Bolí to, keď rastieš? - 66.časť

Boli práve pár krokov od Alexovho salaša, keď sa Tomáš k nej otočil. Odvtedy, čo odišli od vodopádov sa medzi nimi vytvorilo ticho. Za iných okolností by mu to nevadilo, lebo ticho medzi nimi bolo vždy príjemné. Teraz mal však pocit, že v Zuzke sa odohráva nejaký zvláštny boj. Chytil ju za ruku a prinútil ju tak zastaviť. Chvíľu hľadela do zeme a potom sa zahľadela na jeho ruku. Prsty si prekrížil s jej a palcom ju chcel upokojiť jemnými pohladeniami. 

"Čo sa deje?" snažil sa vyhľadať jej oči. Druhú ruku vystrel k jej lícu a jemne sa jej dotkol prstami. Zuzka sa mlčky na neho pozrela. Vnútrom jej začal preletovať zvláštny pocit. Čo bude s nimi ďalej? Keď sa odtiaľto vrátia do bežného života, do nemocnice, čo sa stane s ich vzťahom? Nevedela, ako správne by mu to mala vysvetliť. Tomáš si prehliadal jej oči. Veľmi intenzívne sa mu nimi snažila niečo povedať. Tomáš sa priblížil bližšie k jej tvári. Boli len kúsok od toho, aby sa dotkli nosami. Tomášovi znežneli oči. "Máš pochybnosti, moje nežné vtáča?" šepol jej s hlbokým pohľadom. V okamihu, ako pocítila jeho dych na svojich perách, zvláštny pocit sa vytratil a nahradil ho iba on sám. S istotou a bezpečím. Sladko sa na ňu usmial, keď uvidel zmenu v jej očiach.

"Ako to robíš? Stačí jeden tvoj pohľad a úplne ma odzbrojíš." vyznala sa so zrýchleným dychom. Tomáš sa túžobne usmial a z očí sa jej zahľadel na pery.

"Tvoje pery so mnou robia to isté." zvážnel a pár sekúnd len tak, mlčky, skúmal celú jej tvár. Potom jej prstami vošiel do vlasov a perami sa dotkol jej spánkov, pomaly prešiel na líce a nakoniec vyhľadal jej pery. Zuzka jemne vzdychla, keď pocítila, ako na jej tiché pochybnosti odpovedal sebaistými dotykmi a láskyplnými bozkami. Uvoľnene sa obtočila rukami okolo jeho krku a nechala sa unášať jeho láskou.

Keď sa posadili na terasu, kde boli aj včera, Tomáš zo svojho ruksaku vytiahol tablet a položil ho na stôl. Mladá čašníčka pristúpila k nim a položila na stôl pred nich tanier s dobrotami, ktoré pre nich opäť pripravil Alex. Zuzka sa nadšene usmiala. Tomáš sa zase usmial, keď uvidel jej spokojnú tvár. 

"Máme ešte pol hodinu, kým sa pripojí náš malý bádateľ. Chcel by som ti niečo povedať." vyslovil sebaisto. Zuzka na neho skúmavo vzhliadla. Pri druhej vete zaznel jeho hlas vážne.

"A čo také?" zvedavo sa jej zaleskli oči. Tomáš chvíľu premýšľal a snažil sa v mysli nájsť tie správne slová. Veľmi chcel, aby vedela, že to s ňou myslí vážne.

"Každý rok v máji naša nemocnica vytvára taký galavečer, kedy sa pozývajú rôzni investori, ktorí finančne pomáhajú nemocnici zlepšovať sa. Od nás sa jej zúčastňujú najmä lekári, primári a riaditeľka. A ja som sa chcel spýtať, či by sa tam so mnou nešla, oficiálne ako moja partnerka? Nechcem sa s tebou v nemocnici skrývať. Chcem, aby všetci vedeli, že patríš ku mne." istota, ktorú v sebe mal nahradilo očakávanie, keď uvidel prekvapenie v jej očiach. Zuzka pootvorila ústa a šokovane zažmurkala. Až teraz pochopila, akú dôveru k nej má. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Nevedela, čo by mu na to mala odpovedať. Tomáš zdvihol jedno obočie a pobavene sa usmial.

