Bolí to, keď rastieš? - 85.časť

"Prosím, posaď sa." ukázal rukou a posadil sa oproti nej. Jeho pohľad bol prepaľujúci, aj napriek tomu však jeho tvár prekypovala pokojom. Lenka ho počúvla. Pohľad sklopila na papiere na stole. "Myslím, že by sme sa mali porozprávať. Mám pocit, že sa za mojim chrbtom deje niečo, čo sa mi nepáči. Či už z profesného hľadiska, ale aj z toho súkromného." odmlčal sa a čakal, kedy sa Lenka odhodlá zdvihnúť na neho pohľad. Keď tak urobila, videl, že ju zaplavuje hanba. 

"Tomáš, Veronika to trošku prehnala. Zle to všetko pochopila." pomaly sa postavila a prešla až k jeho ramenám. Chcela ho pohladiť. Tomáš sa však rázne postavil a vážne zovrel sánku. Očami jej ukázal, aby sa posadila naspäť. Ešte nikdy ho takéhoto nevidela. Pomaly spustila ruku a so skormúteným pohľadom sa vrátila na svoje miesto. 

"Vieš čo neznášam, Lenka?" oprel sa rukami o stôl a venoval jej priamy pohľad. Taký, s ktorým ju zaplavil pocit, že jej vidí až do duše. Ticho pokývala, že nevie. "Keď mi niekto klame priamo do očí." Tomáš sa vystrel a sledoval jej výraz. Zaznelo klopanie na dvere. Tomáš sa od Lenky otočil a otvoril dvere. Zuzka na neho upierala nechápavý pohľad. Nežne ju povzbudil, aby vošla dnu. Zuzka podišla bližšie k Lenkinmu stolu. Videla jej výraz, ktorý naznačoval, že sa cíti nepríjemne. Zuzka sa otočila k Tomášovi, ktorý ticho prešiel ku nej, ale nepozrel sa na ňu. 

"Lenka, teraz sa pozeraj." Lenka sa pozrela raz na Zuzku, potom na Tomáša a vážne stiahla obočie. Tomáš jemne chytil Zuzke ruku, s očami jej pritom hladil tvár, odhrnul jej rukáv a odkryl tak podliatinu nad jej zápästím. Zuzka zovrela pery a šokovane pozerala raz na Tomáša a raz na Lenku. Potom jej Tomáš jemne pohladil prsty a opäť sa sústredil na Lenkine oči. "Môžeš mi klamať koľko chceš. Dám si však odteraz na teba väčší pozor. Ak sa to zopakuje a ja sa dozviem, že Zuzku akokoľvek fyzicky atakuješ, poriešim to krátkym rozhovorom s riaditeľkou, keď sa vráti. A ver, že ona tieto veci nemá rada rovnako ako ja. Dovtedy ťa poprosím, aby si sa k Zuzke približovala čo najmenej, ak budeš potrebovať pomoc pri práci, nájdi si inú sestru. Rozumieme si?" dopovedal s vážnou tvárou. Lenka sa snažila prehltnúť hrču v krku, ktorá sa jej tam od hanby vytvorila. Ticho sklonila hlavu a prikývla. 

"Ďakujem, že si prišla. Môžeš odísť." šepol Zuzke a s láskou pohladil jej tvár rukou. Zuzka sa ešte raz pozrela na Lenku a so súcitným pohľadom vyšla von. Cítila sa zvláštne. Na druhej strane sa jej však uľavilo, keď vedela, že Tomáš už pozná pravdu a postaral sa o to, aby medzi ňou a Lenkou k žiadnemu ďalšiemu konfliktu nedošlo. 

Tomáš sa posadil naspäť na stoličku a ticho sa zahľadel do okna, za ňu. 

"Pozri Lenka, neviem, čo ťa viedlo k tomu, aby si klesla tak hlboko, že máš potrebu sa k niekomu takto správať. Sme kolegovia, zachraňujeme ľudské životy. Ak je to aspoň trochu možné, daj bokom svoje pocity a sústreď sa na to. Máme si navzájom pomáhať a nie si robiť problémy." vyslovil pokojne. Lenka sa konečne odhodlala pozrieť jeho smerom a bolestne vydýchla. 

"Všetko ma to mrzí. Pocit ohrdnutia ma opantal natoľko, že som sa prestala ovládať. Už sa to nestane, sľubujem." nežne ho pohladila očami. Tomáš jej venoval vážny pohľad. 

