Bolí to, keď rastieš? - 75.časť

Zuzka práve vystupovala z auta a prichádzala k dverám. So záujmom sa pozrela dozadu, či ide Patrik za ňou. Ten sa na ňu veselo usmial. Keď sa otočila naspäť a otvárala dvere, jeho tvár mu zvážnela. Vedel, aký rozhovor čaká Zuzku a Alenku. Z kuchyne Zuzka zacítila nádhernú vôňu. 

"Mami, zdá sa mi to alebo varíš moje obľúbené jedlo?" so záujmom pristúpila k Alenke, ktorá stála nad hrncom a s láskou ju pobozkala na tvár. Pohladila Zuzku po tvári, keď sa nakúkala spoza Alenkino plece. Po chvíli sa k nej Alenka otočila. 

"Varím, dcérka. Chcela by som sa s tebou totiž o niečom vážnom porozprávať." odvážne pozrela Alenka na Patrika. Ten jej venoval povzbudivý úsmev. Zuzka sa posadila za stôl a vytiahla si mobil. Letmo skontrolovala, či neprepočula Tomášovu odpoveď.

"Aj ja som sa chcela s vami o niečom rozprávať. Vlastne, chcela som vám niekoho predstaviť, ale dnes to asi nebude možné." sklamane položila telefón na stôl a zahľadela sa na Alenku, ktorá sa opäť otočila k vareniu. Úplne sa stratila vo vlastných myšlienkach a prepočula, čo Zuzka povedala. 

"Tak, mami, o čom si sa chcela so mnou rozprávať?" veselo sa Zuzka usmiala a bezstarostne sa začala pohrávať s retiazkou, ktorú jej daroval Tomáš. Aj napriek tomu, že sa jej neozval, cítila šťastie, keď si na neho spomenula. Alenka vypla sporák, naservírovala jedlo do dvoch tanierov a položila ich pred Zuzku a na Patrikovo miesto. Ten podišiel k nej, s láskou ju pohladil po chrbáte a ochranársky ju objal okolo pliec. Zuzka sa na oboch zmätene pozerala. Zrazu zaznel zvonček. Zuzka na nich ešte raz vnímavo pozrela a vstala. 

"Pôjdem otvoriť." pomaly podišla k dverám. Alenka sa pozrela na Patrika so spytujúcim pohľadom. Nečakala, že ich vyruší nečakaná návšteva. 

Zuzka sa vrátila naspäť, držiac za ruku Tomáša a veselo sa usmievala, keď spoločne vchádzali do kuchyne. 

"Mami, Patrik. Toto je Tomáš. Moja spriaznená duša. Chcela by som, aby ste sa spoznali." otočila sa k Tomášovi, ktorý na ňu upieral zamilovaný pohľad. 

Ako prvý podal Tomášovi ruku Patrik.

"Rád vás spoznávam, Tomáš." priateľsky sa na neho usmial a pozrel na Alenku. Tá ostávala chvíľu šokovaná. Bola odhodlaná, že povie Zuzke pravdu. Teraz však, keď videla Tomáša, bola prekvapená, že jej Zuzka nič nepovedala.

"Prepáč mami. Viem, že si to nečakala. Ono sa to však udialo všetko tak rýchlo, že som niekedy ani ja sama nechápala, čo sa vlastne deje. Ale som šťastná." pritúlila sa k Tomášovi a uvoľnene sa na mamu usmiala. Aj ona jej opätovala rovnaký úsmev a pristúpila k Tomášovi o pár krokov bližšie.

"Tak teda, vitajte v našej rodine, mladý muž." s láskou sa na neho pozrela a pohladila ho rodičovsky po tvári.

"Ďakujem. Som veľmi vďačný, že som sem k vám mohol prísť." pokojne na Alenku uprel pohľad. Mal pocit, že prišiel trošku nevhod, ale Alenkina láskavosť ho okamžite vtiahla do milého rozhovoru.

Sebastian práve prechádzal cez neosvetlenú úzku cestu, keď mu začal zvoniť telefón. Bola to Vilma. Letmo pozrel na displej a zapol si hlasitý odposluch.

"Nemôžem teraz s tebou telefonovať, Vilma." povedal vážne.

"Ty si sa rozhodol vyhľadať našu dcéru práve teraz večer?" spýtala sa ustarane.

"Áno." odpovedal s hlasným výdychom. Bez ohľadu na to, čo k nej cítil, stále bol sklamaný z toho, čo urobila.

"Keby si počkal do rána, mohli sme..." nedopovedala. Zlomil sa jej hlas. Sebastian zamračil čelo. Nechcel ju počúvať.

"Vilma, nemám čas sa s tebou teraz dohadovať a hrať sa hru na keby..." zrazu sa mu pred očami zjavilo obrovské telo jeleňa. Okamžite zareagoval a strhol volant do strany protiidúcich vozidiel. Auto zašmykovalo a Sebastian si po pár sekundách, čo sa zbavil šoku, uvedomil, že len tak tak minul zvodidlá.

"Sebastian, si v poriadku?" volala Vilma v telefóne. Sebastian si vydýchol.

"Áno, Vilma, som." odpovedal s pohľadom upretým dopredu. Odpútal sa a keď sa otočil vľavo, aby skontroloval miesto, kde stálo zviera, pocítil obrovskú ranu z druhej strany. Vodič nákladného auta, ktorý išiel vysokou rýchlosťou, si po zákrute neskoro všimol Sebastianove auto a celou silou do neho vpálil. Náraz spôsobil, že ho to mocne hodilo do oboch strán. Okamžite upadol do bezvedomia.

