Bolí to, keď rastieš? - 7.časť

"Ahoj Zuzi, už si prišla zo školy? Ako bolo?" spýtala sa Alenka od sporáka. Práve dovárala obed na zajtra.

"Dobre, mamička." Zuzka položila tašku na zem a posadila sa chrbtom k Alenke. Skúmavo sledovala šatku, ktorou jej Peter previazal koleno.

Alenka nabrala jedlo a položila tanier pred Zuzku. 

"Čo to máš?" zvedavo nazerala na jej stranu. Zuzka sa otočila k mame a nevinne zažmurkala. Alenka zhíkla. "Čo sa ti stalo?" rýchlo si kľakla k jej kolenu. "Kto ti to takto starostlivo ošetril?" spýtavo ku nej zdvihla pohľad. Zuzka mlčala. Alenka jej opatrne šatku odviazala a prekvapene pozerala na skorocelové listy, ktoré na rane mala. Vzala lekárničku, ranu jej dôkladne vydezinfikovala a prelepila. Zuzka si k sebe vzala šatku, ktorú Alenka položila na stôl. Zovrela ju v dlani.

"Neboj sa, mamička, som v poriadku. Iba som bola trošku neopatrná a spadla som po ceste. Peter bol nablízku a pomohol mi." veselo sa usmiala. Alenke sa rozsvietili oči láskou.

"Všimla som si, že si v poslednej dobe s Petrom dobre rozumiete. Som rada, za vás oboch." povedala milo a na chvíľu si sadla vedľa nej. Zuzka sa usmiala a začala jesť. 

"Ďakujem za výborný obed a ošetrenie. Idem hore, máme nejaké úlohy. Keď ich dokončím, tak pôjdem s Haxom von." povedala veselo. Hax bol čistokrvný labrador čiernej farby. Dostala ho na svoje šestnáste narodeniny, takže mal len pár mesiacov. Každý deň netrpezlivo čakal za domom na dvore, kedy Zuzka príde a vezme ho na ich obľúbené miesto k čerešni. Tam mu vždy hádzala paličku a on sa tak mohol veselo vybehať.

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad, ísť s tým kolenom." povedala Alenka ustarane. Zuzka ju pobozkala na líce.

"A keby išiel so mnou aj Peter?" spýtala sa zvedavo. Alenka sa na ňu s láskou zahľadela. 

"Dobre." súhlasne pokývala hlavou Alenka a vrátila sa k hrncu.

O pol hodiny už Zuzka Haxovi pripínala vodítko. Ten jej na oplátku veselo pooblizoval celú ruku.

"Áno, pôjdeme von, len ešte k niekomu zaskočíme, dobre kamarát?" pozrela veselo do psích očí a pomalými krokmi vyšla smerom k Petrovmu domu. Dúfala, že Juraj doma nebude.

Peter bol práve na dvore a čítal si knihu, keď Zuzka chcela stlačiť zvonček. Hax bol však rýchlejší, zaštekal a privítal tak svoju psiu susedku. Peter položil knihu na stôl a veselo sa usmial.

"Zuzka, ideš s Haxom?" spýtal sa radostne.

"Áno, chcela som sa spýtať, či by si nechcel ísť s nami?" skúmavo sa zahľadela do jeho očí. Potešil sa, že za ním prišla a ihneď súhlasil.

"Prečo si nezobral aj Lejlu?" spýtala sa Zuzka po ceste. Lejla bola staršia vlčiačka v Petrovej rodine. 

"Ocko povedal, že s ňou pôjde Juraj. Vraj vždy s ňou chodievam len ja a on potom žiarli, že s ním už ísť nechce." povedal Peter dôležito. Zuzka prikývla.

"Nebude ti vadiť, keď tentokrát pôjdeme trošku bližšie? K potoku na lavičku." povedala Zuzka pokojne. Koleno ju začalo pri chôdzi trochu bolieť. Nakoniec mala mama pravdu.

"Nevadí, Zuzka, dôležité je, že môžem byť s tebou." povedal s úsmevom. Zuzka sa bezprostredne usmiala tiež.

Keď prišli na miesto, Zuzka si sadla na lavičku a sledovala ako sa Peter veselo hrá s Haxom. Tešila sa z nich. Hax mal Petra rovnako rád, ako ju. Poobzerala sa okolo seba a uvidela nádherné more púpav. Jednu po druhej začala k sebe zviazovať. Podarilo sa jej urobiť žltý venček, ktorý si vložila do vlasov. Zrazu sa jej pri nohách začal motať Hax. Peter si sadol vedľa nej a s jemným úsmevom ju pozoroval. Zuzka si ho všimla až po chvíli, keď jej k prstom podával bielu sedmikrásku.

"To je ako bolestné za to, čo sa ti dnes stalo." povedal s láskou. Hnedé oči mu svietili radosťou a prijatím. Zuzka si ju vzala do prstov a veselo ňou potočila.

"Ďakujem." usmiala sa a vložila si kvietok do vrecka bundy.