Bolí to, keď rastieš? - 74.časť

Bol čas návštev a k Zuzke do sesterne pristúpila staršia žena s ustaraným pohľadom. 

"Dobrý deň sestrička, viete mi prosím povedať číslo izby, kde leží moja dcéra?" jej oči Zuzku zaujali. Boli plné lásky a obetavosti. Zdalo sa jej však, že žena je veľmi zadýchaná a bledá. 

"Samozrejme, ale ešte predtým, sa prosím, na chvíľu posaďte a vydýchajte sa." podoprela ju Zuzka rukou a pomohla jej usadiť sa v sesterni na stoličku. Potom jej priniesla pohár vody. Žena jej v tichu poďakovala a odpila si z pohára. 

"Veľmi potrebujem vidieť svoju dcérku." vyslovila opäť naliehavo. 

"Iste, povedzte mi jej meno." nežne ju povzbudila Zuzka. 

"Zdenka Zimanová." vyslovila a opäť sa napila vody. 

"Nechcete, aby som vám ešte predtým odmerala tlak? Nemáte problémy so srdiečkom?" opäť sa na ňu Zuzka starostlivo pozrela. Ihneď ako vyslovila meno Zdenka, vedela, o koho sa jedná. Obávala sa, či žena zvládne pohľad na svoju dcéru. "Dovoľte mi prosím zistiť váš tlak." pokojne na ňu upierala svoj pohľad Zuzka. Žena ticho pokývala, že nie a neustále opakovala, že potrebuje vidieť svoju dcéru. Zuzka ticho súhlasila a mlčky ju odprevadila až k dverám Zdenky. Ticho otvorila dvere a pomaly spolu so ženou vošla dnu. Pohľad matky, keď uvidela svoju doráňanú dcéru, bol pre Zuzku bolestný. Žena sa hlboko rozplakala a dcéru nežne skryla vo svojom materinskom objatí. Zuzkine oči sa tiež zaplavili slzami. Zdenkina mama sa rázne odtiahla a svedomito sledovala každý centimeter dcérinej tváre. 

"Moja drahá dcérka, čo sa ti to stalo? Prečo?" bolestne zaúpela. Telo sa jej roztriaslo vzlykom. 

"Maminka, maminečka, neboj sa, som v poriadku. Už bude všetko iba dobré." šepla so zlomeným hlasom Zdenka, snažila sa prehĺtať slzy, ktoré ju zaplavovali od toho dojemného stretnutia. 

Zuzka zbadala, ako sa žena začala chytať za stranu, kde je srdce a pomaly jej ochabuje tvár. Okamžite vybehla von, zavolala Taňju a najbližšieho lekára, ktorý bol poblízku. Všetko sa napokon udialo rýchlo. Ženu položili na lehátko a zrýchlene s ňou utekali na kardiologické oddelenie. Zuzka ostala pri Zdenke, ktorá všetko zdesene pozerovala zo svojej postele. Ešte stále sa nemohla moc hýbať, pretože mala bolesti zo zlomených rebier. Zuzka si k nej mlčky prisadla. 

"Ach, sestrička, čo som to urobila? Kvôli mne dostala mamka infarkt." Zdenka si skryla tvár do dlaní a hlasno vzlykala. 

"Nie, Zdenka. Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Práveže bolo dobré, že Vaša mama bola práve v nemocnici, keď sa jej to stalo. Viete si predstaviť ako by to dopadlo, keby bola sama doma? Myslím si, že sa to takto muselo stať. Pôjdem sa spýtať, ako to s ňou vyzerá a hneď vám dám vedieť. Teraz sa hlavne upokojte. Boh je s vami, aj vašou mamičkou. Nebojte sa, len verte." Zuzka sa na ňu povzbudivo zahľadela a pomaly odkráčala von na chodbu. Snažila sa predýchať ten stres, ktorý sa tak náhle objavil. Po pár minútach sa odhodlane vybrala k výťahom. Keď čakala na jeden z nich, práve sa otvorili dvere a von vyšla Taňja. Zuzka k nej so záujmom pristúpila. 

"Ako sa má pani Zimanová?" Zuzka sledovala Taňjinu vážnu tvár. 

"Zuzka, ty si hotový zázrak. Keby si tam s nimi nebola na izbe a nereagovala by si okamžite, ktovie, čo by sa s tou ženou stalo. Robia jej teraz ešte nejaké vyšetrenia. Doktor hovoril, že to mohlo byť spôsobené silným stresom a úzkosťou. Uvidíme po výsledkoch, ale myslím, že bude v poriadku." povzbudivo sa usmiala. Zuzka ju vtiahla do náručia a zhlboka si vydýchla. 

"Ďakujem za také úžasné slová." Taňja prekvapene zdvihla obočie, usmiala sa a potľapkala Zuzku po chrbte. 

"Vy ste nejaká rodina, že to tak veľmi prežívaš?" spýtala sa prekvapene, keď sa odtiahla. Zuzka ticho pokývala hlavou, že nie a pomaly odkráčala naspäť ku Zdenke. 

Keď sa Zuzke podarilo konečne Zdenku upokojiť, vyšla von a so záujmom prešla na koniec chodby, k veľkému oknu. Zahľadela sa do diaľky. Do mysle jej vošiel naliehavý pocit, aký je život krehký. Ľahko môžeme prísť o svojich blízkych a ani si to veľakrát neuvedomujeme. Vytiahla si z vrecka mobil a vytočila číslo svojej mamy. 

