Bolí to, keď rastieš? - 76.časť

Zuzke sa zdalo, že všetko vidí spomalene. Hlboko sa jej dotklo, keď uvidela, v akom stave sa Sebastian nachádza a rýchlo vyšla von. Nevedela prečo, ale pocítila silnú úzkosť. Akoby sa to dotýkalo hlboko jej srdca. Tomáš vyšiel von a ráznym krokom k nej pristúpil.

"Si v poriadku?" sadol si k nej a vzal si jej ruku do svojej. "Vyzeráš bledo." vnímavo si ju prezeral.

"Ja, sama tomu nerozumiem. Jeho stav sa ma hlboko dotkol. Myslíš, že bude v poriadku?" ustarane k nemu vzhliadla.

"Vyzerá to vážne. Chcel som zbehnúť na oddelenie, kde mu budú robiť vyšetrenia. Ostanem však tu s tebou. Oni vedia, čo robia. A keď ti bude trochu lepšie, pôjdem zistiť, ako je na tom." palcom ju jemne pohladil po líci a venoval jej nežný pohľad. Zrazu mu zazvonil telefón. Bola to Vilma. Dožadovala sa zistenia, či vie niečo nové. Tomáš prekvapene stiahol obočie. Zdalo sa mu, že je Vilma až príliš vypätá. Aj Tomáša sa tá správa dotkla, za ten krátky čas si Sebastiana obľúbil, zdalo sa mu však, že Vilma to prežíva omnoho intenzívnejšie.

"Pani riaditeľka, práve Sebastiana priviezli. Robia mu vyšetrenia. Keď budem vedieť niečo nové, dám vám vedieť." snažil sa ju upokojiť. 

"Ako je na tom? Ale povedzte mi pravdu." spýtala sa zlomene. Začali ju obliehať výčitky svedomia. 

"Myslím, podľa prvotného pohľadu, že je to veľmi vážne." vyslovil rázne a pozrel na Zuzku. Tá ho stále sledovala so stiahnutým pohľadom. 

"Tomáš, prosím, urobte všetko preto, aby nezomrel. Počujete? Je to pre mňa veľmi dôležité." naliehavo opakovala. Tomáš sa postavil a prešiel niekoľko krokov zo strany na stranu. 

"Myslím, že Sebastiana čaká operácia. Pozriem sa, kto je teraz na operačke. Keď bude treba, zavolám môjmu známemu." snažil sa pôsobiť čo najpokojnejšie. Vilmine naliehanie ho však trochu znepokojovalo. "Pani riaditeľka, chcem vám však niečo pripomenúť. Vy viete, že v tejto nemocnici pracujú samí skvelí odborníci, som presvedčený, že urobia všetko, čo bude v ich silách, aby sa o Sebastiana postarali čo najlepšie. Ak vám môžem pomôcť, obráťte sa s dôverou k Bohu. On presne vie, ako správne obsiahnuť každú sekundu nášho života." Vilma ho ticho počúvala a na chvíľu sa úplne odmlčala. Potom hlasno vzdychla, poďakovala sa a skončila hovor. Tomáš si chvíľu utrieďoval myšlienky. Potom sa pozrel na stranu, kde sedela Zuzka. Zdala sa mu stratená vo svojich myšlienkach, tak ako vždy, keď niečo zaujato riešila sama v sebe. Potichu si k nej opäť sadol a chvíľu ju sledoval. 

"Nezájdeme spolu do bufetu?" snažil sa odľahčiť situáciu. Ticho prikývla. Tomáš sa postavil a Zuzka ho pomaly, so sklonenou hlavou nasledovala. 

Pri pokladni vypýtal dva čaje a prisadol si k Zuzke, ktorá sedela v rohu tak, aby na ňu nikto nevidel. Tomáš ju ticho pozoroval. 

"Vieš, keď som bola ešte na oddelení, kde sa o mňa staral, veľmi na mňa zapôsobil. Svojou láskavosťou, empatiou a vyjadrovaním. Priznal sa mi so svojou túžbou mať dcéru. Na okamih som sa nechala vtiahnuť do jeho predstáv o nej. Akoby som presne chápala, čo mi tým všetkým chcel povedať." uprene sa zahľadela do Tomášových očí, ktorý ju vnímavo počúval. 

"Nevedel som, že ste si takí blízki." ľútostivo stiahol obočie. Zuzka sa jemne usmiala. 

"To ani ja nie. Vlastne tomu sama nerozumiem. Len túžim, aby bol v poriadku." vydýchla a odpila si z čaju, ktorý im pani z bufetu položila na stôl. Tomáš vyhľadal jej ruku, ktorú mala položenú na stole. Všimol si podliatinu, ktorá jej vykúkala zpod rukávu. So zamračeným pohľadom si ju prezrel a vážne skúmal Zuzkine oči. Všimla si, prečo sa jeho tvár zamračila, odtiahla ruku a opäť si odpila z čaju. Snažila sa tváriť nezúčastnene. 

