Bolí to, keď rastieš? - 87.časť

Vilma sa potichu vykradla z Matúškovej izby. Keďže pri ňom zaspal aj Milan, odchádzalo sa jej ľahšie, keď vedela, že ho nenecháva samého. Rýchlymi krokmi prešla k miestnosti, kde ležal Sebastian a s bolestným pohľadom ho sledovala cez sklo. Všimla si opäť Petra, ktorý stál vedľa jeho postele a niečo mu čítal. Po niekoľkých minútach sa otočil a vyšiel von. Ticho Vilmu pozdravil a bez ďalšieho slova odišiel preč. Tá sa trikrát zhlboka nadýchla a potom vošla dnu. Posadila sa na blízke kreslo. Opäť ho chvíľu sledovala a potom chytila jeho ruku.

"Pamätáš ako sme ležali na lúke, držali sa za ruky a bezstarostne sledovali oblaky na nebi? Ja som ti hovorila, čo v nich vidím a ty si mi zakaždým pripomínal, aká som krásna." na chvíľu sa odmlčala, oči ju začali páliť od prichádzajúcich sĺz. "Potom, keď som sedela pri okne, v dome svojej tety a cítila som prvé pohyby našej dcéry, veľakrát som pri tom, keď ma zaplavoval strach z toho, čo ma čaká, na to spomínala. Nikdy viac som nič podobné nezažila. To ako sa mi podlamovali kolená, keď si sa na mňa pozrel, jemné motýliky v mojom vnútri, keď si sa ma chystal pobozkať. Ty nesmieš zomrieť, Sebastian. Nesmieš. Neprežila by som tú bolesť. Túžim napraviť chybu, ktorú som spôsobila. Ty a naša dcéra sa musíte stretnúť. Chcem jej vysvetliť, že ty si po nej túžil. Že ty si mal viac sily za ňu bojovať, len ja som ti to nedovolila. Všetko je to moja chyba. Sebastian, prosím, preber sa." sklonila hlavu k jeho prstom a jemne si o ne oprela čelo. Nechala, nech slzy, ktoré jej stekali po tvári, voľne blúdia, kam chcú. "Bože, prosím ťa, opäť, ale tentokrát s väčšou istotou, že všetko, čo robíš je správne, pomôž Sebastianovi. Dovoľ, nech sa stretne so svojou dcérou." šepla s privretými očami. Po pár minútach, keď sa jej podarilo upokojiť, sa postavila. Pomaly podišla k dverám a ešte raz pozrela na neho. Nežne ho pohladila pohľadom. Potom vyšla na chodbu a oprela sa o stenu. Bolesť jej zvierala hrdlo. Zrazu k nej podišiel Milan a prekvapene si ju prehliadal.

"Vilma, si v poriadku?" skúmal jej bolestný výraz v tvári. Vilma zovrela pery a ticho pokývala, že nie. Chytil ju a pomohol jej  posadiť sa na stoličku. Ihneď sa posadil vedľa nej. "Prečo si tu?" skúmavo otočil hlavu na druhú stranu a prezeral si pacienta cez sklo. V prvý moment ho nevedel zaradiť, keď sa však pozrel lepšie, okamžite zistil o koho sa jedná. Zamračene stiahol čelo. Keď sa Vilma na neho pozrela, rezignovane si vzdychla.

"Áno, je to on. Ak mi budeš opäť nakladať, chcem ťa ešte predtým poprosiť, nechaj ma, prosím, radšej samú. Nemám silu zvládnuť tvoje útoky." unavene sklopila pohľad. Čakala, že sa Milan zdvihne a odíde, ale on iba sedel a mlčky hľadel na Sebastiana.

"Čo sa mu stalo?" spýtal sa zmätene.

Vilma sa otočila smerom, kde sa pozeral aj Milan a smutne stiahla obočie.

"Všetko je to moja chyba. Čo sa týka jeho, aj čo sa týka teba." sklamane sklopila pohľad a snažila sa upokojiť. Ak dokázala povedať pravdu Sebastianovi, je načase, aby tak urobila aj u Milana.

"Nechápem." uprene sa zahľadel na Vilminu sklonenú tvár.

"Áno. Nemal si ako pochopiť to všetko, pretože som ti nič nepovedala. A možno jediné, prečo si to všetko robil, bolo to, že si kričal po vysvetlení. A ja som ti žiadne nedala. Mal si pravdu." nadýchla sa a uprene sa mu zahľadela do očí. Zmätene zdvihol obočie.

"Takže je to tvoj milenec?" spýtal sa so zovretou sánkou. Vilma pokrútila hlavou, že nie.

"Nikdy som ťa nepodviedla. Teda, nie fyzicky. Aby si to všetko pochopil, potrebujem, aby si ma nechal hovoriť a neprerušoval ma." prosebne stiahla pohľad. Milan so stále zmäteným výrazom prikývol.

"Pokúsim sa o to." Vilma sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Snažila sa utriediť myšlienky, ktoré sa jej strácali v predstave na bezvládne ležiaceho Sebastiana.

