Bolí to, keď rastieš? - 68.časť

Zuzka sedela v aute a so spokojným úsmevom sledovala cestu z okna. Pochybnosti, ktoré mala sa strácali v Tomášových jemných dotykoch. Cítila ich na svojich prstoch, s ktorými sa Tomáš tak rád hral. Na tvári mu tiež žiaril veselý úsmev a keď na neho Zuzka občas letmo pozrela, usmial sa ešte viac. V srdci ho hriala myšlienka, že to plaché vtáča, ktoré mu pred pár rokmi rozbúšilo srdce, teraz sedí vedľa neho a on sa jej môže dotýkať. Pocítil obrovskú túžbu pobozkať ju. Pri najbližšej možnej príležitosti zišiel na odbočku, kde sa vypínalo zopár vysokých zelených stromov a zastal. Chvíľu si prehliadal okolie. Zuzka prekvapene zažmurkala.

"Prečo sme zastali?" spýtala sa s pohľadom upretým na jeho pokojnú tvár. Pomaly sa k nej otočil. V rádiu práve znela romantická, jemná melódia. Slnko schádzalo za kopec a im sa naskytol pohľad na nádherný západ slnka. Obloha sa sfarbila do teplých farieb. Tomáš sa opäť otočil dopredu a Zuzka urobila to isté. Oči sa jej rozžiarili obdivom. "To je nádherné." Tomáš pomaly vrátil pohľad na jej tvár. Nenáhlivo si ju celú prehliadal. Keď sa aj ona zahľadela na neho, zovrel sánku. Oči mu horeli nevýslovnou túžbou po nej. S ľahkosťou jej vošiel prstami do vlasov a pritiahol sa k jej uchu. 

"Ak by toto malo byť to posledné, čo by som mal dnes zažiť, tak túžim urobiť už iba jedno." šepol slastne. Zuzka sa celá zachvela. Dych sa jej prehĺbil a keď sa očami opäť vrátil k jej, s očakávaním sledovala, čo spraví. Pobavene sa usmial a úplne jemne sa priblížil k jej perám. Dotkol sa ich slabo, akoby čakal ako zareaguje. Keď sa odtiahol, ešte sa naťahovala k nemu, lebo nechcela, aby prestal. Nahol sa doboku, k jej lícnej kosti a vychutnal si bozky tam. Zuzka si vložila prsty do jeho vlasov a pritiahla tvár ešte hlbšie na jeho pery. Celé vnútro jej kričalo, aby neprestával. Presne vedel, čo potrebuje, aby sa cítila kompletná. Jeho objatie a bozky na tých správnych miestach, ju v tom utvrdzovali.

"Tomáš." vzdychla nahlas jeho meno. Na chvíľu prestal, pocítila ako sa opäť usmial. Potom ďalej blúdil po jej krku, až sa vrátil  naspäť k perám. Pár sekúnd čakal a potom to prišlo. Konečne sa jej pier zmocnil tak, že jej podbruško sa skrútilo z tej nahromadenej slasti, ktorú v nej vzbudil. Ich bozk bol intenzívny a dlhotrvajúci. Keď skončil, venoval jej ešte letmý dotyk na spodnú peru. Pohľad, ktorý na ňu uprel, keď sa odhodlala otvoriť svoje oči, mal zastretý v omamnom pocite vzájomnej vášni. Vážnou tvárou skúmal jej červené líca. Boli dôkazom toho, ako aj ona túžila po ňom. "Čo mi to robíš?" prerušila ticho medzi nimi. Usmiali sa na seba.

"Skladám ti básne bozkami." šepol a opäť ju ľahko pobozkal na kútik, ktorý jej hral v úsmeve.

Keď zastal pred jej domov, spokojne sa usmial. Zuzka ho so záujmom sledovala.

"Prečo sa usmievaš?" Zuzka sa mierne zamračila. "Mne je ľúto, že sa musíme rozlúčiť." sklonila hlavu a očami sledovala letmé dotyky jeho prstov na svojich. Nežne ju pobozkal na tvár.

"Je úžasné, že som sa dočkal toho, že ťa môžem priviesť domov bez toho, aby si sa akokoľvek bránila. V našom rozlúčení vidím pozitívum." zamilovane na ňu pozeral, keď sa odhodlala na neho opäť pozrieť.

"Pozitívum?" zaskočene zopakovala. Tomáš prikývol a usmial sa.

"Aj zajtra ťa budem môcť pobozkať. Teším sa na nato, keď si ťa v nemocnici ukradnem pre seba, bez akýchkoľvek obmedzení a vychutnám si ten sladký pocit teba." šepol s pohľadom stiahnutým niekde vedľa nej, akoby si tú predstavu už teraz zhmotňoval. Zuzka si s obdivom prezerala jeho oči. Žiarili nadšením z každého okamžiku, ktorý spolu prežili alebo ešte len prežijú. Ju samotnú nabádali k tomu, aby jej tvár zjemnela a bez obáv sa nechala vtiahnuť do ich nových zajtrajškov. Budúcnosť s ním je iná, pomyslela si pre seba. V srdci jej tá myšlienka znela ešte dlho potom, keď zavrela vchodové dvere od domu a pomalými krokmi vychádzala po schodoch do svojej izby. Na perách cítila jeho horúci bozk, ktorým ju obdaril tesne predtým, než odišiel.

Bolo skoro ráno. Tomáš práve vchádzal na svoje oddelenie. Na tvári sa mu pohrával spokojný úsmev, keď odomykal dvere do svojej lekárskej izby. Práve okolo neho prechádzala Lenka a všimla si jeho neobyčajne veselú náladu.

