Bolí to, keď rastieš? - 73.časť

Vilma tam v tichu sedela a sledovala ako mizne. Zaslúžila si všetko toto odmietnutie. Bola si toho vedomá. To, čo urobila sa vlastne ani nedalo ospravedlniť, Sebastian mal pravdu. V tichu si vzala telefón do ruky a opäť vytočila číslo svojej matky. Tentokrát na druhý raz zdvihla. 

"Prečo mi voláš tak skoro ráno?" spýtala sa Silvia podráždene.

"Tvoj vnuk podstúpil operáciu hlavy. Nemusíš sa báť, už je z najhoršieho vonku. Až teraz som však pochopila, že potrebujem vedieť pravdu. Chcem, aby si mi dala adresu tvojej sestry." vyslovila Vilma vecne a vážne. Nechcela, aby jej matka vedela, že to v skutočnosti chce vedieť Sebastian. Ak pre neho mohla niečo urobiť, tak uchrániť ho pred svojou matkou bolo to najlepšie rozhodnutie. 

"To dievča už je dospelé, načo sa tým chceš zaoberať?" Silvia si odkašľala, keď si uvedomila, že jej prezradila pohlavie. "Som rada, že sa má Matúško dobre. Chcela by som ho vidieť." snažila sa zmeniť tému. 

"To dieťa bolo dievčatko?" spýtala sa Vilma zaskočene. Silvia mlčala. 

"Nemyslím si, že by ťa chcela vidieť. Ak by to tak bolo, už by ťa dávno vyhľadala. Nebola by si jej dobrou matkou." argumentovala Silvia. Vilma si hlasno vzdychla a zaťala zuby. Jej slová ju zraňovali. 

"Iba mi prosím pošli tú adresu. O viac sa nestaraj. Keď bude Matúško doma, dám ti vedieť. Ďakujem." dopovedala Vilma a zložila. Nečakala, kým matka odpovie. Nechcela ju viac počúvať. Jej slová iba viac prehlbovali jej skryté rany. Dopila kávu a pobrala sa naspäť za svojím synom. Zastala pred skleneným oknom, cez ktoré sledovala veselú konverzáciu Sebastiana s Matúškom. To ju ešte viac utvrdilo v tom, akú obrovskú chybu urobila. Rozbehla sa preč a ukryla sa na záchode, kde sa snažila uvoľniť svoje nahromadené emócie v plači. 

Zuzka práve vychádzala von z izby na prezliekanie, keď ju zastavila Lenka. Chvíľu si ju premeriavala vážnym pohľadom a potom neosobne povedala:

"Poďte za mnou sestra. Chcem sa s vami porozprávať." Zuzka si prekvapene prehliadala jej chrbát a pomaly ju nasledovala. Keď vošli do Lenkinej lekárskej izby a Lenka sa posadila za svoj stôl, Zuzka pocítila zvláštne napätie, ktoré medzi nimi vzrástlo. 

"Chcem, aby ste boli úprimná. Čo je medzi vami a Tomášom? Viem, že to nie je iba vzťah v pracovnej rovine. Za ten čas, čo som tu, už Tomáša poznám. Nikdy si žiadnu sestru nepriviedol do svojej izby. Ak chcel s ňou diskutovať, tak si ju vždy vyhľadal v sesterni. A to, že keď ste vy boli týždeň práceneschopná a Tomáš si nezvyčajne rýchlo vzal dovolenku v rovnakom čase, to je tiež podozrivé." Lenka neuhýbala pohľadom a netrpezlivo čakala na jej reakciu. 

"Vo všetkej úcte, pani doktorka, ak má byť tento rozhovor mimo pracovnú rovinu, budem rada, ak ma necháte odísť. Moje súkromie a súkromie doktora Izakoviča nemám potrebu pred vami rozoberať. Verím, že to chápete." snažila sa Zuzka znieť čo najpokojnejšie. Doktorkin pohľad ju ale trochu vykoľajil. Lenka sa postavila a pomalými krokmi pristúpila blízko jej tváre. 

