Bolí to, keď rastieš? - 80.časť

Zuzka sa zastavila na schodisku a spracovávala informáciu, ktorú sa práve dozvedela. Veľmi chcela ísť za Tomášom, nebola si však istá, či je to dobrý nápad, aby pred očami Inky urobila niečo také. Inka bola bystrá, hneď by si vo svojej hlave vytvorila súvislosti a ďalšie klebety by boli na svete. A ona nechcela, aby ich súčasťou bol Tomáš alebo ona. Pomaly vychádzala hore na poschodie, kde pracovala Veronika. Za ten krátky čas si spolu vytvorili celkom priateľský vzťah. A čo bolo plus, Veronika vedela mlčať. Bola totiž jediná, teda okrem riaditeľky, ktorá vedela, že to bol Tomáš, kto sa o ňu príkladne staral po jej úraze a nikomu to nepovedala. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez dlhú chodbu až k dverám riaditeľne. Neisto zdvihla ruku a chcela zaklopať, keď sa dvere otvorili a objavila sa prekvapená tvár Veroniky. Tá v tichu vzala Zuzku za ruku a viedla ju až do archívu. Zuzka ju mlčky nasledovala. Keď si Veronika konečne vydýchla a nevidela žiadnu hrozbu, že by ich mohol v pracovnom čase zazrieť nový riaditeľ, pozrela uvoľnene na Zuzku.

"Čo tu robíš?" priateľsky sa spýtala tichým hlasom.

"Prepáč, že ti spôsobujem problémy, iba som sa chcela spýtať." Zuzka sa zhlboka nadýchla a premýšľala nad tými správnymi slovami. Na Tomášovi jej veľmi záležalo a chcela vedieť o jeho živote viac. Za ten čas, čo sa zblížili totiž zistila, že Tomáš veľmi o svojich trápeniach nerozpráva. Chcela mu byť nablízku aj v jeho skrytých bolestiach. Veronika si vnímavo prezerala jej tvár.

"Už to vieš, však? Že novým riaditeľom je otec tvojho Tomáša." Zuzka k nej prekvapene zdvihla pohľad a ticho prikývla.

"Asi si si už domyslela, že medzi mnou a Tomášom je niečo viac ako priateľstvo. Zamilovala som sa do neho. Ty si jediná, kto o tom vie, ale preto tu nie som." ustarane stiahla obočie Zuzka a Veronika ticho prikývla. Mala Zuzku rada a aj Tomáš, ktorý sa k nej vždy správal priateľsky a úctivo, sa jej páčil. Veľmi im ich zblíženie priala. Teraz však nevedela, ako by mala Zuzke vysvetliť, čo pred niekoľkými minútami počula. Pretože zvučný hlas Bernarda Izakoviča sa nedal nepočuť a to aj napriek tomu, že boli zatvorené dvere.

"Bol tu Tomáš a zhováral sa so svojím otcom." Veronika sa odmlčala, otočila sa a nervózne sa prešla po miestnosti. "Myslím, že jeho otec sa k nemu nespráva dvakrát príjemne." snažila sa dokončiť pokojnejším tónom hlasu. Zuzka si ju prekvapene prehliadala.

"Čo tým myslíš?" pristúpila pár krokov k nej a skúmavo si prehliadala jej oči. Veronika si odkašľala a zhlboka si vzdychla.

"Slová, ktoré zazneli z kancelárie by ranili asi každého. Bola som prekvapená, s akým stoickým pokojom Tomáš vyšiel von bez toho, aby to svojmu otcovi oplatil. Vôbec sa s ním nehádal, iba mu poprial pokoj a ticho odišiel preč." Zuzka sa zamyslela a predstavila si Tomášove oči. Obdivovala jeho dôveru v Boha. Teraz, keď počula tieto slová, chcela sa za ním rozbehnúť a skryť ho vo svojom náručí. "Myslím, že bude dobré, keď ti podrobnosti povie on sám. Nebolo by správne, aby som sa do toho starala ja." Veronikin rozumný pohľad k veci Zuzku potešil. Objala ju, poďakovala sa za jej rozvážnosť a ohľaduplnosť a odišla naspäť na oddelenie. Očami sa snažila posúvať ručičky hodín, aby už nastal obed a ona mohla konečne vidieť Tomáša.

Tesne predtým, než jej mala nastať obedná prestávka, zbehla Zuzka ešte za Zdenkou, aby jej ozrejmila mamin stav. Veľmi sa potešila správam, ktoré počula a Zuzka bola vďačná Bohu, že táto zlomená žena postupne získava vnútornú silu. 