"Nechcem, aby medzi nami vládlo napätie. Je však potrebné, aby si vedela, že v mojom živote existuje len jediná žena a tou je Zuzka." vyslovil s pohľadom hlboko upretým do jej očí. Lenku zaplavil ešte väčší pocit ohrdnutia. Snažila sa ho však skryť a iba ticho prikývla. Tomáš sa postavil a bez ďalšieho slova odišiel preč. 

Lenka nahnevane zovrela sánku. Nečakala, že sa to všetko takto skomplikuje. Odhodlane sa zdvihla zo stoličky, zhlboka sa nadýchla a vydýchla. V mysli sa snažila povzbudiť sebaistým hlasom: Neodradí ma to od toho, čo v živote chcem. Tomáša získam pre seba, aj keby som sa mala pokoriť opäť. 

Zuzka sa počas doobedňajších pracovných povinností vrátila niekoľkokrát k tomu, čo sa stalo ráno. Bola vďačná, že hlavná sa k tomu vôbec nevyjadrovala a nemala potrebu to riešiť. Predtým, než sa mala zastaviť na hematológii, určitý čas strávila v izbe Zdenky, aby sa informovala o jej stave. Psychickom i fyzickom. Zdalo sa, že za ten krátky čas sa jej do očí opäť vrátila iskra odhodlania niečo vo svojom živote zmeniť. Bola pripravená dokonca podať na svojho trýzniteľa trestné oznámenie. Tím, ktorí jej venoval tú správnu opateru jej pomáhal v tom, aby nadobudla stratenú dôveru v ľudí. Dokonca aj Zuzkine krátke rozhovory o Bohu, liečili jej strýznenú dušu. Zuzka práve prechádzala po chodbe, keď zazrela ako oproti nej kráča Lenka. Jej tvár zvážnela, sklopila pohľad a bez slova sa stratila vo svojej lekárskej izbe. Zuzka si ticho vzdychla. Nakoniec to nebude až také hrozné a Tomášova intervencia bola správna. So spokojným výrazom v tvári prechádzala na druhú stranu nemocnice až sa dostala k výťahu. Spomenula si ako sa tu naposledy zasekla spolu s Tomášom. Vnútro jej hralo príjemnými pocitmi. Otočila sa dozadu, ale Tomáša nevidela. Trochu sklamane vošla dnu a už už sa zatvárali dvere, keď ich niečia ruka zastavila. Zuzka prekvapene zadržala dych a čakala, kto vstúpi dnu. Keď uvidela Tomášovu veselú tvár ako na ňu letmo pozrel, bez slova stlačil dve tlačidlá naraz a otočil sa jej chrbtom s nezaujatým pohľadom, usmiala sa. Keď sa výťah pustil do pohybu, Tomáš stlačil po pár sekundách stopku a pomaly sa otočil ku nej. Takmer jej vypadli karty, ktoré držala v rukách. Upriamil na ňu pohľad plný záujmu, ale stále medzi nimi udržoval odstup. 

"Opäť sa stretávame na tom istom mieste. Avšak s jedným rozdielom." naklonil hlavu doprava, tvár mal úplne uvoľnenú. Zuzka takmer nedýchala. 

"Akým rozdielom?" spýtala sa so zrýchleným dychom. Tomáš konečne pristúpil bližšie k nej a dotkol sa pramienka jej vlasov. Úplne ľahko sa usmial ľavým kútikom pier. 

"Vtedy som mal obrovskú chuť ťa pobozkať, ale nemohol som." šepol blízko jej pier. "Teraz mám obrovskú chuť ťa pobozkať a môžem." usmial sa a nežne sa dotkol jej spodnej pery. Keď sa odtiahol, Zuzka sa cítila ako omámená. Ešte stále nechávala oči privreté. A tak sa zmocnil jej pier s väčšou chuťou a intenzitou. Pomohol si v tom tak, že sa prstami vnoril do jej vlasov a pritiahol si ju hlbšie k svojim perám. Tentokrát to už nezvládla a všetky karty jej vypadli z rúk na zem. Náhle sa strhla a trošku nemotorne ich začala zbierať zo zeme. Našťastie žiadne papiere z nich nevypadli. Tomáš sa k nej sklonil a s úsmevom ju sledoval. Letmo k nemu vzhliadla a so skrývaným úsmevom si zahryzla do pery. Keď sa obaja postavili, obtočil si ruky okolo jej pása a s láskou skúmal jej tvár. 