"Nedovolím, aby si Tomáš zničil život s niekým takým bezvýznamným ako si ty. Jeho svet je iný, ako ten tvoj a keď to pochopí, tak ty skončíš ako mnoho sestier v tejto nemocnici, ktoré naleteli na sladké reči doktorov. Chápeš?" jej hlas bol plný hnevu. Zuzka na ňu zdvihla obočie. Chvíľu mlčala. Vedela, že nehovorí pravdu, za ten čas mala možnosť zistiť, že Tomáš je jej spriaznená duša. 

"Nechápem vašu potrebu ponižovať ma. Mali by ste však vedieť, že to nehovorí nič o mne, ale o vás. Možno by ste mohli viac skúmať svoje vlastné srdce, ako životy iných." vyslovila Zuzka úplne pokojne. Hoci bola vykoľajená doktorkiným postojom, na jej pokoji sa nič nezmenilo. Lenke sa tvár zamračila ešte viac hnevom. 

"Čo si to dovoľuješ?" skríkla. Zuzka sa po jej výbuchu striasla. Cítila, ako jej silno zovrela ruku a vyhodila ju von. Potom, pred Zuzkinou prekvapenou tvárou, zabuchla dvere. Ruka ju bolela ešte pár minút potom, čo vkročila do sesterne. Našťastie ešte dnu bola sama, tak nemusela nikomu nič vysvetľovať. Posadila sa na stoličku a pretierala si zápästie, pohľadom sledovala Tomášove dvere. Potom vošla do malej kuchynky a uvarila si čaj. Začula chôdzu po chodbe, jemne vykukla hlavu a uvidela Tomášovu spokojnú tvár. Srdce sa jej zaplavilo láskou, hoci ruka ju ešte stále bolela. Tomáš sa otočil jej smerom a ľahko pokývol hlavou, aby prišla za ním. Veselo sa usmial. Zuzka prikývla a prstom ukázala, aby chvíličku počkal. Skryla sa naspäť v kuchynke a hľadala ochladzujúci krém v chladničke. Jemne si ho naniesla na miesto, kde cítila bolesť najviac a rukávy si stiahla tak, aby si toho Tomáš nevšimol. 

Keď kráčala k Tomášovým dverám, sledovala okolie, aby nikto nezistil, že sa chystá vstúpiť dnu. Ľahko dvakrát zaklopala, Tomáš otvoril dvere, chytil ju za ruku a vtiahol ju dnu. Obaja sa veselo na seba zasmiali. Tomáš si ovinul ruku okolo jej pásu a zamilovane si ju prezeral. 

"Dobré ráno, ako si sa vyspala?" pobozkal ju do vlasov. Zuzka sa k nemu pritúlila a užívala si jeho vôňu a pokoj, ktorý z neho vyžaroval. Chvíľu mlčala, ešte stále v nej doznieval ten konflikt s doktorkou. Nechcela však, aby sa o tom Tomáš dozvedel. Vedela, že by to poznačilo aj jeho profesný vzťah s ňou. "Mlčíš, lebo ťa niečo trápi?" spýtal sa s tvárou skrytou pri jej krku. 

"Mlčím, lebo mi je tak príjemne v tvojom objatí." šepla spokojne. Bola to pravda. Stačilo pár minút s ním a všetko nepríjemné sa z nej vytrácalo. 

"To sa veľmi dobre počúva. Tak poď ešte hlbšie, aj ja to potrebujem, lebo dnes mám niekoľko hodinové konzílium a budeš mi chýbať." veselo poznamenal a vtiahol si ju k sebe ešte hlbšie. Zuzka sa pritúlila a privrela oči. Hladila ho po chrbte s rovnakou láskou, ako jej on daroval niekoľko bozkov na miesta, ktoré sa mu odkrývali. Zrazu zaznelo klopanie na jeho dvere. Tomáš sa odtiahol a prst jej položil na pery. Pobavene sa uškrnul. Zaznelo ešte intenzívnejšie klopanie. Keď sa však Tomáš neozval, nastalo ticho. Obaja začuli chôdzu ako sa vzďaľuje. 