"V kľude ti môžem dať čas na rozmyslenie. Máš predsa ešte mesiac." vzal si plátok syra a hravo sa doň zahryzol, potom na ňu hravo žmurkol. Snažil sa odľahčiť napätie, ktoré sa jej usadilo na tvári. Zuzka pobavene pokrútila hlavou a mlčky sa zamyslela. Cítila sa s ním tak dobre. Chcela povedať áno. Nebola si však istá, či chce byť terčom pozornosti. Mala chuť vrátiť sa k vodopádom a opäť sa tam v tichosti oddať rozhovoru s ním. Nechápala svoju neistotu. Mala rada pokoj. Súznenie a harmónia, ktorá ich sprevádzala v každom ich spoločnom okamihu, ju tešili. Bála sa však toho, čo príde, keď sa ocitnú  tvárou v tvár realite. Vždy, keď sa na neho pozrela, jej srdce spievalo pieseň o tom, akí sú si blízki. V tichu i v rozhovoroch. Chcela pomenovať svoj strach. Mala pocit, že jej stále niečo bráni vojsť do tohto vzťahu bezhlavo. Tých niekoľko rokov samoty a odopierania si vlastného šťastia, ju vtiahli do sebou vytvorenej tmavej miestnosti bez dvier. Teraz sa tam prechádzal s ľahkosťou Tomáš a budoval jej tam nové okná, ktoré otváral dokorán. Vpúšťal dnu čerstvý vzduch a snažil sa zahaliť ten tmavý priestor do teplého slnečného svetla. Jej srdce kričalo naliehavým pocitom, aby tie okná nezatvárala a sčasti aj ona sama chcela zmenu, chýbali jej však odpovede na jej tiché nezodpovedané otázky o Petrovi. Nie preto, že by sa k nemu chcela opäť vrátiť, Tomášova bezpodmienečná láska a jeho vnímanie Božích vecí, ju uistili, že jej vzťah s Petrom by chcela uzavrieť. Skôr ju trápilo ich dlhoročné priateľstvo. Nechápala, ako sa medzi nimi mohla vytvoriť taká hlboká priepasť.

"Asi som ťa zaskočil, však? Nechcem, aby si mala pocit, že na teba tlačím. Ak sa rozhodneš odmietnuť, som pripravený aj na to. Chcem však, aby si si bola mnou istá. Ja viem, že chcem iba teba. Od začiatku to tak bolo, Zuzka." vytrhol ju jeho pokojný hlas z premýšľania. Zuzke sa do podbruška nasťahovala naliehavosť. Nútila ju rozhodnúť sa.

"Ja viem, že si v mojom srdci vytvoril nové obzory a to nielen tebou samotným, ale hlavne múdrosťou a vnímaním Božích vecí, ktoré si v sebe nesieš. Celá som tebou obkolesená. Tým, aký si, tvojim svetom a láskou, ktorá presvetlila aj mňa samotnú. Tomáš, chcem ti povedať... " náhle začal jeho tablet zvoniť. Objavilo sa tam meno Sebastian. Tomáš mlčky na Zuzku pozrel a keď uvidel jej naliehavý pohľad, aby to zdvihol, rezignovane pokývol hlavou a prijal hovor. Na displeji sa objavila Sebastianova spokojná tvár.

"Príjemný dobrý deň, priatelia. Mám tu pri sebe jedného odvážneho bojovníka, ktorý by vás rád videl." vyslovil pobavene Sebastian a potom jeho tvár nahradil Matúškov široký úsmev a veselé očká. Zuzke sa rozžiarila tvár, keď ho uvidela.

"Náš malý šampión, sme radi, že ťa vidíme." povedal Tomáš veselo. Matúško skúmavo stiahol oči a zahľadel sa na Zuzku. Usmial sa.

"Zuzka? Ako to, že ste s Tomášom spolu?" Matúškov zvedavý hlas Zuzku prekvapil a pozrela do Tomášových očí. Jeho tvár bola blízko jej a keď sa na ňu pobavene usmial, mala pocit, že jej vyskočí srdce z hrude. Rýchlo sa opäť pozrela na Matúška a snažila sa sústrediť na neho. Tomáš jej to však neuľahčoval. Pod stolom vyhľadal jej prsty a nežne ju začal hladiť. Zuzka si odkašľala.

"Tomáš sa o mňa stará. Vieš, ako som mala ten úraz, tak nechcela som vystrašiť moju maminku, ktorá je teraz v kúpeľoch, tak Tomáš sa ponúkol, že mi pomôže." snažila sa vysloviť čo najpokojnejšie. Tomášov dotyk ju však privádzal do rozpakov.