"Si nádherná. Prosím, nikdy mi už nezatajuj, keď sa k tebe bude niekto správať tak ako Lenka." dlaňou jej nežne pretrel líce a daroval jej ľahký bozk aj tam. Zuzka privrela oči a ticho prikývla. Zrazu k nim začalo doliehať silné búchanie na vyťahové dvere. Zuzka na neho uprela šokovaný výraz. Tomáš sa usmial, odtiahol sa a opäť stlačil potrebné tlačidlá. Ešte raz sa k nej na chvíľu otočil a ľahko sa dotkol jej pier. Keď sa jemne odtiahol, ticho šepol kúsok od nej: "Budem ťa čakať večer pred nemocnicou ako tvoj súkromný taxikár." keď sa otvorili dvere jeho poschodia, zvážnela mu tvár. Ako vystúpil, otočil sa ešte k nej. Dnu nastúpili dvaja ľudia a tesne predtým, než sa obaja stihli otočiť, hravo na ňu žmurkol. Zuzka si karty pritisla bližšie k hrudi, sklonila hlavu a snažila sa skrývať pobavenie. Na perách ešte stále cítila chuť ich spoločných bozkov.

Podvečer, keď Zuzka prichádzala na chodbu k výťahom, sa za ňou opäť zastavila Veronika. Bola s novým riaditeľom iba dva dni, ale mala pocit, že pri jeho správaní zostarla o niekoľko rokov. A tak sa rozhodla, že Zuzku pozve na krátky rozhovor do bufetu. Zvedavosť, ohľadom tej veci s doktorkou, ju nahlodávala celý deň. 

"Nemám ale veľa času." nadhodila so skrývaným úsmevom Zuzka, keď si sadli oproti sebe v bufete. Veronika si ju prezerala s pobavením. 

"Chápem, pán doktor je dôležitejší." uškrnula sa a odpila si z ovocného džúsu, ktorý jej priniesla milá pani až k stolu, keďže tam nikto, okrem ich dvoch, nebol. 

"Tvoje priateľstvo je pre mňa tiež dôležité." snažila sa ju presvedčiť. Veronika s úsmevom prikývla. 

"Zaujíma ma jedna vec." so záujmom sa pozrela do Zuzkiných očí. 

"Aká?" prekvapene zdvihla Zuzka obočie. 

"Ako dopadla tá vec s pani doktorkou?" zvedavo šepla s nahnutou tvárou k Zuzke tak, aby ich náhodou niekto nezačul. 

"Je to zvláštne, ale nejakým spôsobom sa to Tomáš dozvedel a vyriešil to." zmätene si odpila zo šálky svojho čaju a zamyslene sa zahľadela na stôl. Veronika sa uškrnula. 

"Tak to som rada. Dúfam, že nabudúce si už dovoľovať do teba nebude." vážne zovrela pery a zahľadela sa za Zuzku. 

"Veronika? Máš s tým niečo spoločné?" podozrievavo naklonila Zuzka hlavu nabok. Veronika jej opätovala pohľad a sprisahanecky sa usmiala. 

"Možno, tak trochu. Ty sa vždy staráš o druhých, aj ty potrebuješ, aby sa niekto staral o teba. Takže podstatné je, že ťa tvoj princ ochráni." veselo sa usmiala a nevinne na ňu žmurkla. Zuzka potočila hlavou. 

"Tak teda ďakujem?" spytujúco zdvihla hlas a priateľsky sa usmiala. Veronika sa zoširoka usmiala. 

"Aj nabudúce, moja milá." hneď ako to Veronika dopovedala, Zuzke zapípala smska. Veronika sa letmo pozerala na to ako nadšene vybrala Zuzka mobil a zoširoka sa usmiala, keď si prečítala obsah správy:

Taxi služba pre Zuzku pre vás poslala súkromného vodiča. Čaká na vás pred vchodom do nemocnice. Dúfame, že s našimi službami budete spokojná a zostanete nám verná aj naďalej. 

Okamžite mu odpísala s pretrvávajúcim úsmevom na perách:

Prosím pána vodiča o strpenie, hneď som dole. 

Zuzka pozrela ospravedlňujúco na Veroniku, ktorá jej venovala priateľský úsmev. 

"V kľude choď a pozdrav ho odo mňa. Odkáž mu, že je jednička." vyslovila pobavene, keď sa Zuzka zdvihla a prechádzala k východu z bufetu. Ešte raz na ňu pozrela a venovala jej vďačný úsmev. Veronika si spokojne odpila z džúsu a so záujmom si prezerala maily na svojom mobile.