Bolí to, keď rastieš? - 77.časť

Zuzka s Tomášom sedeli mlčky v jeho lekárskej izbe a držali sa za ruky. Spoločne s privretými očami sa oddávali tichej modlitbe za Sebastiana. Po pár minútach Zuzka otvorila oči a chvíľu sledovala Tomášovu pokojnú a sústredenú tvár. Ticho sa poďakovala za tento okamih. Vždy túžila po partnerovi, s ktorým bude môcť zdieľať svoju vieru v Boha. Pri Tomášovi to šlo prirodzene a bolo to súčasťou ich väzby. Po chvíli aj Tomáš otvoril oči a zahľadel sa na ňu.

"Ďakujem." šepla Zuzka prvá. Tomáš spytujúco zdvihol obočie.

"A za čo?" nežne sa usmial.

"Za tvoj úprimný vzťah ku mne. Vážim si ťa za to." objala ho okolo krku a jemne mu pobozkala líce. Tomášova tvár zvážnela. Do mysle sa mu opäť dostala myšlienka o návrate Petra. Niečo v jeho vnútri ho tlačilo k tomu, aby jej to povedal. Keď sa Zuzka odtiahla a uvidela jeho ustaraný pohľad, pohladila palcom vrásku, ktorá sa mu zjavila na čele.

"Ja verím tomu, že Sebastian bude v poriadku." snažila sa zjemniť jeho stiahnutú tvár. Myslela si, že to mu spôsobovalo trápenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Tomáš si jemne vydýchol a vzal si jej ruku do svojej. Pohľad sklopil na jej prsty a jemne sa s nimi hral.

"Alebo ťa trápi niečo iné?" so záujmom sa snažila vyhľadať jeho pohľad. Mobil na stole, ktorý si tam položil predtým, než sa oddali modlitbe, mu začal náhle vibrovať. Zuzka sa pozrela smerom k tomu zvuku a potom sa opäť otočila k Tomášovi. Venoval jej ľútostivý pohľad a potom rýchlo vstal k stolu. Volal mu kolega, ktorý ho chcel informovať, že Sebastianovi už urobili všetky vyšetrenia a chystajú sa na jeho operáciu. Objasnil mu však, že majú dosť vážny problém. Sebastian stratil veľa krvi a môže sa stať, že počas operácie úplne skolabuje. Nemali totiž dostatok jednotiek krvi jeho krvnej skupiny. Tomáš zistil podrobnosti a keď zložil, ustarane sa zahľadel do okna. Premýšľal, komu by mohol v tejto neskorej hodine zavolať, aby Sebastianovi pomohol. Zuzka k nemu pomaly podišla a chytila ho za ruku.

"Čo sa deje?" s láskou čakala, kedy sa k nej otočí.

"Sebastian stratil veľa krvi. Potrebujú urýchlene niekoho s jeho krvnou skupinou." Tomáš sa opäť otočil k oknu a sledoval hviezdy ako rozsvecujú tmavú oblohu.

"Akú má?" spýtala sa so záujmom.

"B negatív." hlasno si vydýchol a pošúchal si druhou rukou šiju. Cítil napätie, ktoré sa v ňom postupne hromadilo. Zuzka sa letmo usmiala.

"Boh je dobrý Tomáš." vyslovila nahlas. Úsmev jej na tvári ešte stále pretrvával. "Ja takú krvnú skupinu mám. Môžeme ísť hneď hore, aby mi urobili potrebné testy." Tomáš na ňu chvíľu prekvapene hľadel a potom sa tiež usmial. Obaja, bez toho, aby niečo ďalej rozoberali, rýchlym krokom prešli k výťahom. Zuzke sa v srdci usadil sebaistý pocit. Utvrdil ju v tom, že Boh je tu a ona viac nemusí mať žiadne obavy.

