Bolí to, keď rastieš? - 72.časť

"Si neobyčajný muž. V každom smere." prehliadala si očami jeho tvár a opäť ho pohladila.

"Neobyčajného ma spravila láska k tebe. Keď som ťa uvidel prvýkrát, ako sedíš zahalená do svojich myšlienok a s týmito nádhernými očami hladíš okolie okolo seba, myslel som, že sa mi iba zdáš. A každé naše ďalšie stretnutia a rozhovory s tebou ma strhávali stále hlbšie a hlbšie k tebe. Chcel som sa ťa veľakrát dotknúť, ale keď si na mňa uprela svoj nevinný pohľad, mal som pocit, že na to nemám nárok. Krehká a odzbrojujúca zároveň." nežne si prezeral jej vnímavé oči.

"Čím viac ťa k sebe púšťam, tým lepšie chápem, prečo sa to všetko muselo stať." šepla, keď sa približoval k jej perám.

"Áno, aj ja." hlesol nežne a potom ju vášnivo pobozkal. Keď sa odtiahol, usmial sa a ešte chvíľu si prezeral jej oči. Videl jej letmý úsmev a červeň na lícach. Ešte raz ju pobozkal na obe líca a potom sklonil pohľad k tanieru.

"Mal by si sa do toho pustiť skôr, než to vychladne." dodala, keď uvidela s akou chuťou si jedlo prezerá. Ticho prikývol. S privretými očami ticho poďakoval Bohu za všetko, čím ho požehnáva a s veselou tvárou začal jesť.

"Je to výborné, ďakujem." povedal popritom ako si vkladal tretie sústo do úst. Zuzka ho s úsmevom sledovala.

"Nevieš niečo nové o Matúškovi?" spýtala sa so záujmom. Tomáš k nej zdvihol pohľad.

"Dnes som Sebastianovi volal, ale mal vypnutý telefón. Ak chceš, skúsim mu zavolať teraz." vážne si ju prezrel.

"Nie, v kľude sa najedz. Môžeme to skúsiť zajtra." Tomáš prikývol. Keď zjedol posledné sústo, zrazu mu zazvonil mobil. Vybral si ho z bundy, ktorú mal prevesenú cez stoličku a so záujmom sa pozrel na displej.

"To je Sebastian." usmial sa na Zuzku a ihneď zdvihol.

"Áno Sebastian, počúvam vás."

"Tomáš, našiel som si od vás odkaz. Posledné dni som nebol v nemocnici, ale pred chvíľou som sa zhováral s Matúškovým lekárom a mojím priateľom a povedal mi, že je všetko v poriadku. Matúško sa zotavuje veľmi dobre a už o dva týždne by ho mohli pustiť do domáceho liečenia." povedal s úsmevom. Tomáš si vydýchol a usmial sa tiež.

"To veľmi rád počujem. Teším sa z tejto správy. Budem rád, keď sa zase niekedy zastavíte v našej nemocnici a skočíme spolu napríklad na kávu. Aj Zuzka by sa určite potešila." usmial sa na ňu a ona nadšene prikývla. Sebastian chvíľu mlčal.

"Určite rád túto ponuku príjmem. Potrebujem si však teraz vyriešiť určité osobné veci." Sebastianov vážny hlas Tomáša zaujal.

"Mohol by som vám nejak pomôcť?" spýtal sa Tomáš a prekvapene pozrel na Zuzku. Tá spytujúco na neho zdvihla obočie.

"Nie, priateľu, ďakujem za záujem. V tomto si dokážem pomôcť iba ja sám. Pozdravte odo mňa Zuzku." dodal s uvoľnenejším hlasom.

"Teraz som s ňou a aj ona vás pozdravuje." Zuzka sa usmiala a prikývla. Priblížila sa k mobilu a zvolala:

"A srdečne."

Sebastian sa veselo usmial.

"Ďakujem. Tvoríte spolu krásny pár. Prajem vám príjemný večer." dodal Sebastian priateľsky a keď sa Tomáš rozlúčil, zložil.

"Som rada, že sa má Matúško dobre. Teším sa, keď ho budem môcť vziať na výlet." usmiala sa nadšene. Tomáš si ju zamilovane prezeral.

"Myslím, že budeš skvelá mama." vyslovil nahlas. Zuzka sa na neho prekvapene usmiala, potom sa postavila a prázdne taniere vložila do umývačky. Zastala pri schodisku a z diaľky na Tomáša pozerala. Všimla si ako so záujmom skúma celé jej telo. 

