Bolí to, keď rastieš? - 8.časť

"Premýšľal som nad tým, čo si mi hovorila, keď som ťa odprevádzal. Čo by bolo podľa teba dobré, v tejto situácii, urobiť?" spýtal sa Peter vážne. Zuzka na neho uprela svoj nevinný pohľad.

"Ty svojho brata poznáš lepšie ako ja. Nemôžem ti radiť." pokojný hlas, ktorý vyšiel z jej úst ho prekvapil. 

"Ty sa na neho ani trošku nehneváš?" spýtal sa zmätene. Zuzka si vybrala kvietok z bundy a skúmavo si ho prehliadala v prstoch. 

"Pozri na toto." vystrela prsty Petrovi pred tvár oproti slnku. "Nezdá sa ti, že keď cez ne presvitá slnko, tak žiaria? Keby sme mali možnosť vidieť Ježiša ako presvetluje naše nedostatky, bolo by to podobné." povedala zaujato. Stále sledovala ako slnko presvecuje medzierky medzi jej prstami. Peter ju nemo pozoroval. Hoci mala v sebe ešte stále dievčenské črty, to, čo nosila v sebe ju robilo neskutočne príťažlivou a ženskou. Keď sa otočila na Petrovu stranu a uvidela jeho skúmavý pohľad, stiahla prsty a zahľadela sa na Haxa, ktorý si veselo chrúmal Petrovu paličku. Peter sa nadýchol a posadil sa na trávu vedľa Haxa. Začal ho škrabkať za uchom. 

"Prečo si sa rozhodla veriť v Ježiša?" spýtal sa Peter zvedavo. Vždy sa jej to chcel opýtať a práve teraz mu prišlo, že je tá správna chvíľa. Zuzka na neho pozrela. 

"Ja si skôr myslím, že On sa rozhodol pre mňa. Prečo mi tvoj brat povedal, že som kukučka?" rozhodla sa Zuzka otočiť otázku. Stále nad tým premýšľala. Mohla sa opýtať mamy, ale neprišlo jej to správne. Peter na ňu zamračil obočie. 

"To ti povedal?" odpovedal otázkou. Zuzka na neho uprela jasný modrý pohľad. Peter sklopil pohľad na Haxa a opäť sa na ňu pozrel. "Počul som raz, ako sa moji rodičia o tebe rozprávali. Vraj si ťa Alenka s Romanom adoptovali. Možno to počul aj Juraj." povedal Peter smutne. Zuzku tieto slová v srdci pichli. Ticho sa postavila a zapla Haxovi vodítko. 

"Je neskoro. Už musím ísť domov." povedala smutne a otočila sa na odchod. Peter ju chytil jemne za ruku, aby ju zastavil. 

"Počkaj. Chcem, aby si vedela, že mne na tom nezáleží. Pre mňa ostaneš stále rovnako dôležitá." povedal jej nežne a pohladil ju po ruke. Rozbúšilo sa jej srdce a prekvapene sklopila pohľad. Rýchlo vytrhla svoju ruku z jeho. 

"Už naozaj musím ísť." povedala placho a rýchlym krokom odišla od neho. Ticho hľadel za ňou, až kým úplne nezmizla v diaľke. 

Dni prechádzali rýchlo. Zuzka sa sústredila na školu a snažila sa Petrovi, aj Jurajovi vyhýbať. Nie však z rovnakého dôvodu. Jurajovi preto, lebo sa pri ňom cítila nepríjemne a Petrovi preto, lebo nevedela, ako sa s ním má rozprávať. Po tom, čo jej povedal, bola z toho všetkého zmätená. 

Raz, keď vychádzala zo školy, sa Peter rozhodol počkať na ňu. Nervózne, s rukami vo vreckách, sa obzeral dookola. Dievčatá v jej veku si ho obdivne prehliadali. Jeho pohľad však patril iba Zuzke. Ihneď sa mu na tvári zjavil úsmev, keď ju uvidel. Práve išiel oproti Juraj, ktorý na ňu uprel protivný pohľad.

"Tak čo, už si zistila, do akého hniezda vlastne patríš?" spýtal sa Juraj posmešne. Zuzka sa nadýchla a snažila sa nevšímať si ho.

"Juraj, teba to ešte stále neprešlo? Zabudol si, čo nás naučila mama? Ako sa máme správať k ženám?" zakročil Peter odvážnym hlasom. Juraj na neho zagánil a odkráčal, spolu s kamarátom, na opačnú stranu. Veľmi žiarlil na svojho brata. Vždy bol ten lepší. Lepšie sa učil, lepšie ovládal domáce práce, lepšie rozumel dievčatám. Občas mával pocit, že aj rodičia by boli radšej, keby mali len jeho.

"Si v poriadku?" spýtal sa Peter Zuzky. Ticho prikývla a pomalými krokmi sa od neho vzdialila. Peter ju dobehol. "Prečo sa mi vyhýbaš?" spýtal sa priamo. Zuzka pridala do kroku a nereagovala. Peter ju chytil za ruku. "No tak počkaj. Chcem sa s tebou porozprávať." povedal vážne. Mala pocit, že jeho oči sa na ňu pozerajú inak.

"O čom sa chceš rozprávať?" spýtala sa priamo.

"Ja nie som Juraj. Neublížim ti. Sme predsa priatelia už dlhý čas. Mne na našom priateľstve veľmi záleží." povedal vážne. Zuzka vydýchla.

"Aj mne. Len som nevedela a vlastne ešte stále neviem, čo si mám o tom, čo si povedal, myslieť." povedala rezignovane.

"Pre mňa nie je dôležité, odkiaľ si, ale to, aká si. Niet iného dievčaťa v mojom okolí, ktoré by bolo také výnimočné ako si ty." povedal nežne. "Môžem ťa odprevadiť domov?" spýtal sa pokojne. Zuzka s úsmevom prikývla.