Blízko, pred dverami od vchodu nemocnice, sa Zuzkin pohľad stretol s Lenkiným. Radosť, ktorá jej v srdci prevládala zo stretnutia s Tomášom, nahradila neistota. Lenka pyšne zdvihla hlavu a uhla od nej pohľadom. Zuzka si vydýchla, keď vyšla von a pomalými krokmi schádzala do parku. Slnko príjemne hrialo. Ako sa približovala k lavičke, neistota sa v jej srdci v okamžiku vytratila. Nahradila ju láska, keď uvidela Tomášovu spokojnú tvár, ako sa s privretými očami oddáva teplým slnečným lúčom. Ľahko sa usmiala a úplne potichu si k nemu prisadla. Nechcela ho rušiť a tak si bez slova, skúmavo, prehliadala každé miestečko na jeho tvári. Ešte stále v ňom videla tú chlapčenskú iskru, ktorú mal aj pred mnohými rokmi. Pomaly otvoril oči a otočil hlavu k nej. Konečne mohla vidieť jeho zamilovaný pohľad. Usmial sa a pritiahol svoje telo bližšie k nej. Pomaly sa nahol k jej uchu.

"Ani nevieš, ako veľmi si mi chýbala." Zuzka vošla prstami do jeho vlasov a s túžbou si oprela svoje líce o neho.

"Ani nevieš, čo pre mňa znamená, keď ťa môžem cítiť." vyznala sa potichu a perami sa jemne dotkla jeho sánky. Tomáš sa zhlboka nadýchol a skryl si ju vo svojom hlbokom objatí.

"Nemohli by sme spolu utiecť preč?" šepol skrytý v jej vlasoch. Zuzka ho s láskou pohladila po šiji a ticho prikývla.

"Mohli, ak by si chcel." veľmi s ním chcela byť sama. Chýbal jej tak moc, že sa jej niekedy zdalo, že sa čas zastavil, keď ho nevidela. Tomáš sa odtiahol a prezrel si jej oči. Veselo sa usmial. Bol nadšený z toho, koľko lásky v jej očiach videl.

"Čo keby si dnes večer ostala u mňa? Veľmi by sa tvoja mama hnevala?" spýtal sa s naliehavým pohľadom. Zuzka sa usmiala.

"Som dospelá. A Patrik jej určite ten čas, keď tam nebudem, veľmi rád vyplní." Tomášovi sa nadšením zablysli oči.

"Takže ťa po práci budem čakať v aute." vyslovil nadšene a pritiahol si ju opäť k sebe. Zuzka si k nemu spokojne privinula tvár a zhlboka sa nadýchla. Nechcela začínať rozhovor o jeho otcovi. A tak iba privrela oči a užívala si vôňu jeho tela, ktorá jej opantávala zmysly. Tomáš jej vplietol nežný bozk do vlasov a opäť si užíval prúdenie slnka na svoju tvár. Bola to pravda. Že Boh mu vždy vynahradil v plnosti to, čo si myslel, že mu svet berie.

Keď obaja vchádzali naspäť na oddelenie a Tomáš vstupoval naspäť do svojej izby, letmo si venovali zamilované pohľady. Lenka práve vychádzala von skontrolovať jedného zo svojich pacientov. Bodol ju ostrý osteň žiarlivosti, keď videla Tomášove oči ako uprene skúmajú tie Zuzkine. Silno zovrela zuby a v tichu sa stratila v izbe pacienta. Teraz sa jej podozrenie zhmotnilo v istotu. Okamžite sa jej v mysli začali vynárať plány, čo by mohla urobiť, aby ich zamilovanosť už v zárodku zničila. Chcela mať Tomáša iba pre seba a bola ochotná pre to urobiť čokoľvek.

Hoci čas ubiehal pomaly, Zuzka si snažila myseľ zaplniť tým, že bude môcť už čoskoro opäť cítiť Tomášove nežné objatie. Keď sa tak konečne stalo a ona sa rýchlym krokom chystala na odchod za ním, pri výťahoch ju prekvapila Lenka. Okamžite sa jej stiahol žalúdok, pri pohľade, ktorý jej venovala.

"Myslela som si, že som ti to ozrejmila dostatočne." vyslovila nahnevane a podišla bližšie k Zuzke. Tá spravila pár krokov dozadu. Chcela si uchovať osobný priestor.

"Neviem, čo máte na mysli." snažila sa Zuzka reagovať stále pokojne. Lenka na ňu stiahla obočie.

"Myslím, že vieš veľmi dobre. Ty a Tomáš. Vôbec sa k sebe nehodíte. On má pred sebou veľkú budúcnosť a ty ho svojou bezvýznamnosťou budeš iba brzdiť." Zuzka s nadhľadom zdvihla jedno obočie a ticho pokrútila hlavou. Nemala záujem nechať sa vtiahnuť do jej povrchnej hry. Obišla ju a stlačila gombík na výťahu. Lenke do srdca vošiel ešte väčší hnev. Opäť chytila Zuzku za ruku a strhla ju k sebe.

