Bolí to, keď rastieš? - 83.časť

Vilma práve vychádzala z izby, kde spala. Prvá myšlienka, ktorá ju napadla bolo, že dnes už je na tejto klinike aj Sebastian. Nad ním premýšľala, keď zaspávala, v noci v snoch sa jej zjavoval jeho bolestný pohľad a aj teraz, keď mala ísť skontrolovať Matúška jej srdce bilo túžbou vidieť ho. Potichu otvorila dvere do Matúškovej izby. Ostala zaskočená, pretože hneď vedľa neho spal Milan. Myslela si, že včera po rozhovore odišiel. Páčilo sa jej, že svoju pozornosť začal viac upriamovať na ich syna. Potichu zavrela dvere a hneď sa vybrala za primárom, aby sa dozvedela niečo viac o stave Sebastiana. Keď prišla k jeho lekárskej izbe, zhlboka sa nadýchla. Chcela sa pripraviť na všetko. Veľmi sa jej to však nedarilo, pretože strach jej mocne pulzoval v žilách. Potichu zaklopala a trochu neisto vstúpila dnu. Primár ju už čakal, dohodli sa tak včera večer, keď ju informoval, že Sebastiana priviezli a robia mu potrebné vyšetrenia. Práve kvôli tomu nedokázala dlho zaspať.

"Nech sa páči Vilma, posaďte sa." pokojným hlasom ju vyzval primár. Jeho tvár bola vážna. Vilma na neho uprela pohľad. Veľmi túžila počuť niečo pozitívne. "Včera večer sme urobili všetky potrebné vyšetrenia. Musím povedať, že jeho stav je veľmi vážny. Sebastian upadol do kómy a v takýchto situáciách vôbec nevieme, kedy a za akých okolností sa môže prebrať. A či vôbec." primár bolestne stiahol obočie a zamyslel sa. Sebastian bol aj jeho blízkym priateľom. Mrzelo ho, že mu žiadno nevedel pomôcť. Vilma sa zrýchlil dych a začali ju v očiach páliť slzy. Bola by radšej, keby ju už nikdy nechcel vidieť ako by sa mala pozerať, že skončí takto. Zaplavili ju výčitky, že za všetko môže iba ona sama. Keby sa pred mnohými rokmi rozhodla inak. Keby sa postavila matke aj otcovi a povedala Sebastianovi pravdu. Teraz tu nemusela sedieť. Minulosť už však nevedela zvrátiť. Snažila sa prehltnúť všetku svoju beznádej a naliehavo na primára vzhliadla 

"Neexistuje žiadna možnosť ako by som mu mohla pomôcť? Nejake zahraničné štúdiá. Som ochotná urobiť čokoľvek." povedala zničene. 

"Myslím si, že sme jedna z najlepších súkromných kliník. Máme tu všetky potrebné prístroje k diagnostike. Ja sám som absolvoval niekoľko zahraničných atestácií a konzílii v tejto oblasti. Ak by som vedel Sebastianovi akokoľvek pomôcť alebo by som poznal niekoho, kto by to dokázal, verte mi, že by som tak urobil." vyslovil pokojne. Vilma si nahlas vzdychla a ticho prikývla. "Tu už pomôže iba modlitba. Verím, že Boh, v ktorého Sebastian tak horlivo veril, mu poskytne to potrebné, čo my nedokážeme obsiahnuť." dodal rezignovane a unavene si pretrel fúzy. 

"Mohla by som ho vidieť?" spýtala sa bolestne. Primár prikývol, postavil sa a pomaly ju viedol do obrovskej presklenej miestnosti, kde práve nad Sebastianovým lôžkom stála jedna zdravotná sestra, ktorá mu kontrolovala životné funkcie. 

"Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde má nájdete." dodal ticho, letmo pozrel na Sebastiana a odišiel preč. Vilma chvíľu len tak stála a šokovane sa pozerala na to, ako sa ten vitálny muž, vždy sršiaci pokojom a radostným pohľadom, zmenil. Trčali z neho rôzne kábliky a hadičky a jej sa z hrdla vydral tichý vzlyk. Bolel ju tento pohľad. Až teraz si uvedomila ako veľmi ho miluje. Bez ohľadu na to, čo všetko urobila zle a čím si v živote prešla, on bol vždy tá najsvetlejšia a najkrajšia myšlienka v jej vnútri. Potichu prešla okolo druhej sestričky, ktorá si ju letmo prehliadla a keď sa otvorili dvere, nesmelými krokmi prešla k nemu bližšie. Sestra od lôžka ju ticho obišla a nechala ju samú. Vilma si vnímavo prehliadala jeho doránané telo. Ešte viac ju zaplavila bolesť a po tvári jej svojvoľne stieklo niekoľko sĺz. 