"Zuzka?" nahol Tomáš hlavu doboku a čakal, kedy sa opäť na neho pozrie. Chvíľu to trvalo. Tomášov pohľad bol však natoľko naliehavý, že sa mu nakoniec podvolila a opäť na neho pozrela. Nevinne zdvihla obočie dohora. "Nechcela by si mi niečo povedať?" skúmavo si prehliadal celú jej tvár. Ticho pokývala hlavou. 

"Ani nie." 

Tomáš sa zamračil a ticho vzdychol. 

"A čo tá podliatina? To ti musel spôsobiť niekto, kto si na tebe vylial všetok svoj hnev. Chcem vedieť, kto si niečo také dovolil." vážne zovrel sánku a trpezlivo čakal, čo mu odpovie. Zuzka sa na neho neisto pozrela. Jemne sa opäť dotkla ruky, ktorú mal položenú vedľa svojej šálky s čajom.

"Som v poriadku. Ak by sa to ešte niekedy zopakovalo, sľubujem, že budeš prvý, komu to poviem." nežne sa usmiala. Snažila sa tak zotrieť vážnosť v jeho očiach. Tomáš na ňu chvíľu mlčky hľadel. Vzal si jej ruku a ľahko pobozkal jej prsty.

"Si pre mňa veľmi dôležitá. A budem bojovať aj s celým svetom, aby som ti poskytol svet, ktorý si tvoja duša zaslúži." vyznal sa s láskou v očiach. Zuzka vstala zo stoličky a posadila sa na jeho kolená. Chvíľu hľadela do jeho prekvapených, hlbokých očí a keď sa jemne usmial, vtiahla ho do svojho objatia.

"Nepotrebuješ bojovať, stačí mi tvoj pohľad plný lásky a srdce, tak ochotné počúvať a prijať ma presne takú, aká som. Ľúbim ťa, Tomáš." šepla blízko jeho ucha. Usmiala sa, keď to konečne povedala nahlas. Aj napriek situácii, v ktorej práve boli, sa cítila sebaisto a pokojne. Vedela, že je to práve Boh, ktorý jej poskytuje tento pokojný prístav. A bola šťastná, že jej podaroval práve blízkosť s Tomášom. Ten sa odtiahol a chvíľu jej prekvapene skúmal tvár. Ani jeden z nich nepremýšľal nad tým, že sú v nemocnici a niekto ich môže vidieť. Jediné, čo bolo v tomto okamihu dôležité, bolo súznenie ich duší. Tomáš sa bez ďalších slov nahol k jej perám a odpovedal jej bozkom. Takým, ktorý jej na srdci vytvoril sebaistú stopu lásky k nemu.

Vilma stála na chodbe pred Matúškovou izbou a zamyslene zvierala telefón vo svojej ruke. Mala silnú potrebu zavolať na každé oddelenie vo svojej nemocnici a dať im jasné príkazy, aby Sebastiana udržali na žive. V hlave jej neustále vírili predstavy o tom, čo všetko sa mu môže stať. Strach sa jej dostal naozaj hlboko. Keď sa otočila, sledovala displej svojho telefónu. Chcela opäť zavolať Tomášovi. Zdvihla pohľad a všimla si, ako oproti nej kráča sebaistým krokom Milan. Okrem strachu, sa jej v okamžiku do srdca vmiešala nervozita a napätie. Snažila sa upokojiť, ale emócie ňou otriasali v každej bunke jej tela. Hlasno vydýchla a posadila sa na stoličku, ďalej od Milana. On na ňu prekvapene zamračil čelo a neisto k nej podišiel.

"Ahoj. Vyzeráš vypäto. Stalo sa niečo s Matúškom?" vážne hľadel na jej sklonenú hlavu. Po pár sekundách si k nej prisadol. Vilma neodpovedala. Nemala chuť mu vysvetľovať, čo práve teraz prežíva.

"Matúško je v poriadku. Teraz spí. Prišiel si trochu neskoro." odpovedala stále so sklonenou hlavou. Milan si ju vnímavo prezeral.

"Môžem ti nejako pomôcť?" spýtal sa citlivo. Jeho tón hlasu Vilmu vytrhol z jej vnútorného boja s emóciami a konečne na neho pozrela. Milan ustarane stiahol obočie, keď uvidel jej oči.

"Nechaj ma prosím samú." vyslovila zlomene. Mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Bez ďalšieho slova sa zdvihla a pomalými krokmi odkráčala do izby, ktorú jej poskytli na to, aby sa mohla vyspať. Keď zabuchla dvere, ocitla sa v hlbokej tme. Iba z okna k nej svietilo jemné svetlo z lámp a osvetlenia nemocnice. Mlčky sa posadila do kresla a schúlila si nohy k sebe. Ticho, ktoré na ňu doliehalo jej pomohlo k tomu, aby skryté emócie vypustila von. Hlasno sa rozplakala. Popri vzlykoch šepkala tichú prosbu k Bohu: "Prosím, Bože, Sebastian nesmie zomrieť! Nenechaj ho zomrieť!"