Bolí to, keď rastieš? - 79.časť

Zuzka práve vchádzala na oddelenie kardiológie, aby zistila stav pani Zimanovej. Chcela Zdenke priniesť nejaké pozitívne správy. Doktor ju uistil, že pacientka sa má dobre a z najhoršieho už je vonku.

Horšie to bolo, keď prišla na jednotku intenzívnej starostlivosti, aby skontrolovala Sebastiana. Neustále bol v bezvedomí a doktori mlčky krútili hlavou, keď sa pýtala, či je mu aspoň trochu lepšie. A tak k nemu potichu pristúpila, posadila sa na posteľ, blízko jeho ruky a nežne mu očami hladila tvár. Potom si z vrecka vytiahla malú Bibliu, ktorú vždy nosila so sebou a cielene vyhľadala jednu stať odtiaľ.

"Sebastian. Bez ohľadu nato, či ma počujete alebo nie, chcem, aby ste vedeli, že som tu s vami. Chcem nasýtiť vašu dušu pokojom a uistiť vás vo viere: 'Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi i na zemi, aby vás podľa bohatstva svojej slávy posilnil mocou skrze svojho Ducha na vnútornom človeku a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste tak zakorenení a upevnení v láske  mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou. Tomu však, ktorý pôsobením svojej moci v nás a nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, tomu sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.' (Biblia, Efezanom 3:14-21)" keď dočítala poslednú vetu, na chvíľu zavrela oči a venovala tichú modlitbu Bohu, aby sa postaral o Sebastiana podľa svojej vôle. A že všetku starosť o jeho život prenecháva v Jeho dokonalej opatere. Potom sa postavila a pomaly sa naklonila k jeho uchu. "Vaša viera vás zachráni." šepla potichu, chvíľu mlčky sledovala jeho tvár a ešte ľahko pohladila jeho ruku.

Keď potom vychádzala von z dverí, natrafila na Tomáša. Jeho tvár bola zádumčivá a neprítomná. Ako však uvidel Zuzkine oči, jemne sa usmial. 

"Dobré ráno. Som rád, že môžem vidieť ako prvú práve teba. Ako sa má Sebastian?" pristúpil bližšie k nej a skúmavo sledoval jej oči. 

"Stále rovnako. Poobede ho chcú nechať previezť. Dúfam, že všetko dobre dopadne. Všetku starosť o jeho život som prenechala v Božích rukách. Už ale musím ísť, budú ma hľadať." pomaly prešla okolo neho. Tomáš ju chytil za ruku a zastavil ju. 

"Urobila si správne. Zastavíš sa potom u mňa?" jeho vážny pohľad naznačoval, že ho niečo trápi. Zuzka si toho všimla.

"Môžeme sa stretnúť cez obed v parku na lavičke." nežne ho pohladila pohľadom. Tomáš mlčky prikývol a potom ju pustil. Ešte chvíľu sledoval jej chôdzu ako sa strácala z jeho dohľadu. Potom opäť s vážnou tvárou vošiel k lôžku Sebastiana. Jeden z jeho kolegov práve sledoval Sebastianove životné funkcie a ozrejmil mu jeho stav. Povedal mu presne to isté, čo Zuzke. 

Po pol hodine Tomáš prechádzal z oddelenia k výťahom. Zamyslene sledoval číslo, ktoré sa ukazovalo na hornom displeji. Otca nevidel už dlhý čas a práve dnes ráno, keď vchádzal do svojej lekárskej izby ho zastavila Lenka, aby ho prekvapila novotou. Jeho otec sa stal zastupujúcim riaditeľom nemocnice. Vedel, že za iných okolností by to otec neprijal. Urobil to iba preto, lebo tu pracoval Tomáš. Pár minút predtým, než sa rozhodol navštíviť Sebastiana mu zazvonil telefón v jeho lekárskej izbe. Volala mu Veronika, aby mu oznámila, že nový zastupujúci riaditeľ ho chce vidieť. A teraz, keď stál vo výťahu a odhodlával sa stlačiť to správne číslo, váhal. Nemal záujem sa s ním hádať. A dobre vedel, že keď sa stretnú a nesplní otcove očakávanie, k hádke dôjde. Nie preto, že by Tomáš mal takú potrebu, ale preto, že otec to inak nevedel. Jeho zbraňami, keď sa nenapĺňalo to, čo chcel, boli vyhrážky a podceňovanie. Keď Tomáš nereagoval ani na jedno z toho, zvýšeným hlasom mu vždy dal najavo, že bez neho nič nedokáže. Za ten čas, čo sa nevideli, mu však ukázal, že to tak nie je. To, čo dosiahol bolo iba vďaka jeho trpezlivej dôvere v Boha a húževnatosti nevzdať sa. Keď sa výťah zastavil na hornom poschodí, chvíľu zaváhal. Zhlboka sa nadýchol a pomalými krokmi sa približoval ku kancelárii. Keď otvoril dvere, Veronika ho privítala s priateľským úsmevom a pobádala ho, že nový riaditeľ ho už očakáva. Tomáš ticho poďakoval. 

Jeho otec sústredene sledoval niečo na obrazovke počítača. Tomáš sa mlčky posadil oproti nemu a pokojne sledoval oblaky, ktoré videl v okne oproti. Snažil sa svoje vnútro naplniť plnou dôverou v Boha. Bez ohľadu nato, čo ho čakalo. Bernard sa zhlboka nadýchol, oprel sa o stoličku a pyšne sa usmial. 

"Vidíš, čo všetko som ochotný urobiť preto, aby som ťa mohol vidieť? Prijal som toto podradné miesto. Som rád, že si prišiel." jeho hlas Tomáša prinútil k tomu, aby sa otcovi pozrel do očí. 

