Bolí to, keď rastieš? - 81.časť

Zuzke sa nadšením rozbúšilo srdce a všetka starosť bola razom preč, keď si predstavila ako sa jeho pery dotýkajú jej. Okamžite sa postavila a ospravedlňujúco pohliadla na Veroniku. Tá sa na ňu veselo usmiala.

"V kľude choď, ja tu ešte chvíľu ostanem." povzbudila ju. Zuzke sa radostne zablysli oči, poďakovala sa a rýchlo zbehla von za Tomášom.

Práve keď nastupovala do jeho auta a Tomáš si s láskou prezeral jej oči, ďalej od nich zastavil taxík. Z neho vystúpil von Peter, ktorý si so záujmom prezeral nemocnicu. Rázne sa nadýchol a vstúpil dnu. V bufete sa mal totiž stretnúť s primárom neurológie, aby mu ozrejmil Sebastianov zdravotný stav. Tomáš so Zuzkou medzitým odišli k nemu domov.

Peter rýchlym krokom prechádzal cez chodbu a vnímavo si prezeral interiér. Nemocnica nebola taká, na akú bol zvyknutý, ale páčilo sa mu tu už na prvý pohľad. Keď uvidel dvere do bufetu, vošiel dnu a prehliadal si okolie tam. Pri pulte si objednal jednu silnú kávu a posadil sa neďaleko miesta, kde sedela zamyslená Veronika. Peter si ju všimol a so záujmom si ju prehliadal. Usmial sa, keď sa ich pohľady stretli. Veronika prekvapene zdvihla obočie a neisto si prezrela jeho tvár. Takto neskoro večer sem chodievali poväčšine doktori, ale jeho tu ešte nikdy nestretla. Peter sa zdvihol, vzal si svoju kávu od pokladne a sebaisto sa posadil k Veronike. Na prvý pohľad sa mu zdala sympatická. Povedal si, že je dobré vytvárať si vzťahy už teraz, aby niekoho poznal, keď sem nastúpi ako primár. A keďže mal ešte pol hodinu čas, než sa stretne s Richterom, rozhodol sa trochu si ho spríjemniť. Veronika sa na neho zamračila.

"Dobrý večer. Prepáčte, je tu voľné?" spýtal sa s jemným úsmevom Peter, keď uvidel jej zamračenú tvár.

"Záleží od toho, kto sa pýta?" neisto sledovala jeho oči. Peter uvoľnene zdvihol obočie a položil si kávu oproti nej.

"Som Peter." podal jej ruku a čakal, kedy ju príjme. Veronika si ho skúmavo prezerala. Poznala takýto typ mužov a presne vedela, o čo im ide. A tak sa zdvihla a sebaisto sa nadýchla.

"Ja som Veronika. V kľude sa posaďte, ja už aj tak odchádzam." dodala a bez ďalšieho slova odišla preč. Peter sa s prekvapeným výrazom tváre pozeral ako sa strácala z jeho dohľadu. Potom sa posadil a s chuťou si odpil z kávy. Hlasno vydýchol. Po toľkých rokoch sa vrátiť domov bolo zvláštne. Zatiaľ sa rozhodol bývať v hoteli. Domov sa ešte neodhodlal prísť. Srdce sa mu zvieralo pri predstave, že by z diaľky uvidel Zuzku. Aj tak bude musieť ešte odísť na súkromnú kliniku, do ktorej mali previezť Sebastiana. Čakal už iba na adresu.

Vilma potichu zatvárala dvere od izby svojho syna. Dnešný deň bol pre ňu náročný. Vedela, že mali priviezť Sebastiana a zároveň sa naplno chcela venovať Matúškovi. Cítila, že tá snaha, aby synovi nedala najavo svoju frustráciu ju oberala o všetku silu. Pomaly sa posadila na stoličku v čakárni a snažila sa hlbokým dýchaním vyhľadať ešte zvyšky k tomu, aby dokázala prijať to, čo uvidí. Pomalými krokmi k nej pristúpil Milan a posadil sa v tichu vedľa nej. Nečakala ho. Počas dňa ju na pár hodín zastúpil pri Matúškovi, keď však odišiel, nemyslela si, že by sa ešte dnes vrátil. S rezignujúcim pohľadom sa zahľadela do jeho očí.

"Vidím, že sa pre niečo trápiš. Mrzí ma to ako som sa k tebe správal. Nebolo to správne. Bez ohľadu na to, ako to medzi nami dopadne, chcem byť dobrým otcom pre Matúška." ospravedlňujúco sklonil hlavu Milan a po chvíli sa opäť odhodlal pozrieť do jej očí. Vilma si hlasno vzdychla. Zrovna teraz nemala silu na tento rozhovor. I keď ju potešilo, že Milan s ňou už prestal bojovať.

"Teším sa, že si sa rozhodol myslieť viac na svojho syna, ako na tie roztržky medzi nami." ticho vyslovila a pomaly sa zdvihla na odchod.

"Vilma?" postavil sa aj Milan. Otočila sa k nemu a spytujúco na neho zdvihla obočie. "Ak by si potrebovala spoločnosť, budem v bufete. Môžeme sa porozprávať. Alebo si iba v tichu spoločne vychutnať kávu alebo čaj." povzbudivo sa usmial. Vilma vážne zovrela tvár a unavene pokývala hlavou.