"Aha." uškrnul sa Matúško. "Mne by sa páčilo, keby ťa Tomáš pozval na rande. Ste spolu pekní." dodal dôležito. Tomáš sklonil hlavu a ticho sa zasmial. Zuzka na neho prísne pozrela a keď sa Tomáš otočil na jej stranu, nevinne zdvihol obočie.

"A ako sa cítiš, môj drahý braček?" snažila sa zmeniť tému Zuzka.

"Dobre. Ujo Sebastian je skvelý doktor. Rovnako ako Tomáš, aj on mi navrhol, že chce byť so mnou priateľ. Už mám dvoch kamošov doktorov." vyslovil hrdo. Zuzka začula Sebastianov smiech.

"Ó, tak to je veľká vec. Gratulujem." usmiala sa Zuzka. Ucítila Tomášov intenzívny pohľad, ako ju sleduje. Mierne sa priblížil a ticho, tak, aby to počula iba ona, jej šepol: "Si nádherná, keď si šťastná. Mám chuť ťa pobozkať." Zuzka si odkašľala a snažila sa tváriť nezaujato. Cítila však, že do líc jej vstupuje červeň. Tomáš sa usmial a jemne jej prešiel prstami po odhalenej ruke, ktorú mala pod stolom. Zuzka sa otočila k nemu a tiež mu šepla: "Tomáš, je tu Matúško." Tomáš sa ospravedlňujúco usmial a uvoľnene sa oprel o lavičku.

"Zuzka?" zaznel Matúškov veselý hlások.

"Áno, môj malý princ?" zaujato Zuzka sledovala jeho tvár.

"Ja vidím, že si niečo spolu šuškáte." veselo nadhodil a pozrel sa na Sebastiana, ktorý ho s úsmevom sledoval. Páčil sa mu jeho vzťah k Zuzke. Akoby bolo medzi nimi niečo viac, ako len záujem jeden o druhého.

"Matúško, vieš nad čím som premýšľala?" opäť sa snažila zmeniť tému. Tomáš sa naklonil blízko jej tváre a pobavene na Matúška žmurkol.

"Nad čím?" spýtal sa so záujmom.

"Že keď sa zotavíš a pustia ťa z nemocnice, tak ťa vezmem na to miesto, o ktorom som ti rozprávala." oči sa jej naplnili láskou, keď uvidela jeho nadšený výraz.

"Naozaj? To by bolo skvelé. Už sa teším. A mohli by sme ísť aj s Tomášom?" so záujmom čakal, čo odpovie. Zuzka sa otočila k Tomášovým očiam. Zdvihol na ňu obočie a čakal, čo odpovie.

"Neviem, či bude mať Tomáš čas." snažila sa zahovoriť. Tomáš si pobavene pošúchal bradu a cielene sa obtrel lícom o jej líce. Zuzka na malý okamih stratila dych a sklopila oči. 

"Jasné, že si nájdem čas, kamarát môj, na teba vždy." pridal sa Tomáš pobavene.

"A kde ste teraz? Aj tam to vyzerá pekne a počujem, ako tam spievajú vtáčiky." zvedavo skúmal očami okolie.

"Zobral som Zuzku na svoje tajné miesto." nahol hlavu bližšie k displeju a snažil sa nahodiť vážny tón. Matúško sa uškrnul a chápavo pokýval hlavou. Ozval sa Sebastianov hlas, že už budú musieť končiť.

"Už musím ísť, to, že som s vami volal je naše tajomstvo so Sebastianom. Mamka o tom nevie. Ona stále chce, aby som iba ležal a nič iné nerobil. Teraz išla telefonovať, lebo chce byť so mnou a nemôže ísť do práce. Nechcem, aby sa hnevala." povedal vážne a dôležito. Sebastian na neho s obdivom pozrel. Matúškova empatia a rozumnosť ho udivovali.

"Dobre braček môj. Verím, že sa čoskoro uvidíme." pridala sa opäť Zuzka a venovala mu nežný úsmev. Tomáš mu ticho zakýval. Matúško im venoval široký úsmev, rozlúčil sa a zrazu všetko stíchlo. Tomáš sa nahol k Zuzke a prstami chytil jej bradu, aby sa na ňu konečne mohol pozrieť.

