Bolí to, keď rastieš? - 88.časť

Bola hlboká tma, keď Zuzka s Tomášom prechádzali cez magnóliový sad naspäť do auta. V Zuzkinom srdci poletovali jej nežné vtáčatá. Tomáš jej pripravil taký nádherný večer, že ešte teraz, keď sedela vedľa v neho v aute, doznievali v nej všetky tie nádherné emócie.

"Je obdivuhodné, ako dokážeš z ťažkého dňa urobiť niečo tak nádherné." vyslovila, otočená k nemu, keď s pokojnou tvárou sledoval cestu. Jemne sa usmial.

"Motivuje ma láska k tebe, moja drahá." chytil jej ruku a nežne ju pobozkal. "Chcem ťa však poprosiť, nabudúce, keď budeš mať akékoľvek problémy s Lenkou, bez váhania mi o tom povedz. V ničom nie si sama." na okamih sa otočil jej stranou a potom opäť sústredene sledoval cestu.

"To isté platí aj pre teba. Napríklad s tvojim otcom." vyslovila vážne. Tomáš si oblizol pery a zahryzol si do spodnej pery.

"Pozrime sa. Máš schopnosti na to stať sa úspešnou psychologičkou. Nepremýšľala si nad tým?" pobavene sa usmial a opäť jej pobozkal ruku. Zuzka sa uškrnula. Uprene sledovala jeho tvár.

"Skúsim nad tým popremýšľať." otočila sa k oknu a bez slova ďalej sledovala cestu. Započúvala sa do príjemnej melódie, ktorá jej pripomínala okamihy, ktoré sa jej vryli hlboko do srdca. Cítila sa neskutočne šťastná. A zakaždým, keď pozrela Tomášovým smerom a uvidela jeho letmý, zamilovaný pohľad, sa tento pocit ešte viac znásobil.

Bol piatok poobede, keď im previezli z urgentu nového pacienta. Zuzka tam práve nebola, pretože sa zastavila na krátky čas v izbe Zdenky. Dozvedela sa, že jej mama sa má už výborne a práve dnes by ju mali prepustiť. Zdenka sa tešila, kedy sa budú môcť opäť vidieť. Bola odhodlaná, že keď prepustia aj ju, vráti sa naspäť k mame, kde si nájde aj novú prácu. Bola rozhodnutá úplne sa odstrihnúť od muža, ktorý zničil kus jej života. Sľúbila, že začne odpustením. Sebe, že dovolila, aby sa k nej niekto tak správal a jemu, že jej tak veľmi ublížil. Zakaždým, keď sa jej snažil dovolať, vypla ho a bola rozhodnutá, že hneď ako to bude možné, zmení si číslo. Zuzka sa z jej malých snov a túžob veľmi tešila. Najmä, keď rozprávala o Bohu, ktorý sa stal jej obrovskou útechou.

Keď vychádzala von z izby a pomalými krokmi vstupovala do sesterne, myseľ sa jej zaplnila tichým hlasom. Tá správna zmena vždy prichádza od Teba. Keď si postavíme túžby na Tvojich pevných základoch, obstojíme a nielen to, Ty nám ukážeš smer, kade máme ďalej kráčať, aby semienko, ktoré padlo do úrodnej pôdy mohlo prinášať niekoľkonásobnú úrodu. Vďaka ti Bože, za Zdenku, aj za mňa. Odovzdávam Ti jej, aj svoj život. Pretože u Teba sme v bezpečí. V mene Tvojho Syna, ktorý je naším jediným dokonalým prostredníkom. Amen.

