Bolí to, keď rastieš? - 78.časť

Bolo skoro ráno, keď sa Peter zobudil na zvonenie telefónu. Unavene zamračil čelo a rozospato pozrel na displej. Okamžite vybehol z postele, keď mu objasnil Sebastianov kamarát, primár neurochirgie, vážny stav Sebastiana. Petrovi ozrejmil, že Sebastian mu dal inštrukcie, aby ho nasmeroval, v prípade jeho neprítomnosti, do ktorej nemocnice má nastúpiť. A keďže primár Richter vedel, že Sebastian Petra často spomínal, rozhodol sa mu zavolať a povedať mu skutočnosti o jeho autonehode. Peter mu sľúbil, že príde ihneď, ako sa mu podarí zohnať letenku. Keď zložil telefón, rýchlo podišiel ku kávovaru, urobil si kávu a naštartoval svoj notebook. Potreboval zistiť, v akom čase odlieta lietadlo a koľko má času nato, aby v nemocnici dokázal všetko vyriešiť. Medzitým si v rýchlosti nahádzal všetky potrebné veci do dvoch kufrov a položil si ich k dverám. Keď sa mu podarilo zarezervovať letenku, rýchlo sa osprchoval a hodil na seba bundu. V rukách držal motorkársku prilbu a snažil sa vytočiť číslo riaditeľa, aby si s ním mohol zajednať rýchlu schôdzku. Keď otváral dvere, pred jeho tvárou sa zjavila Linda. Zamračene na ňu stiahol obočie. Linda sklopila pohľad na jeho kufre.

"Ty niekam odchádzaš?" spýtala sa zarazene. Peter ju obišiel a zabuchol dvere. Ponáhľal sa do garáže pre motorku. Linda mu bola pár krokov za chrbtom.

"Nemám čas ti niečo vysvetľovať." otvoril dvere garáže a posadil sa na motorku. "Ale áno, odchádzam. Hovoril som ti, aby si ma už nevyhľadávala." povedal rázne, nasadil si prilbu a vyrazil bez ďalšieho vysvetľovania preč. Linda za ním hľadela s pootvorenými ústami. Hnev sa jej postupne vkrádal do žíl.

"To sa ešte uvidí, či tak ľahko odídete, pán doktor Stránsky." zasipela a vyhľadala svoj telefón v kabelke.

Peter zaparkoval na svojom mieste ako obvykle a vošiel zadným vchodom dnu do nemocnice. Nervózne sledoval výťahy, kým sa niektorý z nich uvoľní. Napätie, ktoré ho zaplavovalo ho prinútilo k tomu, že vbehol ku schodisku a rýchlym krokom sa snažil dostať až na horné poschodie. Keď vstupoval do kancelárie riaditeľa, sekretárka sa na neho milo usmiala. Peter ju letmo pozdravil a spýtal sa, či môže vojsť. Opäť mu s úsmevom odpovedala, že pán riaditeľ ho už očakáva. Peter rázne otvoril dvere a zastavil sa pri stoličke, oproti riaditeľovej vážnej tvári.

"Dobrý deň, pán doktor, nech sa páči, posaďte sa." vyzval ho neprístupne. Peter sa prekvapene zamračil. Nechápal tomu jeho chladnému správaniu.

"Pán riaditeľ, prišiel som, pretože som vám.." Peter nedopovedal, pretože mu riaditeľ rázne skočil do reči:

"Viem, prečo ste prišli a chcem vám povedať, že s vaším odchodom nesúhlasím. Máte s našou nemocnicou podpísanú riadnu zmluvu a pri jej porušení sa môže stať, že vás budú od našich právnikov čakať nepríjemnosti, ktorým by ste sa, verte mi, radšej vyhli." Peter na neho upieral horúci pohľad. Ešte nikdy sa k nemu riaditeľ takto nesprával. Mal pocit, že za týmto všetkým je niečo viac.

"Ale ja potrebujem odísť. Môj blízky priateľ mal autonehodu, potrebujem vidieť ako je na tom." nahnevane zvýšil hlas Peter. Riaditeľ sa mu otočil chrbtom a hlasno si vzdychol.