"Moje nežné vtáča, neprestávam byť udivený, čo so mnou dokáže urobiť jediný tvoj úsmev." so záujmom sledoval jej pery a potom sa ich zmocnil. Rozhovor, ktorý viedli ešte pred tým, než zazvonil tablet, sa stratil v ich vzájomnom bozku.

Matúško podával tablet do Sebastianových rúk. Zamyslene sa na neho zahľadel a mierne sa zamračil. Sebastian si toho všimol a so záujmom si prezeral jeho tvár. 

"Niečo ťa trápi, môj odvážny priateľ?" pokojne sa na neho pozrel a usmial sa. Matúško vážne sklopil pohľad.

"Zuzka s Tomášom hovoria, že Ježiš je láska a ja premýšľam, prečo sa vlastne na teba hnevám, keď ty si taký milý." povedal a opäť sa zamyslel. Sebastian prekvapene zdvihol obočie.

"Ty sa na mňa hneváš? A čo také som ti urobil?" prekvapene stiahol obočie Sebastian.

"Pamätám si, že si sa stretol s mojou mamkou v zoo. A odvtedy sa s ockom hádajú. Myslel som si, že si niečo urobil mamičke, ale teraz, keď nad tým premýšľam, myslím si, že som sa mýlil." uznanlivo na neho vzhliadol s jemným úsmevom. Sebastiana jeho vyznanie zaskočilo. Zamyslene sklopil zrak a premýšľal nad jeho slovami. Netušil, že tak negatívne zasiahol do života Vilmy. Sklamane povzdychol.

"Mrzí ma, že sa tvoji rodičia hádajú." postavil sa, prisadol si bližšie k Matúškovi a citlivo ho pohladil po tvári. "Ak môžeš, oddýchni si trošku. Je to potrebné k tomu, aby si sa úplne uzdravil." letmo sa usmial. Matúško veselo prikývol. 

"Aj sa cítim trošku unavený. Ďakujem, že si mi dovolil volať so Zuzkou." opäť sa usmial. Potom si položil hlavu na vankúš a privrel oči. Sebastian potichu vyšiel na chodbu. Prehrnul si prstami vlasy a rozhodol sa skryť do lekárskej izby svojho priateľa, ktorý tam dnes nebol. Usadil sa na stoličku a vrátil sa v spomienkach do času, keď Vilmu držal vo svojom náručí. Boli mladí a bezstarostní. Tá predstava bola taká živá, že ešte teraz cítil, ako jej voňali vlasy. Nechcel uveriť tomu, koľko rokov prešlo. A stále nechápal, ako sa mohli tak odcudziť, keď bolo medzi nimi všetko krásne. Trpká bolesť sa mu usadila na srdce. Začul jemné klopanie a objavila sa Vilmina hlava vo dverách.

"Neruším ťa?" spýtala sa so záujmom. Keď Sebastian pokýval hlavou, že nie, odhodlala sa vojsť. Usadila sa oproti nemu. Všimla si smútok v jeho očiach. "Videla som, že sem vchádzaš. Je všetko v poriadku?" Sebastian sa nadýchol a zahľadel sa hlboko do jej očí.

"Vilma? Prečo si vlastne bez slova odišla?" odhodlal sa spýtať. Nech bola odpoveď akákoľvek, rozhodol sa, že je čas, aby sa to dozvedel.

Vilma na neho prekvapene zažmurkala. Nečakala, kam ich rozhovor povedie. Mala pocit, že nie je ten správny čas. Keď sa však hlbšie zamyslela, pochopila, že by ten správny čas nenašla v sebe nikdy. Ticho sklonila hlavu. Opäť si spomenula na modlitbu, ktorú v tichosti vyriekla v tejto miestnosti. Jej syn je v poriadku. Nech to bolo akokoľvek, bola vďačná, že jej modlitba bola vypočutá. Hlas v jej vnútri, ktorý pripisovala svedomiu, jej našepkával, že je rad na nej. Opäť mu pozrela do očí. Sebastian trpezlivo čakal na jej odpoveď. Naliehavosť z toho, aby sa rozhodla práve teraz, jej rozbúšila srdce. Čo horšie sa môže stať? Iba ju znenávidí, pomyslela si. Nervózne si pretrela spánok a zhlboka sa nadýchla.