"Zuzka, treba ísť na sedmičku. Je tam muž, ktorému treba zobrať krv. Po celom oddelení sa hovorí, že tu máme fešného vojaka." uškrnula sa Inka a ráznym krokom prešla od Zuzky do druhej izby. Tušila ako by Zuzka reagovala. S krútiacou hlavou si Zuzka vzala kartu, ktorú Inka stihla položiť pred ňu a pomaly sa zahľadela na jeho meno. Srdce sa jej rozbúšilo tak intenzívne, že sa musela posadiť. Juraj Stránsky. Chvíľu predýchavala to, čo tam videla. V prvý moment chcela počkať na Taňju a poprosiť ju, aby to urobila miesto nej. Po pár hlbokých nádychoch a vydýchoch si uvedomila, že by tým nič nevyriešila. Ešte raz sa pozrela na meno na karte. Odhodlane sa postavila a pomalými, neistými krokmi sa vybrala do jeho izby. Potichu otvorila dvere a s pokojnou tvárou podišla k nemu. Práve niečo riešil na tablete, takže si ju vôbec nevšímal.

"Dobrý deň, som sestra Sabová a teraz vám vezmem tri ampulky krvi. Je to potrebné, aby sme zistili dôvod vašich problémov." hovorila profesionálne s očami upretými na stolík, kde mala uložené potrebné veci. Juraj sa potom, čo to dopovedala, otočil k nej a skúmavo si ju prezeral.

"Zuzana? Si to ty?" vážne stiahol obočie. Zuzka prehltla sucho v krku a neisto sa na neho pozrela. Ticho prikývla. "To som ja Juro. Vieš? Vyrastali sme spolu." dodal uvoľnene a vystrel ruku k nej. Zuzka ticho pokračovala vo svojej práci. Sebaisto sa snažila čo najrýchlejšie urobiť to, čo bolo potrebné. Mala chuť sa odtiaľ ihneď vypariť. Juraj so záujmom sledoval jej tvár. Toto stretnutie ho prekvapilo, zároveň však aj potešilo. Dosť dlhý čas ju nevidel. Pri pohľade na ňu sa mu vynorili spomienky. Žalúdok sa mu zovrel, keď si spomenul, čo všetko jej vo svojej mládežníckej hlúposti dokázal narobiť. Zaujalo ho ako jemne k nemu pristupovala. Keď skončila, ticho sa rozlúčila a odhodlane prešla k dverám.

"Prosím, počkaj. Nenašla by si si niekedy čas na rozhovor? Rád by som ti niečo vysvetlil." jeho vážny hlas ju natoľko zaujal, že sa k nemu otočila. Chvíľu ho len tak mlčky sledovala. Jeho tvár bola iná, ako pred mnohými rokmi. Možno to bolo tým, že jeho oči sa zmenili. Ten povýšenecký, žiarlivý pohľad nahradili vážnosť a smútok.

"Možno niekedy nabudúce." vyslovila jemne a chytila kľučku.

"Stále z teba žiari rovnaké svetlo ako vtedy." vyslovil tesne predtým, než odišla. Zuzka, keď to začula pomaly zavrela dvere. Po ceste premýšľala, čo si má o ňom myslieť. Má mu dať priestor na rozhovor? Nebude si v sebe zbytočne živiť krivdu z minulosti. Jej samej boli dopriate nové začiatky. Ona urobí to isté pri Jurajovi. Nie však dnes. Nechá tomu čas, aby to, čo chcela, dozrelo aj v jej srdci, bez ohľadu na to, čo bude od neho počuť.

Taňja potrebovala nečakane ostať doma s chorým synom, takže sa Zuzka ponúkla, že nočnú službu zoberie za ňu. Až neskôr sa dozvedela, že má pracovať spolu s Lenkou. Snažila sa ten pocit zvláštnosti z toho, čo sa stalo, nevnášať do práce. Čo sa aj celkom darilo, až kým nadránom nenastali Jurajovi obrovské bolesti v bruchu spojené s vysokými horúčkami. Zuzka robila, čo mohla, nakoniec však aj tak doktorku musela zavolať. Počas profesionálneho zásahu Lenky si Zuzku vôbec nevšímala. Keď však skončili a Zuzka sa v tichu vytratila do sesterne, Lenka za ňou prišla. Jej pohľad Zuzku ihneď utvrdil v tom, že príjemný rozhovor to nebude.