"Nie si unavený?" spýtala sa s hlavou naklonenou doprava. Tomáš sa usmial a pomalými krokmi k nej pristúpil. Rukou si ju k sebe pritiahol a vnímavo skúmal celú jej tvár.

"Myslíš, že je dobrý nápad, aby som tu s tebou cez noc ostal?" spýtal sa takmer šeptom blízko jej pier. Zuzke sa zachvelo celé jej vnútro. Tvár jej zvážnela a dych sa jej zrýchlil.

"Veď sme boli predtým niekoľko nocí spolu." šepla rovnakým tónom hlasu a privrela oči, keď si letmo obtrel svoje pery s jej.

"Ale to som bol tvoj ošetrujúci lekár." šepol tentokrát blízko jej ucha. Opäť sa zachvela. Celé jej vnútro kričalo túžbou, aby mohla cítiť jeho dotyky na svojej nahej pokožke. Tomáš sa na chvíľu odtiahol a s túžbou čakal, kedy opäť otvorí oči.

"A teraz si tu ako čo?" spýtala sa s pootvorenými očami. Nežne ju pohladil po tvári a s láskou ju pobozkal na líce.

"Veľmi po tebe túžim, ale nie za takýchto okolností." zamilovane skúmal jej reakciu. Zuzka si vydýchla a jemne sa usmiala.

"A preto si ťa vážim ešte viac." nežne ho pobozkala na pery a hravo mu chytila ruku. Viedla ho do svojej izby.

"Si prvý, po Petrovi, komu ukazujem svoju izbu. Je to môj malý úkryt pred svetom." vyznala sa, pustila jeho ruku a pristúpila k oknu. "Vždy, keď som cítila tieseň, mala som tú možnosť hľadieť z okna na túto nádheru. Viedla ma k pohľadu, že môj problém nie je taký veľký, aby ho Ten, kto stvoril niečo takéto obrovské, nedokázal vyriešiť. A vidíš, teraz tu stojíš ty. Ty, ktorý si celý čas čakal na mňa a otvoril si moje srdce novej nádeji. Ďakujem Bohu za tvoju trpezlivosť a jedinečnosť." Zuzka sa otočila k Tomášovi, ktorý stál opretý o zárubňu a v tichosti ju počúval. Pomaly k nemu podišla a s láskou ho objala. "Ďakujem." šepla v jeho náručí. Tomáš sa usmial a pobozkal ju do vlasov.

"Mám nápad. Budem tu, kým nezaspíš a potom sa vrátim domov." vyslovil ešte stále v jej objatí. Zuzka sa odtiahla,  vnímavo si ho prezrela a s úsmevom prikývla. 

Tomáš podišiel k jej posteli, spokojne si vystrel telo na mäkký matrac a s pokojným pohľadom ju povzbudzoval, aby sa pridala. Chvíľu ho sledovala s letmým úsmevom a o pár sekúnd už pomaly ukladala svoju hlavu na jeho hrudník. Privrela oči a vnímavo sa započúvala ako pokojne mu bije srdce. Jeho jemné dotyky ju tak uvoľnili, že ju to okamžite vtiahlo do príjemného snívania. Po pár minútach, keď sa Tomáš zľahka odtiahol a prezrel si jej nežnú, spiacu tvár, zamilovane sa usmial a jemne jej prstom odhrnul pár neposlušných pramienkov z očí. Zuzka sa od neho svojvoľne odtiahla a otočila sa na druhú stranu. Tomáš sa opäť usmial. Naklonil sa k jej vlasom, privrel oči a túžobne sa nadýchol jej vône. Potom ju pobozkal.

"Sladké sny, moje nežné vtáča." šepol úplne potichu. Potom zbehol dole a vyzval svojho oddychujúceho psieho spoločníka, aby ho nasledoval. Potichu zabuchol dvere domu a nastúpil do auta. Chvíľu si ešte v tichu prezeral dom. Potom sa naklonil dozadu k Barrasovi.

"Raz, priateľ môj, nastane čas, kedy už od nej nebudem musieť odchádzať, pretože bude moja manželka." usmial sa veselo a poškrabkal Barrasa za uchom.

