. Zakaždým, keď sa na ňu takto pozrel sa jej to stalo. Cítila, ako sa jej stiahlo podbruško.

"Ja som si istý, že si veľmi schopná. A to v mnohých smeroch." vyslovil so stále upretým pohľadom a potom sa povzbudivo usmial. Opätovala mu úsmev a nesmelo sklopila pohľad. On ju chytil za ruku a doprovodil ju k druhému kreslu, hneď vedľa toho, na ktorom predtým sedel. Potom podišiel k skrinke, vybral odtiaľ zošit a podal jej ho. Ešte raz sa na ňu povzbudivo usmial. Zuzka zaujato otvorila stránku a prečítala si text. Páčil sa jej. Tomáš začal jemne vybrnkávať melódiu a neustále ju zamilovane sledoval. Po chvíli ku gitare pridal tichý spev. Chvíľu trvalo, kým sa odhodlala pridať aj ona. Keď sa však osmelila, pocítila v srdci odvahu a trochu viac zvýšila intenzitu hlasu. Tomáš ju nadšene sledoval a spokojne prikývol hlavou. Keď videl, že si to sama začala užívať a privrela oči, pridal sa trochu silnejším hlasom ku nej:

To ešte nič neznamená, pár rokov naviac, 

Skúsenosti do života potrebujem vraviac:

Prosím o srdcia starých ľudí, Pane, daj im silu, 

Daj im poznať silu Lásky, nech vždy nájdu chvíľu,

Ktorá im dá spoznať odpustenie v daždi, aby ste vždy pochopili, že Ježiš je tu navždy. 

Spievam pieseň k otcom, mamám, nestrácajte nádej, 

Ježiš vás chce všetkých objať, s Ním to každý zvládne. 

Prosím o srdcia mladých ľudí, Pane, daj im silu, 

Daj im poznať silu Lásky, nech vždy nájdu chvíľu,

Ktorá im dá spoznať odpustenie v daždi, aby ste vždy pochopili, že Ježiš je tu navždy. 

Vyspievať chcem všetky rany, priamo k Tebe hore, aby títo krásni ľudia žili z Tvojej vôle.

Prosím o srdcia týchto ľudí, Ježišu môj stále, nech ich táto naša pieseň volá k Tvojej chvále,

Ktorá im dá poznať odpustenie v daždi, aby sme vždy pochopili, že Ježiš je tu navždy. 

Ty si tu navždy!