"Nič iné mi neostávalo. Prečo si ma zavolal?" spýtal sa so sebaistým pohľadom. 

"Ako vždy. Hneď ideš k veci. Páči sa mi to. Onedlho začne ten večer, kedy sa stretnú všetci investori, aby pomohli tejto nemocnici. A keďže som skôr obchodník ako doktor, chcem jej pomôcť k tomu, aby získala viac peňazí než za minulé roky. Znamenalo by to, pre vás doktorov, lepšie prístroje a možnosti k diagnostike." uškrnul sa a na chvíľu sa zahľadel niekam nad Tomáša. 

"Myslím, že kvôli tomu, aby som ti poďakoval si ma nezavolal." vytrhol otca zo zamyslenia Tomáš. Bernard sa spokojne usmial a pokýval hlavou, že nie. 

"Si inteligentný, syn môj. Potrebujem, aby si na ten večierok prišiel spolu s Lenkou. Jej otec je veľmi vplyvný. A pravdupovediac, aj mne by sa páčilo, keby si sa už usadil a dal mi vnuka." povedal povýšenecky. Tomáš sa zamračil a silno zovrel sánku. Už si od otca vypočul kadečo, ale to, že sa bude starať do jeho osobného života, to nečakal. "Tak? Sme dohodnutí. Som rád, že to tentokrát išlo bez ďalších zbytočných emócií." uškrnul sa a podával Tomášovi ruku. Tomáš si hlasno vzdychol a postavil sa. Bernardovu ruku odmietol pohľadom. Rázne sa zahľadel do otcových tlejúcich očí. Po chvíli Tomášovi do srdca vošiel pokoj, ktorý sa usadil aj v jeho očiach. 

"Čakal som, že sa od teba opäť dočkám toho, že sa budeš starať do môjho života bez toho, aby si sa spýtal na môj názor. Prekonal si moje očakávania." Tomáš sledoval ako sa Bernardova tvár naplnila napätím. Bolo zjavné, že dôjde k výbuchu. "Ach otec, prosím ťa, prestaň už s tou obsesívnou potrebou riadiť môj život. Postaraj sa radšej o ten svoj. Preskúmaj svoje srdce, či si šťastný v tom, čo robíš. Či sú ľudia v tvojej blízkosti spokojní s tvojim správaním k nim. Či ti prináša pokoj to ako žiješ." Tomáš zmĺkol a hlbokým pohľadom upieral oči do tých otcových.  Videl, že otec opäť nie je spokojný s tým ako reaguje. Rázne sa postavil a oboma rukami sa oprel o stôl. 

"Nikdy nebudeš súhlasiť s tým, čo poviem? Dokedy ešte bude z teba taký nevďačný syn? Nič, čo urobím sa ti nepáči. Choď si, choď a nič si život tým slabošstvom, ktorý sa ti rozlieva v žilách presne tak ako tvojej matke." Bernard svoj hnev vychŕlil vo všetkej svojej sile, presne tak ako sa Tomáš domnieval. Tak iba sklamane sklonil hlavu, postavil sa a v tichu podišiel k dverám. "Si neschopný a bol by som radšej, keby som žiadneho syna nemal ako sa pozerať na to, čo mi z teba vyrástlo." zvolal ešte predtým, než sa Tomáš odhodlal otvoriť dvere. Tomáš zovrel sánku. Mal chuť vykričať mu, čo si o ňom myslí. Avšak pokoj, ktorý ho obmýval, tíšil jeho frustráciu jemným pohladením srdca. Tak sa iba s výdychom otočil naspäť k otcovi a dodal:

"Pokoj s tebou, otec." 

Keď odchádzal z kancelárie a stál vo výťahu, snažil sa myšlienky, ktoré na neho doliehali, nahrádzať prisľúbeniami od Boha. Spomenul si ako mu zakaždým, keď si prechádzal niečím podobným, Boh podaroval iné dary. Tie, ktoré ho mali bližšie priviesť k Nemu a nie k sebaľútosti. Jeho srdce sa tak stávalo odvážnejšie a vernejšie. Otvorili sa výťahové dvere a Tomáš bol ešte stále skrytý vo svojich myšlienkach. Keď vchádzal do svojej lekárskej izby Zuzka práve niečo hľadala v sesterni.

"Dámy, viete kto sa stal novým zastupujúcim riaditeľom nemocnice?" nadhodila Inka nesmelo. Taňja na ňu zdvihla obočie.

"My máme nového riaditeľa?" prekvapene sa pridala Taňja. Zuzka ich rozhovor, pri sústredenom študovaní kariet, prepočula. Inka prikývla a neisto, jedným očkom, pozrela na Zuzku.

"Je to otec doktora Izakoviča." Zuzka zachytila Tomášove priezvisko a prekvapene sa pozrela na Inku. "Videla som teraz doktorka, podľa výrazu jeho tváre, sa už spolu stretli." dodala Inka so stiahnutým obočím a v tichu odišla preč. Taňja sa skúmavo zahľadela na Zuzku, ktorá v ruke intenzívne držala jeden papier.

"Si v poriadku?" spýtala sa Taňja a chytila Zuzku za ruku. Všimla si jej jemnú podliatinu na zápästí a a pozerala raz na to miesto a raz na Zuzkinu zamyslenú tvár.

"Áno, všetko je v poriadku. Potrebovala som jeden svoj papier zaniesť hore na riaditeľňu." hlesla Zuzka s jemným úsmevom a už jej nebolo.

"Ale veď to je papier z karty pacienta." zvolala na ňu Taňja, keď vychádzala von. Keď Zuzka nereagovala, pokrútila hlavou a  ďalej pokračovala v práci.