Bolí to, keď rastieš? - 69.časť

Keď Zuzka odchádzala s liekmi, Taňja ju upozornila, že dnes bude vizita a je potrebné, aby tam bola aj ona. Tesne predtým, než Zuzka vošla do prvej izby, ešte Taňja k nej pribehla, aby jej podala informáciu, že vizitu bude viesť doktor Izakovič. Zuzke sa rozbúšilo srdce, keď si predstavila, že sa bude musieť, po tom všetkom čo spolu zažili, sústrediť na prácu v jeho blízkosti. I keď v kútiku duše sa tešila, že ho konečne uvidí.

Keď vošla do posledných dverí, ležala tam mladá žena, ktorá k nej, za celý čas, neotočila ani raz svoj pohľad. Sústredene stále pozerala do okna. Zuzka si všimla  pomliaždeniny na jej rukách a krvavú peru. Srdce jej zovrelo bolesťou. Ihneď ju pobádal vnútorný hlas, aby si k žene prisadla. Vedela, že je dobré Ho počúvať. Vždy ju priviedol k niekomu, kto mal veľmi zranené srdce, ktoré potrebovalo pomoc od Tvorcu všetkého nového. Odstúpila od stolíka, kde jej podala lieky od bolesti, vzala si stoličku a v tichosti sa posadila oproti nej. Mlčala a upierala na ňu pokojný pohľad. Žena dosť dlhý čas nereagovala, keď však pochopila Zuzkinu trpezlivosť, vzhliadla ku nej.

"Prečo tu čakáte? Môžete ísť, nepotrebujem vašu pomoc." jej hlas mal ustráchaný tón. Tvár mala stiahnutú nedôverou. Zuzka k nej nežne naklonila hlavu.

"Ten, ktorý vám do srdca vložil krásu a nehu ženy, nechce, aby ste takto trpela. Pozná vašu hodnotu najlepšie a bolesť, ktorou si prechádzate, chce zmeniť. Nech vaša situácia vyzerá akokoľvek, On vás z nej vytrhne. Jediné, čo musíte urobiť je zmeniť svoj pohľad zo strachu na dôveru k Nemu. Nie som tu, aby som vám dávala rady, čo máte urobiť s mužom, ktorý sa k vám správa takto. Nato sú odborníci. Viem len, že musíte vedieť, kto ste v Ježišovi Kristovi. Vtedy nájdete silu, prestanete sa báť a dokážete sa vzoprieť svojej nočnej more." žena na ňu zaskočene pootvorila ústa. Už tu za ňou poslali aj psychológa, ale toto nečakala. Jej srdce zvláštne zahorelo túžbou po Zuzkiných slovách. Dokonca aj jej pohľad sa zmenil a v očiach sa jej objavili slzy. Nie však slzy bolesti a strachu. Slzy dojatia obmývali jej vyprahnutú dušu. Na malý okamih sa jej myšlienky odeli do predstavy o tom, že Ježiš, o ktorom s takou múdrosťou a silou reči sestra dokázala hovoriť, môže vzhliadnuť na jej bezmocnosť a zmeniť ju. Túžila po tom už taký dlhý čas. Dokonca sa za to modlila zakaždým, keď jej trýzniteľ skončil s bitkou a ona sama ležala doráňaná na zemi. Viac ako telo, ju však bolela duša. Keď sa Zuzka zodvihla, jemne ju pohladila po ruke a v tichosti odišla von z jej izby. V žene však Zuzkina prítomnosť zanechala hlboké stopy, ktoré ju nútili k tomu, aby začala o sebe premýšľať inak.

Keď Zuzka kráčala naspäť do sesterne, Taňja na ňu upierala naliehavý pohľad, aby sa poponáhľala, inak sa bude hlavná sestra hnevať. Zuzka prikývla a rýchlo sa postavila vedľa Tanji, o pár sekúnd prišla Hana a obe si starostlivo prehliadla so spokojným úsmevom.

"Som rada, že nemeškáte." dodala a pozrela sa na hodiny. Z lekárskej izby práve vyšiel Tomáš s niekoľkými papiermi a vedľa neho kráčal mladý stážista. Tomáš s profesionálnou tvárou pozrel na Hanu a pokýval hlavou, tá otvorila dvere a čakala, kým všetci vojdú dnu. Zuzka so zatajeným dychom sledovala ako prechádza okolo nej. Mala pocit, že sa pobavene usmial. Jeho tvár sa však tak rýchlo zmenila, že si nebola istá, či to nebola iba jej predstava. Tomášova profesionalita sa prejavovala celý čas. Počas jeho rozhovoru s pacientami bol vnímavý, empatický a sústredený. Každému pacientovi venoval dostatok času, aby sa dozvedel, ako sa cíti. Až keď vošli do poslednej izby, kde bola žena, ktorá bola vystavená fyzickému násiliu, jeho tvár strnula a zamračil sa.