Bolo skoro ráno. Matúško ešte spokojne oddychoval a tak sa Vilma pomaly vykradla do bufetu. Už od včerajšieho večera, ako si prečítala správu od Sebastiana, cítila vnútornú nervozitu. Pristúpila k pultu a vypýtala si jednu kávu. Potom si v tichu sadla oproti vchodu a nepokojne sledovala, kedy dnu vojde on. Nenechal ju dlho čakať a prišiel asi o desať minút. Jeho tvár bola vážna a nečitateľná. Ihneď si sadol oproti nej. Mlčky ju sledoval a snažil sa v jej očiach vyčítať to, čo za celý čas, čo bol sám, nedokázal pochopiť. Vilma na neho uprela ľútostivý pohľad.

"Chápem, že sa na mňa hneváš. To, čo som urobila sa nedá ospravedlniť." snažila sa začať rozhovor ako prvá. Sebastian pokrútil hlavou.

"Tu absolútne nejde o mňa, Vilma. Potreboval som čas, aby som dokázal reagovať pokojne a vecne. Nemám chuť sa teraz rozprávať o tom, čo sa stalo. Jediné, čo od teba chcem je, aby si mi dala adresu ženy, ktorá sa o naše dieťa starala." povedal bez zbytočných emócií. Vilma na neho šokovane pootvorila ústa.

"Ja... Nepamätám si adresu. Odviezla ma tam matka, keď som bola veľmi mladá a potom som sa tam už nikdy viac nevrátila." sklonila hlavu a mlčky sa snažila upokojiť svoje srdce, ktoré ju zrádzalo zakaždým, keď sa na ňu pozrel tým jemným modrým pohľadom. Sebastian hlasno vydýchol.

"Chcem, aby si zavolala svojej matke, nech ti prezradí adresu." vyslovil rázne. Vilma na neho opäť prekvapene pozrela. V očiach ju začali páliť slzy. "Pozri Vilma. Ak si mi nedala šancu, aby som sa o naše dieťa postaral vtedy, keď si to zistila, chcem to urobiť teraz. Bez ohľadu nato, aké ťažké to zistenie bude. Mne na našom dieťati záleží." jeho posledná veta ju ranila. Hoci to nepovedal nahlas, táto veta obsiahla celú tú skrývanú pravdu. Až teraz to pochopila. Čo vlastne urobila. Tvár sa jej skrivila od bolesti a ticho prikývla. Snažila sa prehltnúť tie slzy, ktoré jej v tichu stekali po lícach. Sebastian mal čo robiť, aby sa dokázal ovládnuť a nevtiahol ju do svojho objatia. Ešte stále ju miloval, bez ohľadu na to, čo urobila. So zovretou sánkou sa pozeral na to, ako vyťahuje mobil a vytáča číslo svojej matky. V tichu čakala, kedy jej to matka zdvihne. Keď však ani po šiestom zvonení nezdvihla, položila Vilma mobil na stôl a opäť sa v tichu pozrela na Sebastiana. Uprene ju sledoval.

"Viem, že som urobila obrovskú chybu, Sebastian. Vtedy, aj počas všetkých tých rokov. Ja..." zlomil sa jej hlas a so zrýchleným dychom sa snažila zotrieť si slzy. 

"Vilma tu nejde o teba, ani o mňa. Naše dieťa, bez ohľadu nato, či mu adoptívni rodičia dali dostatok lásky, muselo zistiť, že je adoptované. Nechápeš ako ho to muselo poznačiť? Ten pocit, že jeho biologická matka a otec ho nechceli?" unavene si pretrel rukou celú tvár a mlčky si ju opäť prezeral.

"Ja som bola príliš slabá na to, aby som za neho bojovala a v tej slabosti som urobila jednu chybu za druhou. Ja viem. Povieš si, že keď som dospela, mohla som ho vyhľadať. Mohla, ale strach z toho, čo povie moje okolie, keď sa dozvie, že som bola schopná urobiť niečo také, ma úplne opantal. Keď som však porodila Matúška, všetko sa mi to vracalo. A keď som ťa prvýkrát, po toľkých rokoch, opäť stretla, tá túžba dozvedieť sa o našom dieťati niečo viac, ma prenasledovala každú sekundu." snažila sa obhájiť.

"Ale nič si preto neurobila. Stačí Vilma. Nechcem už nič počuť. Idem teraz za Matúškom. Keď sa ti podarí spojiť s tvojou matkou a zistiť tú adresu, pošli mi potom prosím smsku. Medzitým budem rád, keď sa nebudeme stretávať." povedal so smútkom v hlase, postavil sa a rázne odkráčal preč. Bolesť v jeho srdci bola väčšia, ako keď sa pred mnohými rokmi dozvedel, že odišla.