"Dcérka, práve s Patrikom vchádzame autom k nášmu domu. Všetko v poriadku? Nikdy nevoláš počas práce." ustarane sa spýtala Alenka. 

"Nie mamička, všetko je v poriadku, len som ťa chcela počuť a povedať ti, že si pre mňa naozaj veľmi vzácna. A som vďačná Bohu, že si práve ty moja mama." vyznala sa potichu. Na Alenku tieto slová urobili dojem. Šťastne sa usmiala. 

"Moje krásne dievčatko, už keď som ťa prvýkrát uvidela, som vedela, že budeš výnimočná. A ako si rástla, dokazovala si mi to každým dňom stále viac a viac. Boh vedel, prečo spojil naše cesty dokopy. A ja som Mu taktiež zato nesmierne vďačná." šepla a mala čo robiť, aby utíšila trasúci sa hlas, ktorý sprevádzal slzy, hromadiace sa v jej očiach. 

"Ďakujem mami, pozdravujem Patrika a teším sa na vás." otočila sa od okna a zotrela si jednu slzu, ktorá jej svojvoľne stielka po líci. 

Patrik sledoval dojatú Alenkinu tvár a s láskou ju pohladil po tvári. 

"Všetko v poriadku?" povzbudivo sa na ňu usmial. Alenka prikývla. 

"Iba, Zuzkine vyznanie prišlo v pravý čas. Možno je načase povedať jej pravdu." Alenka si pretrela tvár a odhodlane pokývala hlavou. Patrik na ňu prekvapene zdvihol obočie a so záujmom ju sledoval. 

"Si si istá?" spýtal sa neisto. Za celý čas v kúpeľoch sa o tom rozprávali niekoľkokrát a videl na Alenke, že ešte stále nie je stotožnená s tým, vyjsť s pravdou na svetlo. Ostal zaskočený, keď uvidel jej odhodlanie. Alenka sa usmiala a pohladila Patrika po tvári. 

"Som si istá. Ak chcem s tebou začať nový život, je načase, aby som to dopriala aj Zuzke. Verím Bohu, že jej pomôže pochopiť to správne." pobozkala Patrika na tvár a vyšla von z auta. Ten na chvíľu hľadel na to, ako otvára dvere a zamyslene si vzdychol. 

"Nech vám obom Boh daruje pokoj, aby ste našli zmierenie v celom tom zmätku." šepol do ticha, otvoril dvere a nasledoval Alenku s kuframi v rukách. 

Bol podvečer. Slnko ešte príjemne hrialo a Zuzka práve vychádzala z nemocnice. Stále sa neisto otáčala naspäť, či nezazrie Tomáša ako k nej pristupuje s veselou tvárou. Od rána, keď sa videli naposledy, sa ani raz nestretli a Zuzke chýbali jeho pokojné oči. Práve neďaleko nej zaparkoval Patrik a nadšene otvoril dvere. Zuzka sa veselo rozosmiala a rozbehla sa k nemu. 

"Patrik, rada ťa vidím." vrhla sa mu do náručia a spokojne privrela oči. 

"Zuzka moja, aj ja teba. Videl som ako neisto stojíš pri vchode." odtiahol sa Patrik a pozrel smerom, kde pred chvíľou stála. "Čakáš na niekoho?" so záujmom si ju prezeral. Zuzka sa opäť otočila naspäť a ticho prikývla. 

"Tak trochu. Veľmi by som vám chcela niekoho predstaviť, ale vyzerá to tak, že má asi veľa práce." zahľadela sa naspäť na Patrika a nesmelo sa usmiala. Patrik si ju pritiahol k sebe a pobozkal ju otcovsky na vlasy. 

"Tak to je veľká vec. Neviem sa dočkať, až ho spoznám." usmial sa veselo Patrik a nasadol do auta. Zuzka si sadla vedľa neho a vytiahla si mobil. Chvíľu mlčky sledovala displej a potom sa odhodlala Tomášovi napísať smsku: 

Ak by si si našiel trochu času, budem rada, keď sa zastavíš u nás doma, na večeru. Rada ťa s niekým zoznámim.

Odpoveď neprichádzala, tak si Zuzka skryla mobil naspäť do tašky. 

Sebastian práve sedel pred notebookom, v lekárskej izbe svojho priateľa a spoločne konzultovali stav jedného z jeho pacientov, keď začul pípnutie svojho telefónu. So záujmom sa pozrel na displej a keď uvidel Vilmine meno, okamžite smsku otvoril. Vilma mu v nej posielala adresu, o ktorú žiadal. Šokovane sledoval slová, ktoré tam boli napísané a zamyslene stiahol obočie. 

"Sebastian, si v poriadku?" spýtal sa jeho kolega. Ticho prikývol a naliehavo na neho vzhliadol. 

"Prepáč Michael, ale musím si niečo súrne vybaviť. Je to naozaj naliehavé." vzal si svoje osobné veci zo stola a bez rozlúčky, náhle, vybehol z izby. Michael za ním iba prekvapene zavrel dvere, pokrútil hlavou a pristúpil naspäť k snímke svojho pacienta. 

Sebastianovi sa naliehavosťou rozbúšilo srdce. V smske sa dočítal, že ich dieťa je už mladá žena. S chvejúcimi sa rukami hodil mobil na kreslo spolujazdca, nastavil adresu do gpsky a ihneď vyrazil smerom, ktorý mu ukázala. Sústredene hľadel na cestu a snažil sa utriediť si myšlienky. Aj napriek tomu, že ho čakala dlhá cesta, zaplavovala ho obrovská radosť, že čoskoro zistí, kto je jeho dcéra.