"Ach Peter, Peter. Veľmi ste si skomplikovali život." povedal tichým hlasom riaditeľ a po chvíli sa opäť otočil k jeho nechápavej tvári. "Nechápete však? Rozhnevali ste jedného z najväčších investorov našej nemocnice." naznačil ustarane.

"Ale čím?" spýtal sa so zamračeným pohľadom. Riaditeľ pokrútil hlavou a posadil sa oproti nemu.

"Predtým, než s niekým začnete nezáväzný vzťah, overte si, kto tá osoba vlastne je." nahol hlavu k nemu a s vážnym pohľadom ho sledoval. Peter nahnevane zovrel sánku, zdvihol sa a bez slova vyšiel von. Sekretárka sa prekvapene postavila a s ospravedlňujúcim pohľadom zavrela dvere po Petrovi.

Peter vybehol na chodbu k výťahom a rozčúlene sa prechádzal sem a tam. Na jazyku sa mu zhmotňovalo niekoľko škaredých slov na Lindu. Po chvíli začal zhlboka dýchať a snažil sa uvažovať pokojnejšie. Ohrdnutá milenka, už len to mu chýbalo. Opäť vyšiel na schodisko a každým krokom, ktorý urobil, sa snažil premýšľať nad tým, čo môže v tejto situácii urobiť. Keď vyšiel von, vytočil číslo Lindy a čo najpokojnejšie ju poprosil o stretnutie. Ako miesto schôdzky navrhol kaviareň pri nemocnici, kde prišiel o niekoľko minút po ich rozhovore. Objednal si ďalšiu kávu a snažil sa vytvoriť vo svojej mysli pokoj. Zjavovali sa mu tam nežné slová Zuzky. Bez ohľadu na to, koľko rokov prešlo, pamätal si každý ich spoločný rozhovor.

Linda tam prišla asi o dvadsať minút nato. Keď vošla dnu, s milým úsmevom si u barmana objednala jeden čaj a posadila sa oproti Petrovej vážnej tvári.

"Som rada, že si zavolal. Možno by sme sa mohli porozprávať. Konečne. Nemyslíš?" nadhodila so záujmom a venovala mu spokojný úsmev. Peter sa snažil nereagovať  jej víťazoslávnemu výrazu pozornosť a stále na ňu upieral vážny pohľad.

"Prečo máš potrebu robiť niečo také? Myslel som si, že to máme ozrejmené. Medzi nami nešlo o nič viac ako o uspokojenie." vyslovil ticho a oprel sa o stoličku. Linda sa napila z čaju, ktorý jej čašník priniesol a úsmev z jej tváre zmizol.

"Možno na začiatku. Po pár mesiacoch som si však myslela.." Peter jej rázne skočil do reči:

"Čo si si myslela? Nič som ti nesľuboval. Medzi nami bolo len to fyzické, Linda. Ale to som nechcel. Tu teraz nejde o teba a o mňa. Môj priateľ mal vážnu autonehodu, potrebujem sa vrátiť domov, takže mi prosím prestaň robiť problémy." priznal sa pohľadom hlboko upretým do jej očí. Linda sa začala cítiť trochu nepríjemne.

"To som nevedela. Takže neodchádzaš kvôli inej?" spýtala sa neisto a sklopila pohľad. Peter chvíľu zaváhal a opäť sa zamračil.

"Linda, opäť ti opakujem. Medzi mnou a tebou nie je žiadny vzťah. Nemusím ti objasňovať svoj osobný život." vyslovil chladno. Linda sa na neho pozrela s uboleným pohľadom. Srdce ju začalo po tých krutých slovách bolieť natoľko, že sa nedokázala na neho viac pozerať.

"Si krutý, Peter." postavila sa a oči sa jej zaplavili slzami. "Ale v poriadku, choď si, kam chceš. Raz však toho, ako sa správaš k ženám, budeš hlboko ľutovať. Nájde sa jedna, ktorá zlomí srdce tebe. Prajem ti to." vyslovila zlomeným hlasom a rázne odišla von. Peter sklamane sklopil pohľad do šálky kávy a zamyslene sledoval cukor, ktorý si tam nasypal. Cítil sa rovnako ako on. Topil sa v čiernote.