Bolí to, keď rastieš? - 67.časť

"Sebastian, nie je pre mňa ľahké o tom hovoriť. Prešlo už mnoho rokov a ja som sa s tým ešte stále úplne nevysporiadala. Veľakrát som premýšľala nad tým, aký by bol asi môj život, keby som sa rozhodla inak. Keby som ti to povedala." odmlčala sa. Bolesť jej zovrela hruď. Nemohla sa poriadne nadýchnuť a v očiach ju začali páliť slzy. "Bola som mladá a strašne hlúpa. A keď som si to všetko uvedomila, bolo už neskoro." vyslovila vo vzlykoch. Sebastian sa postavil, vzal si druhú stoličku a posadil sa blízko nej. Chytil ju za ruky a jemne pohladil po jej prstoch.

"Nič nie je také stratené, aby to Ježiš nedokázal nájsť." snažil sa ju upokojiť. Vilma sa zahľadela na jeho prsty a ticho pokrútila hlavou.

"Ty tomu nerozumieš. Tu teraz nejde o nás dvoch." opäť sa odmlčala a snažila sa prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam, z nahromadených emócií, vytvorila. Potrebovala to zo seba dostať. Potrebovala nahlas vysloviť, čo dlhé roky v sebe skrývala. Bolo načase tú falošnú masku zo svojej tváre strhnúť. 

"Nerozumiem." zmätene Sebastian zamračil obočie. Rukami však stále držal tie jej. Vilma si pretrela zopár sĺz, ktoré sa jej kotúľali dole tvárou a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

"Keď som zistila, že som s tebou tehotná, v prvý moment som vôbec nevedela, čo robiť. Potom ma našla moja matka a aj tehotenský test, ktorý som si urobila. Hrozne sa hnevala. Pamätám si, že som schytala aj dve facky a hrozné slová, ktoré ma vystrašili. Keď som sa z toho celého šoku dostala, bola som u tety, kde to matka všetko vyriešila." Vilma hovorila bez prestávky a so sklopeným pohľadom. Bála sa, že ak by sa zastavila a nechala by priestor svojim myšlienkam, úplne by sa zosypala. Sebastian si odtiahol ruky od jej, rázne sa postavil a pomaly podišiel k oknu. Mlčal. Vilma sa odhodlala na neho pozrieť. Po pár sekundách sa Sebastian pozrel do jej tváre. Uvidela jeho hlbokú bolesť v očiach. Až teraz si uvedomila, akú hroznú chybu urobila, keď to pred ním tajila.

"Vilma, to nemôžeš myslieť vážne? Za všetky tie roky som si predstavoval kadečo. Že si si našla niekoho iného alebo si si proste iba uvedomila, že som príliš chudobný nato, aby som ti dal to, načo si bola zvyknutá. Nikdy ma ani vo sne nenapadlo, že si čakala moje dieťa." po poslednej vete sa mu zlomil hlas a dlaňou si skryl oči. Vilma sa náhle postavila a podišla k nemu. Chcela sa ho fyzicky dotknúť, on sa však od nej odtiahol.

"Odpusť mi prosím tú bolesť, ktorú som ti spôsobila. Ver, že pre mňa bola omnoho väčšia, keď som porodila a nemohla sa na svoje dieťa ani pozrieť." vyznala sa potichu. Sebastian šokovane na ňu pozrel.

"Ty si si ho nenechala vziať?" naliehavo na ňu uprel vážny pohľad. Vilma ticho pokývala hlavou, že nie. "Čo sa stalo s naším dieťaťom?" spýtal sa so slzami v očiach. Vilma sa opäť vrátila k stoličke a ticho sa posadila. Spomienky, ktoré lietali v jej mysli, priniesli do jej srdca ešte viac bolesti.

"Moja teta, u ktorej som istý čas bývala, bola úžasná žena. Nikdy som toľko bezpodmienečnej lásky a pochopenia od nikoho nedostala, ako od nej. V jej očiach som videla nevyslovenú, hlbokú túžbu mať dieťa. Keď mi matka povedala, že som nezrelá a neschopná, aby som to dieťa dokázala vychovať, nejak som uverila tomu, že má pravdu. Bála som sa otca a toho, čo by na to povedal on. A tak som pochopila, že mu bude lepšie u nej. U tety. Keď som porodila, matka sa o všetko postarala. Dieťa som nikdy nevidela. Potom ma poslala do susedného štátu, aby som dokončila gymnázium. Vysokú som potom študovala ďaleko odtiaľto, kde som strávila dosť dlhý čas." Vilma sa odmlčala. Spomenula si na jej prvotnú túžbu, uvidieť svoje dieťa, keď sa vrátila domov. Strach z odmietnutia ju však prinútil k tomu, aby sa nesnažila niečo meniť v tom, čo patrilo minulosti. Keď prednedávnom stretla Alenku, strašne sa jej chcela spýtať tú spaľujúcu otázku.

"Ty si naše dieťa nechala svojej tete?" zhrozene Sebastian zovrel pery. Vilma opäť sklonila hlavu. Nedokázala sa pozerať do tých hlbokých, zranených očí. Sebastian chvíľu mlčky na ňu pozeral a potom ráznym krokom odišiel z miestnosti. Bez ďalších slov a zbytočných výčitiek. A je to vonku, pomyslela si Vilma. Úľava, ktorú očakávala, že pocíti, však neprichádzala.