"Chýbal si nám tu, ten týždeň, čo si tu nebol. Teda, hlavne mne." prešla okolo neho a otočila sa k nemu. Tomáš ticho prikývol hlavou.

"Aj tebe dobré ráno Lenka. Rád by som s tebou debatoval, ale čaká ma veľa práce. Veď vieš." poprial jej príjemný deň a zavrel dvere. Lenka sa zamračila. Tušila, že sa v jeho živote niečo deje. Bolo to vidieť na jeho očiach. Chvíľu len tak ticho stála a hľadela na Tomášove zavreté dvere. So zamyslenia ju vytrhla Zuzka, ktorá práve vychádzala z miestnosti na prezliekanie a ticho ju pozdravila. Lenka na ňu skúmavo pohliadla.

"Počkajte!" zvolala na ňu. Zuzka sa zastavila na polceste a otočila sa ku nej. Lenka si uchovávala odstup a poprezerala si celú Zuzkinu tvár. Tvár sa jej stiahla vo vážnosti. Zuzka tušila, že rozhovor, ktorý s ňou chce viesť, nebude príjemný.

"Áno, pani doktorka. Počúvam vás." nadýchla sa a čakala na jej slová.

"Ste tu nová, však? Ako je možné, že som vás tu týždeň nevidela?" podozrievavo stiahla na ňu pohľad Lenka. Zuzka chvíľu mlčala. Nechápala, prečo sa jej to pýta.

"Mala som úraz. Potrebovala som čas na rekonvalescenciu." keď si spomenula na Tomáša, jeho dotyky a bozky, ich hlboké rozhovory do noci a ranné prebudenia s pocitom, v akom raji sa nachádzala, okamžite ju zaplavila túžba vidieť opäť jeho oči. Letmo pohľadom prešla na jeho lekársku izbu, potom sklopila pohľad na zem. Lenka na ňu stále podozrievavo upierala pohľad.

"Dúfam, že už sa máte dobre?" podotkla neosobne. Zuzka s úsmevom prikývla.

"Áno, vďaka Bohu..." Lenka ju už viac nepočúvala, otočila sa a stratila sa vo svojej lekárskej izbe. Keď sa posadila do kresla, ešte stále jej myseľ ostávala pri novej sestre. Sabová. Dá si na ňu pozor.

"Čo od teba chcela doktorka? Nikdy sa so sestričkami nerozpráva." privítala ju s naliehavým pohľadom Inka. Zuzka sa na ňu usmiala. "Prepáč, vitaj naspäť, Zuzka. Dúfam, že už si v poriadku. Vieš čo sa za ten čas, čo si tu nebola stalo?" Zuzka pokývala hlavou a pomalým krokom odkráčala do sesterne. Taňja ju srdečne objala a tešila sa, že je tu opäť s nimi. Ponúkla jej čaj, ktorý uvarila, keď Zuzku uvidela vychádzať z prezliekárne. Zuzka sa srdečne poďakovala, posadila sa a z chuti sa napila.

"Ale mala by si vedieť, čo je nové." naliehavo ešte stále opakovala Inka. Zuzka na ňu uprela vnímavý pohľad. Rovnako ako Taňja.

"Ale dievčatá, nepozerajte sa tak na mňa. Vedela si, že aj doktorko bol týždeň preč? A to on si nikdy toľko dovolenky neberie. Maximálne tak dva dni, keď si potrebuje prečistiť hlavu." Zuzka na ňu zdvihla obočie a pokrútila hlavou.

"Inka. Ty si sa ešte stále nepoučila? Neuvedomuješ si, že každý má svoje súkromie? Tebe by sa páčilo, keby niekto preberal tvoj život poza chrbát? Prosím, ušetri ma toho." postavila sa a prešla do malej kuchynky, kde si chcela vychutnať svoju šálku čaju. Inka ospravedlňujúco sklonila hlavu a potichu prišla za ňou.

"Máš pravdu, prepáč. Ale toto, čo ti chcem povedať, je pecka." nadšene zdvihla hlas. Zuzka na ňu spytujúco zdvihla obočie.

"Ak sa to netýka práce, nechcem to počuť. Odteraz mám také pravidlo." upozornila ju. Inka chápavo prikývla.

"Ale toto sa týka práce. Počula som, že sa k nám chystá nový primár. A vraj príde až z cudziny. Mladý a slobodný." uškrnula sa. Zuzka sa pri poslednej vete prísne zamračila. Inka ospravedlňujúco zdvihla ruky, prikývla a pobrala sa preč. Zuzka s výdychom pokrútila hlavou a vošla naspäť za Taňjou.

"Ďakujem veľmi pekne za čaj. Dobre mi padol." Taňja sa na ňu usmiala a odpila si zo svojej šálky.

"Tak, ako si sa ten týždeň mala? Keď som sa dopočula, čo sa ti stalo, vystrašilo ma to. Chcela som prísť aj za tebou, ale nevedela som adresu, kde bývaš." Zuzka nervózne zovrela šálku do oboch rúk a zahľadela sa na jej obsah. Nebola pripravená komukoľvek rozprávať o jej vzťahu s Tomášom a tak iba mlčky otočila pohľad na dvere.

"Mám sa, vďaka Bohu, dobre. Bola to moja chyba, trošku som bola nepozorná. Som rada, že už tu môžem byť s vami." Inka ju so záujmom skúmala. "Pôjdem nachystať a rozniesť lieky. Už mi to chýbalo." vošla do kuchynky, umyla šálku a svoju pozornosť začala sústrediť na prácu. Taňja nechápavo nahla hlavu doboku a chvíľu ju mlčky pozorovala. Mala pocit, že niečo tají, ale nechce sa o tom rozprávať. A tak jej tiché prianie akceptovala.