"Sestra, ak nie ste schopná postarať sa o obyčajné kŕče a zvýšenú teplotu, nemáte tu čo robiť." odfrkla a víťazoslávne zdvihla nos. Zuzka si ticho vzdychla a snažila sa reagovať čo najpokojnejšie. Vedela, že urobila všetko správne a nič nezanedbala. Dokonca, keď sa pár hodín predtým Juraj začal sťažovať na zvýšenú teplotu, chodila ho kontrolovať častejšie ako by mala.

"Urobila som všetko správne, pani doktorka. Nemyslím si, že ide o obyčajné kŕče. Nemohol by to byť zápal slepého čreva?" snažila sa spýtať milým tónom. Lenka na ňu zazrela.

"Ty, obyčajná sestra, ma chceš poúčať o tom, čo je pacientovi? To možno skúšaj na Tomáša. U mňa neobstojíš! A ak ma budeš ešte rušiť, kvôli zvýšenej teplote a obyčajným kŕčom, budem sa sťažovať u riaditeľa. Máme veľmi dobré vzťahy." dopovedala povýšenecky a bez ďalšieho slova sa stratila vo svojej izbe. Zuzka zamračene sledovala jej arogantný odchod do lekárskej izby. Tu predsa teraz nešlo o ich stred záujmu, išlo o pacienta a Zuzke sa stále nepozdávalo to, ako sa Juraj cítil. Vzala si do rúk jeho kartu a so záujmom začala sledovať výsledky jeho krvi. Videla, že má zvýšené hodnoty CRP a bielych krviniek. Rázne sa postavila, chcela sa vrátiť k Lenke a ukázať jej to. Obávala sa však, že by ju opäť nechcela počúvať. A tak prvé, čo ju napadlo bolo ozvať sa Tomášovi. Vedela, že je neskoro, dúfala však, že nebude tuho spať. Zdvihol pri štvrtom zazvonení.

"Drahá, teší ma, že ti chýbam, ale nemohli by sme to nechať až potom, keď sa vyspím?" ozval sa ospalým hlasom.

"Tomáš, potrebujem tvoju pomoc. Máme tu jedného pacienta, u ktorého si nie sme istí, či ide o akútnu apendicitídu. Mohol by si prosím prísť a pozrieť sa na neho?" ozvala sa naliehavým hlasom Zuzka.

"Je tam predsa Lenka." povedal už trošku ráznejšie. "Ale v poriadku, ak ste si nie isté, hneď som tam." Keď Tomáš zložil, Zuzka sa predsa len odhodlala a prešla k Lenkiným dverám spolu s Jurajovou kartou. Nechcela to robiť za jej chrbtom. Dvakrát ticho zaklopala na jej dvere. Po pár minútach Lenka otvorila. Keď uvidela Zuzku, škaredo na ňu zagánila.

"Už zase ty? Čo chceš?" ticho vyslovila s nahnevaným tónom hlasu. Zuzka jej ukázala krvné výsledky.

"Prosím, pani doktorka, pozrite sa na toto. Pacient má zvýšené hodnoty...." Zuzka nestihla dopovedať, lebo Lenka jej rázne skočila do reči.

"Ja som si tie výsledky pozerala. Myslíš si o mne, že som hlúpa? Nasadila som mu antibiotickú liečbu. O pár hodín zaberie. Už ma neotravuj." zabuchla jej dvere priamo pred nosom. Zuzka zaťala zuby a snažila sa predýchať jej opätovnú aroganciu. Potom opäť vošla do izby za Jurajom. Videla, že horúčka mu vôbec neustupuje. Kŕče síce po podaní liekov proti bolesti ustúpili, aj napriek tomu sa jej nezdalo to, čo Lenka hovorila. Posadila sa blízko jeho ruky, chytila ho za ňu a vyslovila tichú modlitbu, aby mu Boh v jeho ťažkostiach pomohol.