Prešlo niekoľko dní. Zuzka s Tomášom si práve chystali veci na odchod domov. Za ten čas, ktorý spolu strávili sa zblížili natoľko, že keď Tomáš zamykal dvere, Zuzke sa v srdci vytvoril smútok. Obľúbila si to tu a veľmi. Dokonca viac ako svoje miesto. Tomáš urobil zopár krokov k autu a dával kufre dnu, kým ona sa posadila na lavičku a so záujmom sledovala okolie. Po chvíli sa k nej Tomáš pridal a uprene ju sledoval.

"Čo bude teraz?" spýtala sa ticho. Očami si prezerala kopce, ktoré ju tak uchvacovali. Tomáš sa k nej priblížil ešte bližšie a ruku si ovinul okolo jej pliec. Pritiahol si ju bližšie k sebe a pobozkal ju do vlasov.

"Čoho sa obávaš, moja drahá?" odpovedal jej otázkou. Zuzka si oprela hlavu o jeho hrudník a hrala sa s jeho prstami.

"Čo ak realita života, tam vonku, zničí všetko krásne, čo tu v nás vyklíčilo?" pomaly sa odtiahla a zahľadela sa mu do očí. Jeho pohľad prekypoval pokojom, nemal v ňom ani náznak neistoty.

"Ak máš pochybnosti o mne, chcem ťa uistiť, že ja nedovolím, aby nás čokoľvek rozdelilo. Ak máš pochybnosti v sebe, môžem ti v tom pomôcť tým, že ťa budem milovať ešte viac." nežne sa na ňu usmial, prstom sa jemne dotkol kútiku jej pier a prešiel až k brade. Zachvela sa z toho dotyku a srdce jej zaplavilo príjemné teplo. Položila si ruky okolo jeho krku a potom hlavu položila na jeho mocné rameno. Cítila sa tak bezpečne. Chcela uveriť, že všetky jeho slová sú skutočné a patria k nej rovnako, ako on sám.

Vilma sedela na chodbe, pred Matúškovou izbou a sledovala mobil. Od posledného rozhovoru so Sebastianom, sa s ním ani raz nevidela. Miesto neho chodil za Matúškom jeho priateľ a keď sa na neho letmo opýtala, povedal iba, že sa mu už pár dní neozval. Nechal mu iba odkaz, aby sa o Matúška postaral on. Vilma si sklamane vydýchla a zahľadela sa na vizitku, ktorú jej Sebastian dal pri ich druhom stretnutí. Odhodlane vytočila jeho číslo. Na prvé zvonenie čakala so zatajeným dychom. Koľké sklamanie ju ovanulo, keď sa ozval iba záznamník. Nechala mu odkaz, že by sa s ním rada ešte porozprávala a aby sa ozval, lebo má o neho starosť. Hodila telefón naspäť do kabelky a pomaly sa chystala naspäť za Matúškom, keď začula zvonenie svojho mobilu. S nadšením ho okamžite vybrala. Opäť sa posadila na stoličku. Keď zdvihla, do ucha jej zaznel drsný, nahnevaný Milanov hlas:

"Vilma, čo si vlastne o sebe myslíš? Len tak, bez toho, aby si mi dala vedieť, vezmeš nášho syna niekam preč a nič mi nepovieš? To už je na súd toto." Vilma sa zhlboka nadýchla a zovrela pery.

"Milan, dosť! Posledné dni som prežívala peklo, pretože som nevedela, čo sa s mojim synom stane. Ver, že hádať sa s tebou bolo to posledné, načo som mala chuť. Matúškovi našli nádor na mozgu a môj blízky priateľ sa postaral o to, že mu poskytli tú najlepšiu starostlivosť práve tu. Potrebovala som aspoň chvíľu ticha. Bez zbytočných nedorozumení a dohadovania sa. Niekoľko dní som nespala, pretože strach mi v tom nedovoľoval. Skús nabudúce trochu popremýšľať predtým, než ma opäť zasypeš svojimi paranoidnými výčitkami." vydýchla si, keď skončila. Konečne sa jej uľavilo aspoň v tomto smere. Tak dlho znášala Milanove urážky. Myslela si, že má nato právo, pretože mu nedokázala vysvetliť skutočnosť jej minulosti. Teraz už však nevládala. Sama sa cítila unavená a stratená.

"Nevedel som, že je to také vážne, keby si mi dala vedieť, bol by som pri tebe." snažil sa Milan znieť o niečo pokojnejšie.

"Pošlem ti v správe adresu nemocnice, ak chceš, môžeš prísť za ním." dodala a zložila. Dlaňami si skryla tvár. Tak veľmi túžila, aby tu teraz bol Sebastian. Zvykla si na jeho blízkosť a bolelo ju, že o ňom absolútne nič nevie. A ešte k tomu za takých okolností. Chcela vedieť, čo si o nej myslí a ako sa cíti. Bola pripravená na otvorený rozhovor o čomkoľvek, aj keby z jeho úst zazneli kruté výčitky na jej adresu. Pretože toto ticho ju gniavilo omnoho viac.