"To musela byť Lenka. Máme ísť na to konzílium spolu." Tomáš pozrel Zuzke do očí a jemne sa usmial. Pobozkal ju na miesto, kde jej pred malou chvíľou držal položený prst. Zuzka si vzdychla a opäť sa k nemu pritiahla. Chcela, aby sa tie nepríjemné pocity, ktoré sa jej vyplavili do srdca, keď vyslovil Lenkine meno, stratili pri tom ako počúvala zvuk jeho srdca. Po pár minútach sa neochotne odtiahla a pohladila ho oboma rukami po tvári. 

"Nechám vás pracovať, pán doktor." povedala nežne a pomaly sa chystala otvoriť dvere. Tomáš ju jemne chytil za zápästie, aby ju ešte poslednýkrát pobozkal. 

"Au." zjojkla a inštinktívne si odtiahla ruku. Tomáš na ňu ustarane zamračil obočie a nežne jej vyhrnul rukáv. 

"Čo to máš?" spýtal sa vážne so zamračeným čelom. Zuzka si zhlboka vzdychla. Tomáš jej jemne podoprel ruku a vnímavo skúmal miesto, kde sa jej vytváralo začervenanie. Opäť sa na ňu vážne pozrel a čakal na jej odpoveď. Zuzka mlčky sklopila pohľad. Nechcela mu odpovedať. "Zuzka, odpovedz. Kto ti to urobil?" spýtal sa naliehavo. Zuzka sa odhodlala na neho pozrieť a očami sa mu snažila povedať, aby sa nepýtal. Tomáš si ju pritiahol k sebe a nežne ju pohladil po vlasoch. 

"Tomáš, prosím, nepýtaj sa. Bolo to nedorozumenie. Chcem, aby si na to zabudol." šepla skrytá v jeho náručí. Tomáš chvíľu mlčal a potom sa odtiahol. 

"Nie som s tým stotožnený." odhodlane si prezeral jej nevinné oči. Zuzka sa na neho ľahko usmiala, pohladila ho po tvári a venovala mu zamilovaný pohľad. 

"Už musím ísť a aj ty určite potrebuješ čas k tomu, aby si si nachystal veci." Zuzka mu pobozkala líce a chystala sa otvoriť dvere. 

"Počkaj. Kedy sa uvidíme?" spýtal sa s naliehavým pohľadom. 

"Kedykoľvek budeš chcieť." šepla a venovala mu nežný úsmev. Potom zavrela jeho dvere a pobrala sa naspäť do sesterne. 

Tomáš si pošúchal rukou šiju a pomaly prešiel naspäť k svojej stoličke. Premýšľal nad tým, kto to mohol Zuzke urobiť. Bola tu krátko a nemal pocit, že by bol v jej blízkosti niekto, kto ju nemal rád. Zovrel nahnevane sánku. Bol odhodlaný, že zistí pravdu. 

V sesterni sa zjavila Inka a Taňja a veselo spolu rozoberali nejaký film, ktorý obe včera sledovali v telke. Zuzka so záujmom sledovala Lenku ako sebaistým krokom zastala pri Tomášových dverách a s veselou tvárou na ne zaklopala. Po pár sekundách ich otvorila a vošla dnu. Po chvíli Zuzka sklopila pohľad na svoju ruku a jemne si ju pretrela. Srdcom jej zaznel tichý hlas: Nenachádzaj pokoj tam, kde iný žiada vlastný prospech. Neutíchajúca je žiarlivosť, keď natrafí na odmietnutie. Ale neboj sa, pretože Ja som Ten, ktorý ťa prevedie cez všetko, čo sa tebe zdá neisté. Mojou láskou sa nasýť a nebudeš mať nedostatok. Zuzka si ticho vzdychla a snažila sa spracovať pocit nespravodlivosti, ktorý sa jej v srdci vytvoril. Chcela utíšiť svoju dušu, aby v tej tichosti mohla nechať priestor Bohu na Jeho pôsobenie. Lebo presne tak v jej živote vždy pracoval, dôkladne a v tichu.