Bolo už neskoro v noci. Tomáš práve zaparkoval pred Zuzkiným domom. Keď sa otočil na jej stranu, letmo zdvihol ľavý kútik pier dohora. Jej pokojná, spiaca tvár mu v srdci vytvorila príjemné pocity. Nechcel ju budiť. Jeho túžbou bolo iba v tichu sedieť a chrániť jej sny. Zrazu sa mu do mysle opäť vrátila tá naliehavosť, povedať jej o Petrovi. Na chvíľu sa otočil bokom a ticho pokrútil hlavou. Nechcelo sa mu do toho, keď videl, aká je šťastná. Koľko času mu však ostáva a čo sa v jej srdci udeje, keď Petra uvidí, nevedel. O pár dní majú ísť za jeho mamou, potom jej to povie. Cítil, že tak to bude najlepšie. Zrazu mu zazvonil mobil. Letmo pozrel na Zuzkinu stranu, zdalo sa, že stále pokojne spí. Na displeji svietilo Vilmine meno. Potichu vyšiel z auta, jemne privrel dvere a zdvihol hovor.

"Tomáš, prosím, povedzte mi nejaké pozitívne správy." zaznel jej unavený hlas. Tomáš si hlasno vydýchol.

"Sebastian podstúpil náročnú operáciu. Boli problémy s jeho krvnou skupinou. Vďaka Bohu sa to však všetko nakoniec vyriešilo. Zuzka sa stala jeho darkyňou." otočil sa a pomaly prešiel k Zuzkinej strane. Zamilovane si cez okno prehliadal jej stále spiacu tvár. "Neviem, čo bude ďalej, ale podľa toho, čo hovoril lekár, zažil silné údery do hlavy. Volal som jeho priateľovi z kliniky, kde teraz ste a vyzerá to tak, že ho zajtra prevezú tam. Ak sa samozrejme niečo neskomplikuje." vyslovil ticho. Vilma si hlasno povzdychla.

"Čo by sa mohlo skomplikovať?" spýtala sa naliehavo.

"Zatiaľ mu robili iba CT hlavy, pretože dôležitá bola operácia brucha. Viete, má silný opuch, nevedia zistiť, k akým zraneniam vlastne mohlo ešte dôjsť. Práve preto si vyžiadali prevoz na kliniku." Tomáš sa cítil unavený. Prešiel naspäť, na druhú stranu auta a oprel sa o dvere.

"Ďakujem. Pozdravte odo mňa Zuzku a poďakujte sa jej prosím za mňa." dodala rezignovane a zložila. Tomáš sa na chvíľu zahľadel do diaľky. Osvetlenie od Zuzkinho domu jemne dopadalo na cestičku, ktorá viedla na miesto Zuzkinho sveta. Jemne sa usmial, keď si spomenul na príjemný čas, ktorý tam spolu zakaždým zažili. Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk otvorenia dverí od auta. Pohľad však stále upieral do diaľky. Jemné a tiché Zuzkine kroky, ktoré sa k nemu približovali, mu vytvorili ľahký úsmev na perách.

"Dokonca aj tvoja chôdza prezrádza to, akú jemnú dušu v sebe skrývaš. Naozaj si ako nežné vtáča, ktoré sa v tichu prechádza pomedzi listy. Nepočuť ho, v ušiach ti zaznie len šum tých listov, ktoré mu poskytujú úkryt." vyznal sa v tichu, keď sa pri ňom zastavila a nežne mu položila ruku na rameno. "Chcel by som byť pre teba tým úkrytom. Aby si vedela, že ty si vo mne a ja som s tebou." otočil sa k jej očiam. Aj napriek tomu, že mala stále rozospatú tvár, usmiala sa po jeho slovách. S jemnosťou si vložila svoju ruku do jeho. Pomaly sa k nemu priblížila ešte bližšie.

"Si pre mňa viac ako úkryt. Vytvoril si mi bezpečný domov, v ktorom neustále zisťujem niečo nové, doposiaľ skryté, o sebe. Cez teba mi Boh odkrýva, čo je skutočné." poslednú vetu šepla úplne jemne pri jeho uchu. Tomáš sa otočil jej smerom a ruku si obtočil okolo jej pásu. Hravo si ju k sebe pritiahol a ľahko sa jej perami dotkol krku.

"Tak vystri krídla a leť, moje nežné vtáča. Budem ťa čakať s otvorenou náručou." pošepol tentokrát on. Zuzka sa prekvapene odtiahla a chvíľu skúmala jeho oči, plné nehy. Tomáš sa naklonil k jej perám, ale očami neuhýbal. Aj napriek únave, ktorá na neho doliehala, bola jeho túžba cítiť jej pery väčšia. A tak ju zhmotnil. Bozkom plným lásky a prijatia.