"Moja láska." šepla ticho a jemne sa dotkla jeho prstov, ktoré boli pokojne položené vedľa jeho tela. V mysli sa jej začali premietať ich spoločné spomienky. "Spoločne sa vydáme cestou s Ježišom. A keď jeden z nás padne, nájdeme v Ňom silu, aby sme sa podopreli. Vždy ťa budem milovať." zaznel jej v mysli jeho nežný hlas v ušiach. Jeho modrý pohľad ju kolísal v istote a pokoji. Už nikdy nič podobné nezažila. Pri Milanovi sa cítila milovaná, stačil však jeden problém a ich vzťah sa zosypal a ona sa pre neho stala cudzou, rovnako ako on pre ňu. Sebastian aj napriek tomu, že sa dozvedel tú najkrutejšiu pravdu, neprestával byť láskavý. Všetko to bola jej chyba. Všetko pokazila a teraz, keď videla jeho tvár, tichú a nemennú, zaplavila ju naliehavosť. Nahla sa k jeho uchu a ticho mu šepla:

"Nájdem našu dcéru a ty budeš mať možnosť ju objať. Prosím, len to nevzdávaj a preber sa." po líci jej opäť stieklo niekoľko sĺz. Jedna z nich padla na Sebastianove rameno. 

Zrazu sa otvorili dvere a vošiel dnu Peter. Ticho pozoroval ženu, ktorá sa skláňala k uchu jeho blízkeho priateľa. Bolestne zovrel sánku, keď ho uvidel ako bezvládne leží na lôžku bez jediného pohybu. On, ktorý bol vždy plný sily a s usmiatou tvárou mu prízvukoval: "Ak sa niekedy zastavím, tak jedine, ak ma k tomu príjme môj dobrý Boh. Vtedy sa podvolím." Ešte teraz počul jeho nákazlivý smiech. Takto si ich prvé stretnutie, po dlhom čase, nepredstavoval. Pár krokov podišiel bližšie k jeho lôžku a ticho nad ním stál. Sánku držal v silnom zovretí, aby dokázal udržať svoje emócie na uzde. Vilma sa po chvíli opäť narovnala a prekvapene sa strhla, keď uvidela Petra ako stojí kúsok od nej. Do miestnosti prenikol zvučný hlas sestry, aby obaja odišli, pretože Sebastian potrebuje kľud. Obaja sa otočili jej smerom a ticho prikývli. Keď vyšli von, Vilma sa k Petrovi otočila. 

"Vy ste Sebastianov priateľ?" snažila sa sústrediť na rozhovor. Ešte stále mala pred očami Sebastianovu tvár. Peter ticho prikývol. 

"Som Peter Stránsky. Sebastian bol môj profesor a vlastne nielen to, bol mojim sprievodníkom po ceste medicíny. Veľmi som si ho obľúbil. Keď sa rozhodol vrátiť domov, boli sme v neustálom telefonickom kontakte. Dokonca mi volal krátko predtým, než sa mu tá nehoda stala." bolestne stiahol obočie a sklonil hlavu. Vilmou posledná veta otriasla. Zatočila sa jej hlava a trochu nemotorne sa posadila na stoličku. Peter si ju so záujmom prehliadol a posadil sa ku nej. 

"Ste v poriadku? Nepotrebujete vodu?" Vilma ticho pokývala hlavou a zhlboka začala dýchať. 

"Nie ste vy náhodou ten lekár, ktorý sa hlási o miesto primára v nemocnici v našom meste?" so záujmom si prehliadla Petrovu tvár. Hoci sa necítila dobre, snažila sa nedať to na sebe poznať. Bola tak zvyknutá. 

"Áno, som. Odkiaľ to viete?" prekvapene zdvihol obočie. 

"Som riaditeľka nemocnice. Sebastian mi o vás trochu rozprával, keď mi priniesol váš životopis." smutne skonštatovala. Zakaždým, keď spomenula Sebastianovo meno, vynoril sa jej vnútri jeho pokojný modrý pohľad. 

"Veľmi ma teší. Mrzí ma, že sme sa museli stretnúť práve za týchto okolností. Ste si so Sebastianom blízki?" Peter si spomenul ako sa skláňala k Sebastianovmu uchu a niečo mu šepkala. Vilma sa trochu nervózne pohmýrila na stoličke. 

"Môj syn je tu tiež hospitalizovaný. Pokiaľ sa úplne nezotaví, zastupuje ma na mojom mieste nový riaditeľ, takže v kľude sa odvolajte na mňa a môžete ihneď nastúpiť." snažila sa Vilma zmeniť tému. 

"Chcel by som tu zostať pár týždňov, kým neuvidím, že sa Sebastianovi aspoň trochu zlepšil stav. Dlžím mu to. Nedokázal by som sa sústrediť na prácu, keby som vedel, že je tu sám." vyznal sa ticho. Vilma na neho podráždene stiahla obočie. Chcela mu povedať niečo v tom zmysle, že ona ho nenechá samého, potom si však uvedomila, že to nie je dobrý nápad a tak iba ticho prikývla, rozlúčila sa a odišla za Matúškom. Mala čo robiť, aby dokázala svoje pocity pred Milanom a svojim synom skryť. V srdci ju však nadnášal sľub, ktorý Sebastianovi dala. Urobí všetko preto, aby sa konečne odhodlala a našla ich spoločnú dcéru.