"Kto ošetroval slečnu Adamovičovú?" spýtal sa potichu hlavnej a zahľadel sa do papierov. Tá odpovedala, že jeden z doktorov, ktorý mal včera večer službu. Zuzka si všimla Tomášove oči. Súcitne si prezeral celú pacientkinu tvár. Silno zovrel pery a pristúpil k žene bližšie.

"Ako sa cítite, slečna?" s láskou sa naklonil a sledoval jej oči. Žena otočila hlavu k Zuzke a vnímavo si ju prehliadla. Dokonca sa úplne jemne usmiala.

"Lepšie." stále sledovala Zuzku. Tá jej opätovala úsmev a ticho na ňu pokývla hlavou. Tomáš sa prvýkrát na Zuzku pozrel. So záujmom sledoval, ako jej oči zažiarili zvláštnym svetlom. Otočil sa k stážistovi a vyzval ho, aby mu podal informácie o výsledkoch z jej vyšetrení. Mladík sa vážne pozrel do papierov.

"Výsledky krvi sú v poriadku. Röntgen však ukázal dve zlomené rebrá." vyslovil profesionálne a vzhliadol na Tomáša dôležito. Tešil sa, že mu Tomáš nechal priestor. Ten sa zhlboka nadýchol a bolo zjavné, že bojuje sám so sebou. Vždy, keď tu mali takýto prípad, bolo to pre neho niečo osobné. Možno práve kvôli tomu, že ako dieťa bol niekoľkokrát svedkom násilia. Aj keď iba psychického.

"Máte bolesti?" so záujmom si opäť prezrel jej tvár.

"Trochu." povedala neisto a stále upierala pohľad na Zuzku. Tomáš sa opäť pozrel rovnakým smerom ako jeho pacientka.

"Necháme si vás tu určitý čas. Bol by som veľmi rád, keby ste popremýšľala nad tým, že zveríte príčinu svojich zranení do rúk odborníkov. Máme tu skvelý tím, ktorí by vám určite veľmi rád pomohol. S čímkoľvek." Tomášov hlas bol jemný a nežný. Dokonca zaujal aj samotnú pacientku a po prvýkrát sa zahľadela na Tomáša. Ticho prikývla. Jej pohľad bol však z toľkých ľudí stále viac ustráchaný.

"Ďakujem za vašu pomoc, kolegovia. Môžete ísť." vyslovil Tomáš vážne. Všetci sa na seba prekvapene pozreli a začali vychádzať von. "Sestra Sabová, prosím, vy ostaňte." dodal nezmeneným tónom hlasu. Zuzka prekvapene zažmurkala na Taňju. Tá nechápavo zdvihla obočie a zavrela dvere. Zuzka sa pri dverách zhlboka nadýchla a odo dverí sa otočila. Pomalými krokmi pristúpila k posteli, oproti Tomášovému vážnemu pohľadu.

"Deje sa niečo, pán doktor?" dôrazne na neho uprela svoje modré oči. Tomáš opäť vzhliadol k pacientke.

"Možno by bolo dobré, aby ste sa porozprávali. Potom vás poprosím, aby ste prišli ku mne. Všetko vrchnej vysvetlím." povedal profesionálne, rázne prešiel k dverám a potichu sa vytratil von. Zuzka sa za ním na okamih otočila a potom si sadla na rovnaké miesto, ako keď tu bola prvýkrát.

"Volám sa Zdenka." potichu hlesla žena a zahľadela sa do okna. "Nikdy by som nepovedala, že dopadnem takto. V živote sa mi vždy darilo. Viete," odmlčala sa a pozrela na Zuzku so slzami v očiach, "vždy som ho milovala. Keď si ma konečne všimol a dali sme sa dokopy, bolo to ako rozprávka. Bol pozorný, nežný a láskavý. Po určitom čase sa mu prestalo dariť v práci a dokonca ma aj podviedol. Keď som ho konfrontovala s pravdou, strašne sa nahneval. Po prvýkrát ma udrel. Bola som šokovaná a myslím, že aj on. Odišiel a keď sa po dvoch dňoch vrátil, priniesol mi obrovskú kyticu kvetov a strašne sa mi ospravedlňoval. Odpustila som mu. O pár týždňov na to, sa to stalo znova a potom znova." Zdenka sa opäť odmlčala, po tvári jej tiekli slzy. Zuzka ju chytila za ruku a jemne ju pohladila. Zdenka sa opäť odhodlala na ňu pozrieť. "Spočiatku som si myslela, že za to môžem ja, pretože fyzický útok prišiel vždy vtedy, keď som sa s ním chcela o niečom vážnom porozprávať. Teraz však viem, že to tak nie je. To, čo ste hovorili, o Ježišovi, už dlhý čas som sa modlila, aby mi pomohol. Mám pocit, že som vo svojom živote urobila niekoľko nesprávnych rozhodnutí. Bojím sa však urobiť krok k zmene." Zdenka sklonila hlavu. Stratila sa v spomienkach na to, ako sa jej trýzniteľ vyhrážal. Jeho slová ju desili niekedy viac ako samotná facka. Zuzka ju opäť chytila za ruku. 