"Nebudeš ma ignorovať, počuješ?" zlovestne zvýšila hlas. Zrazu sa otvorili výťahové dvere a von vyšla Veronika. Upierala na Lenku prekvapený výraz.

"Pani doktorka?" so spytujúcim pohľadom sa zahľadela na Lenkinu ruku, ktorá tú Zuzkinu v okamihu pustila a nahodila profesionálny výraz.

"Dúfam, že sa to viac nebude opakovať, sestra Sabová." vyslovila Lenka dôležito a okamžite odišla. Veronika za ňou mlčky hľadela so zatajeným dychom. Potom sa otočila k Zuzke, ktorá si pretierala zápästie.

"Zuzka, si v poriadku?" priblížila sa bližšie k Zuzkinej ruke a vnímavo si prezerala miesto, kde ju pred chvíľkou Lenka držala. Zuzka sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Pomaly spustila ruku naspäť k telu. Pretrela si spánok a ticho pokývala hlavou.

"Ja vlastne ani neviem, čo si mám myslieť." vzdychla si nahlas Zuzka. Veronika ju pohladila po chrbáte a povzbudila ju, aby si spoločne skočili do bufetu na rýchly čaj. Zuzka súhlasila, mala ešte niekoľko minút, kým sa mali s Tomášom stretnúť.

"Prečo sa doktorka k tebe správa tak agresívne?" spýtala sa Veronika popritom ako si odpila zo svojej šálky čaju. Zuzka pokrčila ramenami a odpila si tiež.

"Asi zo žiarlivosti. Chce Tomáša pre seba." ustarane sklopila pohľad a zahľadela sa do šálky.

"Mala by si to Tomášovi povedať, aby si to s ňou vydiskutoval. Takto sa k tebe správať nemôže." snažila sa ju povzbudiť Veronika. Zuzka k nej zdvihla pohľad a pokrútila hlavou.

"Myslím, že teraz má Tomáš dosť problémov aj bez toho. Vidím to na ňom, aj keď o tom vôbec nehovorí a snaží sa byť pokojný." stiahla na ňu obočie Zuzka a snažila sa upokojiť svoje vnútro, ktoré narušila Lenka svojim správaním k nej. Veronika si vzdychla a pohladila Zuzku po ruke.

"Pomôžem ti, skúsim zavolať riaditeľke a porozprávam sa s ňou. Ešte stále tu má to najväčšie slovo ona a počas toho, čo si tu nebola sme si začali celkom dobre rozumieť, keď som jej cez telefón pomáhala udržiavať nemocnicu v chode." usmiala sa na ňu povzbudivo Veronika. Zuzka jej opätovala úsmev.

"Nechajme to zatiaľ tak, možno doktorka potrebuje iba čas, aby prijala tú skutočnosť, že Tomáš ju nechce." s láskavým pohľadom vzhliadla na Veroniku. Tá ticho pokrútila hlavou.

"Zuzka, ja poznám taký typ žien. Ona sa tak ľahko nevzdá. Ale ako chceš, nebudem ťa nútiť. Som však tu, ak by si čokoľvek potrebovala." Zuzka nesmelo poďakovala.

"A ako sa darí tebe? Aký bol tvoj prvý deň s novým riaditeľom?" so záujmom si prezrela jej tvár, ktorá sa napla, keď si na niečo spomenula.

"Po pravde, s riaditeľkou som si rozumela lepšie. Tento muž dokáže každú sekundu, čo som s ním, zmeniť na hotový teror. Som rada, že už idem domov. Nechápem, že Tomáš je jeho syn. Sú úplne rozdielni." s tichým hlasom sklonila hlavu a hlasno si vydýchla. Snažila sa všetok ten nahromedaný stres z Bernarda Izakoviča odplaviť preč. Zuzka na ňu citlivo pohliadla.

"To ma mrzí. Ako by som ti mohla pomôcť?" Veronika sa usmiala.

"Za ten čas, čo som sa niekoľkokrát stretla s pani Silviou, Vilminou matkou, som si nejak zvykla prepočúvať určité veci. Ale ak by som ti mohla poradiť, vyhýbaj sa tomu mužovi." Veronika na ňu uprela vážnu tvár. Zrazu Zuzke zapípal mobil. Objavila sa jej tam smska od Tomáša. Okamžite sa jej tvár rozžiarila radosťou. Veronika si toho všimla a usmiala sa.

Príď, príď, moja ľalia, ticho už čakám, kedy uzriem tvoju nežnú tvár. Vánok tvojich pier pohladí bozk, ktorým ťa s láskou privítam.