"Prepáč Milan, dnes nie." otočila sa a bez ďalšieho vysvetlenia odišla do lekárskej izby Sebastianovho priateľa. Čakala, kedy sa tam objaví, aby sa mohli porozprávať o ďalšom postupe Sebastianovej liečby.

Keď Tomáš parkoval auto, Zuzka medzitým stihla zatelefonovať mame a objasniť jej, že dnes spať doma nebude. Alenka síce bola spočiatku trošku zaskočená, ale po chvíli si uvedomila, že Zuzka je dospelá a je prirodzené, že si vytvára svoj vlastný život. Dôverovala jej a priala si, aby vo svojom živote prekypovala takou radosťou a šťastím, aké videla v jej očiach, keď sa na ňu Tomáš pozeral. A tak im obom popriala pokojný večer. Zuzke sa v srdci nahromadila vďačnosť k tomu, akú matku jej Boh podaroval. Každé jej rozhodnutie prijímala s pokorou a láskou a vždy ju obdarila povzbudením a prijatím. Tomáš si prehliadal jej tvár s úsmevom, keď sa opäť, stratená vo svojich myšlienkach, zahľadela  do okna.

"Barras sa na teba včera večer pýtal." hravo sa usmial a čakal, kedy sa k nemu otočí. Zuzka sa k nemu po chvíli otočila so skrývaným pobavením.

"Áno a kvôli čomu presne?" priblížila svoju tvár bližšie k jeho a palcom ho pohladila po líci. Nebol v ňom ani náznak starosti. Užíval si iba to, že tu bola teraz s ním.

"Vraj mu chýba tvoj dotyk. Povedal som mu: priateľu, chápem ťa, som na tom rovnako." vážne zdvihol obočie. Zuzka sa rozosmiala a vtiahla ho do svojho objatia.

"Veď som tu, môj drahý." vyslovila s nežným úsmevom a s láskou mu vnorila prsty do vlasov. Tomáš si zhlboka vydýchol a uvoľnene sa nechal vtiahnuť do jej objatia. Konečne sa mohol slobodne nadýchnuť. Mal pocit, že tá tiaž z rozhovoru s otcom, mu naložila veľkú dávku bremena, ktoré sa mu nenieslo ľahko. A teraz bol Boh opäť silnejší ako jeho slabosť. Daroval mu Zuzkine objatie. Tak príjemné a utešujúce. Vďaka, Otče, šepol v mysli s privretými očami, užívajúc si oslobudzujúci pocit prijatia.

Keď Tomáš otváral dvere, aby vošli dnu, opäť k nim s radosťou pribehol Barras. Ako vždy, aj tentokrát bola Zuzka tá, ktorú si všimol skôr. Tomáš sa pobavene zasmial a pustil Zuzku dnu ako prvú. Potom podišiel k sedačke a s výdychom sa posadil. Zuzka sa venovala Barrasovi. Po chvíli si všimla Tomášovu unavenú tvár, poslednýkrát venovala svojmu psiemu priateľovi ešte jedno pohladenie a pomaly podišla k Tomášovi. Mal privreté oči a hlavu opretú o operadlo. Vyzeralo to, že sa snaží utriediť si myšlienky. Zuzka si ho mlčky prezerala.

"Doktor, ktorý pomáha druhým tiež občas potrebuje pomôcť. Nechceš sa porozprávať?" vyslovila jemným hlasom a prisadla si k nemu. Nežne mu palcom pohladila čelo a prešla až k spánkom. Tomáš sa spokojne usmial a s privretým pohľadom sa na ňu zahľadel. Skúmavo si prehliadal jej tvár. Bolo fascinujúce naplno si uvedomiť, že je tu a on sa môže nechať unášať jej skutočnou ženskosťou. Videl v jej očiach, že je pripravená darovať mu všetko. Pomaly sa k nej priblížil a pohladil ju očami.

"Prečo myslíš, že mám potrebu sa rozprávať?" hravo sa usmial a priblížil svoje pery k jej. Prstami jej nežne vošiel do vlasov. Cítil jej zrýchlený dych a prstom sa ľahko dotkol jej spodnej pery.

"Moje srdce mi to našepkalo." šepla úplne potichu. Tomášova tvár zvážnela a zmocnil sa jej pier. Túžobne a horlivo. To bolo to jediné, po čom celý deň túžil. Môcť cítiť jej pery. Jeho myseľ sa na ten okamih vyjasnila a srdce nadobudlo nový smer. Ich horúce objatia a vášnivé bozky prerušilo zvonenie jeho zvončeka. Tomáš sa neochotne odtiahol, ospravedlňujúco sa na ňu usmial a podišiel k videovrátnikovi. Vedel, že je to donášková služba. Ešte predtým, než sa stretli so Zuzkou, im totiž volal, aby si mohli vychutnať večeru v súkromí. Otvoril zospodu a so záujmom sa opäť otočil k Zuzke. Bola nádherná. Keď uvidel jej jemne začervenané líca, usmial sa. Bol to dôkaz toho, že túži po ňom rovnako ako on po nej.