"Ako by som vám mohla pomôcť?" spýtala sa Zuzka s citlivým pohľadom. Zdenka sa strhla. Chvíľu premýšľala nad jej otázkou. 

"Ja, myslela som.." stratila sa v nevyslovených slovách a pozerala sa na Zuzku naliehavým pohľadom. 

"Viete, Zdenka, váš príbeh je veľmi háklivý. Som zdravotná sestra, nemám odborné znalosti v tejto oblasti. Najlepšie by bolo, keby ste sa obrátili na tých, ktorých spomínal aj doktor Izakovič. Jediné, čo vám viem poskytnúť je to, v čo verím aj ja sama. Keď Ježiš chodil po tejto zemi, hlásal Božie slovo, učil, žehnal a uzdravoval, nikdy to však nerobil nútene. Dokonca sa spýtal toho, ktorý bol chorý - čo chceš, aby som ti urobil? Pýta sa to aj vás. A ste to práve vy, kto sa musí rozhodnúť. Ja si veľmi prajem, aby ste hneď teraz nabrali odvahu a urobili krok vpred. Všetko je to však na vás. Rovnako ako Boh, aj ja, som za vás, nie proti vám." Zuzka jej venovala láskavý pohľad. "Skúste si dať čas, aby vo vás dozrelo to, čo má. Tu ste v bezpečí. A kedykoľvek budete potrebovať, som ochotná vám pomôcť, pokiaľ to bude v mojich silách. Možno na začiatok modlitbou." Zdenka vydýchla. Zuzkine slová ju upokojovali a dodávali jej živnú pôdu k tomu, aby sa konečne zhlboka nadýchla.

"Zavolám svojej mame. Je načase povedať jej pravdu o mojom vzťahu." Zdenka odhodlane vzhliadla na Zuzku. Tá sa na ňu povzbudivo usmiala a prikývla. 

"Máte s mamou blízky vzťah?" so záujmom sa spýtala Zuzka. 

"Myslím, že áno. Len som urobila zopár chýb. Ona sa o mňa vždy zaujímala, len ja som sa presťahovala ďalej od nej a obmedzila aj fyzický kontakt s ňou. Možno by bolo dobré, vrátiť sa domov." zamyslene sa Zdenka usmiala. Zuzka sa usmiala tiež, páčilo sa jej Zdenkine odhodlanie, prijať zmenu, ktorú jej poskytoval Boh. "Ste naozaj vzácna žena. Keby ste neprišli s tými správnymi slovami ku mne, asi by som sa potom, čo by ma prepustili, vrátila naspäť k starému životu. Ďakujem vám." chytila Zdenka tentokrát ruku Zuzke. 

"Boh presne vie, čo potrebujete. Jemu ďakujte." venovala jej Zuzka nežný úsmev. Zdenka prikývla a vzala si mobil, ktorý mala položený na stolíku. Zuzka pomaly podišla k dverám a chvíľu ju mlčky sledovala. 

"Ahoj mami, to som ja, Zdenka. Veľmi ťa potrebujem, nemala by si teraz trochu času na rozhovor?" zaznelo zo Zdenkiných úst. Zuzka sa dojato usmiala a potichu zavrela dvere. Na chodbe chvíľu len tak stála. Jej srdce bolo hlboko dojaté týmto Božím dotykom. Z očí jej spadlo zopár sĺz, ktoré boli znakom toho ako emotívne aj jej, prostredníctvom tohto príbehu, zmenil pohľad na veľa vecí. Srdce jej pohladila ruka skutočnej Božej Lásky. Takto sa Ty staráš o ľudí, Pane? Takto sa Ty staráš o mňa? Viem, že aj mňa si tým chcel naviesť k tomu, čo je správne, šepla si v mysli.