Bolí to, keď rastieš? - 71.časť

"Dnes som ešte sama doma." odmlčala sa a pozrela letmo na svoje prsty. Tomáš si ju vnímavo prezeral.

"Chcela by si spoločnosť?" spýtal sa s pokojným hlasom. Zuzka sa nadýchla a pozrela mu do očí. Musela uznať, že večer s ním mal zvláštne čaro. Vedel jej venovať každú sekundu svojej pozornosti a rozhovory, ktoré spolu viedli jej zakaždým roznietili ducha tou správnou dávkou Božej istoty.

"Potešila by som sa, keby som ťa tentokrát mohla uhostiť ja, vo svojom kráľovstve." usmiala sa na neho nesmelo.

"Ale ešte predtým sa musím zastaviť doma a niekoho si vziať so sebou." chytil ju za ruku a nežne jej pobozkal prsty. Zuzka prikývla.

"Urobíš mi radosť, keď nám bude robiť spoločnosť aj Barras." usmiala sa, keď pomaly vychádzal autom na cestu. Tomáš jej opätoval úsmev a s rozžiarenou tvárou sa letmo pozrel na ňu. Zapol rádio a sústredene odbočil doprava, smerom k sebe domov.

Barras vybehol z dverí ihneď, ako Tomáš odomkol. Nadšene pristúpil k Zuzke a obtieral sa o jej nohy. Tomáš sa usmieval.

"Inokedy, keď prichádzam z práce domov, nevie sa nabažiť mojej spoločnosti. A pozri teraz ako si si získala jeho verné psie srdce." pristúpil k Barrasovi a priateľsky ho potľapkal po ľavom boku. Zuzka sa k nemu prikrčila a s láskou ho začala hladiť pod krkom.

"Ó, áno, aj ja som šťastná, že ťa opäť vidím, môj vzácny priateľ." prihovorila sa mu, sledujúc jeho oddané psie oči. Tomáš sa opäť usmial, vošiel k sebe domov a vzal si nejaké svoje osobné veci. O pár minút už spoločne nastupovali naspäť do auta. Zuzku zaplavilo príjemné teplo. Za tak krátky čas si k Tomášovi vytvorila silné citové puto. Mala pocit, že si rozumeli vo všetkom, dokonca ešte aj v tichu. Teraz keď sledovala Barrasa a Tomáša vo svojej blízkosti, začala sa v srdci pohrávať s myšlienkou, že by sa jej celkom páčilo vytvoriť si s nimi ich vlastný domov. Nadšením sa jej rozbúšilo srdce, keď sa otočila Tomášovým smerom.

"Som s tebou šťastná." vyznala sa nahlas. Tomáš sa prekvapene na ňu pozrel a zamilovane sa mu zaleskli oči.

"Po tom túžim, aby si sa tak cítila stále. A budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby sa moje nežné vtáča už nikdy nezranilo pri svojom lete. Nech vieš, že moja náruč ti vždy bude pokojným hniezdom." nežne vyslovil a ľahko jej pohladil tvár.

"Aj ja ťa chcem spraviť šťastným, pretože si muž, ktorý si zaslúži mať domov plný prijatia a lásky." naklonila sa k nemu a ľahko ho pobozkala na tvár. Tomáš sa spokojne usmial a chytil jej ruku, ktorú držal až kým neprišli k jej domu. Keď vypol motor auta, chvíľu sa zamyslene rozhliadal po okolí. Jeho tvár bola spokojná a srdce mu prekypovalo vďačnosťou. Zuzka vyšla z auta a pustila Barrasa von, aby mohol preskúmať okolie. Po chvíli vystúpil aj Tomáš a pozrel na Zuzku.

"Veľakrát som si predstavoval tento okamih. Že ma pustíš k sebe bližšie a ja  budem môcť vstúpiť k tebe domov. V tichu očakávania," na chvíľu sa odmlčal a pomalými krokmi k nej pristúpil bližšie, "čo sa udeje. Či ťa budem môcť pobozkať a vychutnávať si tvoju nežnú krásu v plnosti." prstami jej vošiel do vlasov a túžobne si prehliadal jej tvár. Zuzka nedokázala nič iné, iba ho vnímavo počúvať. Cítila, ako sa jej líca zaplavujú horúčavou. "Čo myslíš, čo mám teraz chuť urobiť?" šepol blízko jej pier. Takmer nedýchala. Zrazu k nim pribehol Barras a dožadoval sa ich pozornosti. Tomáš sa k nej naklonil a slabo sa dotkol jej pier. Potom sa sklonil k Barrasovi a veselo ho pohladil po hlave. "Prišiel si v nepravý čas, kamarát. To ťa budem musieť ešte naučiť. Nerušiť nás, keď chceme byť sami." dohováral mu tichým hlasom. Zuzka sa pobavene zasmiala. Keď sa Tomáš zdvihol, chytili sa spoločne za ruky a vstúpili dnu, do domu.

"Vitaj v mojom kráľovstve." povedala zasnene a čakala, kým obaja, Tomáš i Barras, vojdú dnu.

Sebastian sedel vo svojom dome a pri treťom pohári whiskey sledoval svoj vypnutý mobil. Ešte nikdy neurobil nič také, že by sa takto odrezal od okolia. A to dokonca ani vtedy nie, keď od neho Vilma tak nečakane odišla. Odpil si malý glg zo svojho pohára a zamračil sa. Nebol zvyknutý piť alkohol. Situácia, v ktorej sa  ocitol, ho však prinútila zaplaviť svoje sklamanie a smútok takýmto spôsobom.