"Bola som veľmi mladá. Mala som šestnásť rokov, keď sa Sebastian prisťahoval aj s rodičmi do nášho mesta a začal chodiť na školu, kde aj ja. Nebol veľmi spoločenský, skôr sa ľuďom vyhýbal a vyhľadával samotu. V tom období som bola na tom presne tak isto. Vôbec mi nevadilo, že pochádzal z chudobnejších pomerov. Začali sme si rozumieť tak dobre, že bol vlastne jediný v mojom živote, ktorému som bola ochotná sa otvoriť. Zamilovali sme sa. Plánovali sme spolu budúcnosť. Že keď doštudujeme, potajme sa vezmeme a budeme spolu cestovať. Po niekoľkých nádherných mesiacoch som zistila, že čakám jeho dieťa. Dozvedela sa to aj moja matka, ktorá sa na mňa veľmi rozhnevala. Bola som veľmi zmätená a vystrašená. A to ma pohltilo natoľko, že som vôbec nevedela, čo urobiť. Čo je správne. A tak som sa nechala ovplyvniť názorom svojej matky, ktorá všetko vyriešila po svojom. Bez slova som Sebastiana opustila a rovnako aj naše dieťa." Vilma na pár chvíľ uprela svoj pohľad na koniec chodby a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Ťaživé spomienky jej však úplne zovreli hrdlo. Ticho pokrútila hlavou. "Som hrozný človek. Keď som to po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, Sebastianovi povedala, bol zlomený. Prirodzene. Prvé, po čom ihneď zatúžil, bolo vyhľadať naše dieťa. Počas toho sa mu stala autonehoda. Som hrozný človek." zopakovala opäť a slzy jej začali pomaly stekať po tvári. Ani raz sa na Milana nepozrela. Znovuobjavené spomienky ju opantali natoľko, že bola úplne mimo. Teraz, cez slzy, k nemu prvýkrát vzhliadla. Bol úplne šokovaný a s pootvorenými ústami pomaly pohľadom prešiel od Vilmy naspäť k ležiacemu Sebastianovi.

"Vaše dieťa teda žije?" spýtal sa Milan po dlhšom tichu.

"Sebastiana veľmi ranilo, keď sa dozvedel, že našu dcéru som nechala svojej tete." odpovedala Vilma tichým hlasom. Milan sa k nej otočil a prekvapene stiahol obočie.

"Svojej tete?" zopakoval. Videl, aká zničená Vilma je. Mal pocit, že sa o chvíľu zosype. Zaplavil ho súcit, keď si spomenul ako kruto sa k nej správal. Tajomstvo, ktoré toľké roky v sebe skrývala, ju muselo stáť veľa síl. Poznal Silviu, aká je. Len veľmi ťažko sa s ňou dalo diskutovať a dohodnúť. A v tom veku, keď Vilma dospievala, to pre ňu muselo byť ešte omnoho náročnejšie. Určite by sa jej, so svojou plachou povahou, vtedy len veľmi ťažko dokázala postaviť. V Milanovom srdci sa rozlialo pochopenie. Hnev sa úplne vytratil.

"Miluješ ho ešte?" spýtal sa tú tichú spaľujúcu otázku. Vilma sa pozrela do Milanových očí. Videla v nich bolesť. Niekde hlboko vnútri však zazrela aj nehu. Ticho vydýchla.

"Ja som ho nikdy neprestala milovať. Myslela som si, že dokážem zabudnúť a že v tvojom náručí sa to všetko zmení a na malý okamih to tak aj bolo. Keď som po dlhom čase uvidela Sebastiana prvýkrát, zistila som, že to bol iba sebaklam. Viem, že ťa tie slová musia bolieť, ale konečne chcem byť úprimná. Urobila som mnoho chýb a mrzí ma, že som zranila aj teba. Mala som ti to povedať už na začiatku a hlavne... Nemala som to všetko zapierať, skrývať pred všetkým hlavu do piesku a tváriť sa, že sa ma to netýka. Teraz to už viac chápem." pokoj, ktorý sa jej usadil na srdci, keď to vyslovila nahlas, ju samotnú prekvapil. Zjavil sa úplne znenazdajky. Ako osviežujúci vánok počas spaľujúceho letného dňa.

"Čo bude s nami?" spýtal sa druhú bolestnú otázku, ktorá mu zvierala srdce. Vilma sa opäť zahľadela na koniec chodby. Čaká ich koniec spoločnej cesty? Čo mu mohla ponúknuť? Jediné, po čom teraz túžila bolo nájsť svoju stratenú dcéru, aby spoznala svojho otca.

"Milan, to, čomu sa teraz chcem venovať je Matúško. A chcem nájsť svoju stratenú dcéru, aby som jej všetko, ohľadom jej otca, vysvetlila. On si zaslúži odpustenie. Ja nie, ale on áno." vyslovila bolestne. Milan ticho prikývol. Potom sa zdvihol a bez slova odišiel naspäť za synom. Vilma sa bolestne rozplakala. Bez toho, aby ju zaujímalo, či ju niekto sleduje nechala, aby sa všetka tá stratená minulosť, odplavila v intenzívnej búrke sĺz. Tak ako vtedy, aj teraz, som na všetko ostala sama. Bože, vzhliadni prosím na moju bolesť. Nič iné mi neostáva, len Ťa pokorená vlastnou vinou hľadať. Prosím, vzhliadni. Trpko zaznelo v jej mysli.