Vilma šokovane počúvala tlmené zvuky v telefóne. Kričala Sebastianove meno niekoľkokrát. Prosila ho, aby sa jej ozval, ale márne. Po dvadsiatich minútach beznádejného ticha začula zvuk húkačiek. Okamžite pochopila, čo sa stalo. Zložila telefón a v šoku sa jej roztriasli ruky. Začala zrýchlene dýchať. Keď sa jej podarilo trochu upokojiť, začala hľadať v telefóne niekoho, komu by mohla zavolať. Ako prvý ju napadol Tomáš.

Zuzka s Tomášom si práve vychutnávali Alenkine výborné jedlo. Alenka si ich prehliadala s hrdosťou a láskou. Pohľad na nich sa jej páčil. Zuzke žiarili oči radosťou a Tomášov pohľad bol plný pokoja a lásky. Potom, čo si potykali, začala sa cítiť Alenka trochu uvoľnenejšie. Aj napriek tomu, že v nej stále vírila potreba, konečne povedať Zuzke pravdu.

"Takže, Tomáš, kde pracuješ?" odhodlala sa Alenka spýtať formálnu otázku. Zuzka sa usmiala a vzhliadla k jeho očiam. Prekvapene na ňu zdvihol obočie.

"Som lekár, Alenka." povzbudivo odtiahol pohľad od Zuzky k Alenke.

"Mami, my sa poznáme s Tomášom už od školy. Už vtedy mi bol veľmi blízky, len som si to nechcela priznať. A po dlhom čase nám Boh daroval tú možnosť, že sme sa opäť stretli. V pravý čas." dopovedala za neho Zuzka a pobozkala ho na líce. Tomáš sa k nej spokojne otočil a pohladil ju nežne po tvári.

"Tvoríte spolu krásny pár. Už som si myslela, že sa nikdy nedožijem vnúčat." nadhodila Alenka veselo. Obaja na ňu šokovane upreli pohľad a potom sa všetci spoločne zasmiali. Vyrušilo ich zvonenie Tomášovho telefónu.

"To je riaditeľka." zamračene sa otočil k Zuzke a ihneď zdvihol. Zuzka so záujmom počúvala ich rozhovor.

"Počúvam vás, pani riaditeľka." vyslovil Tomáš vážne a zahľadel sa na Zuzkinu ruku, ktorá chytila tú jeho. Zľakla sa, že sa niečo stalo Matúškovi.

"Pán doktor Izakovič, Tomáš, prosím, pomôžte mi. Niečo sa stalo Sebastianovi. Vlastne doktorovi Majeskému. Keď sme spolu telefonovali, počula som, ako do neho nabúralo auto. Odvtedy sa neozýva. Potrebujem zistiť ako sa má. Myslím, že ho prevezú do našej nemocnice. Chystal sa na cestu tam." snažila sa čo najpokojnejšie objasniť situáciu. Po tvári jej však stekali slzy zúfalstva.

"Iste, nebojte sa. Postarám sa o všetko." Tomáš sa postavil, zložil telefón a ospravedlňujúco sa pozrel Alenkiným smerom.

"Alenka, Patrik, bolo mi s vami veľmi príjemne, ale musím sa vrátiť do nemocnice. Je to súrne." po chvíli sa otočil k Zuzke, ktorá na neho pozerala so stiahnutým obočím.

"Pôjdem s tebou. Počkaj chvíľu." Zuzke do srdca vošiel zvláštny naliehavý pocit. Strach, že by sa Sebastianovi mohlo stať niečo zlé, ju opantal bez akéhokoľvek logického vysvetlenia. Pobozkala Alenku na líce a pošepla jej, aby ju nečakala. Potom sa Tomáš rýchlo rozlúčil a spolu so Zuzkou vbehli do jeho auta.

"Choďte prosím opatrne." stihla za nimi ešte zvolať Alenka.

Tomášova tvár bola vážna, keď sa Zuzka v aute pozrela jeho smerom.

"Čo sa vlastne stalo? Myslela som, že Sebastian chce zostať s Matúškom až kým ho neprepustia. Prečo sa odhodlal vrátiť?" so stiahnutým obočím sa pýtala nahlas aj samej seba. Tomáš na okamih pozrel jej smerom a chvíľu sledoval jej oči.

"Zuzka, ja neviem o nič viac než ty. Som z toho rovnako zmätený." hlasno si vydýchol a opäť uprel pohľad na cestu. Ďalej už iba mlčali. Zuzka sa stiahla do svojich myšlienok a pripomínala si jeho láskavé oči. Ticho prosila Boha, nech nedovolí, aby sa mu niečo zlé stalo.

Keď Tomáš zaparkoval, obaja rýchlo zbehli na urgent a zisťovali situáciu. Nikto však o žiadnom Sebastianovi Majeskom nič nevedel. Tomáš sa odhodlal zavolať naspäť Vilme a objasniť si situáciu, či sa náhodou nepomýlila. Tá s vypätím všetkých síl nástojčivo naliehala, aby skúsil obvolať iné nemocnice, či ho neprijali tam. Tomáš si unavene sadol na stoličku v čakárni a sledoval čísla ostatných nemocníc.

"Môžem ti nejak pomôcť?" vytiahla Zuzka svoj mobil a povzbudivo sa na neho pozrela. Tomáš prikývol hlavou a ukázal jej, na aké číslo ma zavolať. Náhle dnu vbehol sanitár a na lôžku viezol dokrvaveného muža. Tomáš sa rýchlo postavil a pozrel sa na neho. Cez jeho rany na tvári ho takmer nespoznal. Zuzka s Tomášom vbehli do ošetrovne spolu so sanitárom.

"Muž, okolo 50 rokov, autonehoda, myslím, že prekonal silné údery do hlavy, raz nám počas prevozu skolaboval. Nereaguje, je v neustálom bezvedomí. Je možné vnútorné krvácanie do brušnej dutiny."