"Vidíš to, Bože? Kam som sa to dostal? Celý svoj život s láskou slúžim druhým ľuďom, ale sebe pomôcť neviem. Od začiatku. Ty si to vedel, však? O mojej bolesti, že ešte stále ju nemám v sebe doriešenú. Vyše tridsať rokov po svete chodí moje dieťa, o ktorom som nemal poňatie, že existuje. Čo si môže myslieť? Jeho matka ho odložila a jeho otec? Ach, Bože. Tie myšlienky ma ničia. Musím niečo urobiť." vyslovoval do ticha. Rázne si vzal mobil do rúk a zapol ho. Rozbúšilo sa mu srdce naliehavosťou. Prišlo mu niekoľko správ z odkazovej schránky. Dve boli od Vilmy, ktorá ho prosila, aby jej zavolal hneď, ako si toto vypočuje, pretože má o neho strach. Ďalšie boli od niektorých jeho kolegov a posledná bola od Petra. Sebastian vytočil jeho číslo. Peter zdvihol po druhom zvonení.

"Dobrý večer, Peter, práve som si vypočul tvoju správu. Čo sa deje?"

"Sebastian, som rád, že si zavolal. Mohli by sme sa o niekoľko dní stretnúť? Chystám sa o pár dní pricestovať a myslel som si, že by bolo fajn sa s tebou stretnúť osobne." Petrov hlas bol neistý, čo sa Sebastianovi zdalo zvláštne. Naposledy ho takéhoto počul pred piatimi rokmi, keď sa mu priznal so svojím trápením. Snažil sa ho pochopiť, pretože aj on zažil odlúčenie od svojej lásky, aj keď ich situácie boli trochu rozdielne a spôsob, akým sa snažili s bolesťou vysporiadať taktiež.

"Iste, určite si na teba rád nájdem čas. Žiadosť máš v nemocnici podanú, je už len na tebe, kedy sa rozhodneš nastúpiť." podal mu informáciu Sebastian a smutne si vzdychol.

"Všetko v poriadku? Zdáš sa mi trochu smutný." so záujmom zisťoval Peter. Sebastian chvíľu mlčal a opäť si odpil z pohára.

"To je nadlho. Možno sa niekedy odhodlám a vyrozprávam ti to." smutne skonštatoval.

"Tak sa teším, keď sa opäť uvidíme. Príjemný večer."

"Ďakujem Peter, aj tebe." keď Sebastian zrušil hovor, položil mobil na stolík a vnímavo sledoval svoj displej. Mal chuť zavolať Vilme, ale cítil, že na to teraz nie je psychicky dostatočne silný. Ešte stále v ňom otriasal pocit nespravodlivosti. Jedno však vedel, hneď zajtra ráno pôjde za Vilmou a bude si žiadať adresu jej tety. Ak ona nechce, on je odhodlaný zistiť, kto je a ako sa má jeho dieťa. A túži byť súčasťou jeho života, aj keby to malo priniesť trpkú príchuť odmietnutia. Vzal telefón do rúk a napísal Vilme správu, že zajtra ráno sa chce s ňou stretnúť v bufete. Odpoveď prišla takmer okamžite: Budem ťa tam čakať.

Tomáš sa pomaly prechádzal po obývačke a sledoval fotky na poličke. Usmial sa, keď uvidel fotku malej Zuzky ako sa usmieva. Za ruku sa držala s chlapcom, ktorý bol asi o hlavu vyšší od nej. Zuzka sa od kuchyne pozrela jeho smerom. Práve obom pripravovala omeletu s mozzarelou.

"To je Peter, keď bol malý. Mama hovorievala, že sme boli nerozluční a všade sme chodili spolu. Veľakrát si mysleli, že sme súrodenci." usmiala sa a otočila sa naspäť k panvici. Tomáš si v tichu ešte raz prezrel fotku a pomalým krokom si sadol na stoličku oproti nej.

"Už chápem, prečo sa s tým tak ťažko vyrovnanáš." povedal ticho. Zuzka mu naliala čaj a položila hrnček k jeho rukám. Jemne ju pohladil a vzal si hrnček do rúk. S chuťou sa napil. Zuzka si nahlas vydýchla.

"Je zvláštne sa o ňom rozprávať nahlas pred tebou. Pamätám si, ako prudko niekedy on reagoval na teba." naservírovala jedlo na taniere a položila ho na stôl. Tomáš sa premiestnil k stolu a sledoval jej neistý pohľad.

"Tak si myslíš, že aj ja budem žiarliť na Petra?" usmial sa nežne na ňu. Prekvapene zažmurkala a sledovala jeho pokojné oči.

"Neviem. Možno?" sklopila pohľad a očami blúdila po stole. Tomáš zvážnel, stoličku si prisunul bližšie k nej a ľahko jej zdvihol bradu, aby sa jej mohol pozrieť do očí.

"Nemám potrebu niečo také prechovávať vo svojom srdci. Zničilo by to potom všetko pekné, čo vo mne Ježiš k tebe vytvoril. Nechcem, aby tvoju potrebu zveriť sa mi o tom, čo ťa trápi a teší, zatienila moja potreba vlastniť ťa. To by som potom bol iba prázdna nádoba, ktorá cvendží krásnymi slovami, ale chýba jej naplnenie." prstami sa jemne dotkol pokožky na jej tvári a pokojným pohľadom ju príjmel k tomu, aby sa uvoľnila a usmiala. Tiež mu dlaňou pohladila líce. Malú chvíľu na seba pozerali, akoby si to podstatné chceli povedať bez slov.