Bolí to, keď rastieš? - 89.časť

Keď prišiel Tomáš, Zuzka sedela práve v sesterni. Ihneď ako ho uvidela, rázne vstala a s vážnou tvárou mu podala Jurajovu kartu. Keď si prečítal, čo potreboval, povzbudil ju, aby ho zaviedla do izby pacienta. Jurajov stav bol čoraz horší, keď sa k nemu Tomáš naklonil, videl, že od horúčky blúzni. Poprosil Zuzku, aby rýchlo zavolala na chirurgiu a zistila, či je tam teraz niekto, kto môže ihneď operovať. Zuzka okamžite počúvla. Potom už všetko prebehlo rýchlo. Juraja ihneď previezli na operačnú sálu. Keď sa všetko trochu upokojilo a Zuzka sedela v Tomášovej lekárskej izbe, v myšlienkach sa stratila v čase. Nechápala, prečo Lenka nechcela počúvať a mrzelo ju, že môže mať z toho dosť veľké problémy. Tomáš si odpil z kávy, ktorú obom pripravil a so záujmom si ju prezeral.

"Zuzka? Ako je možné, že to Lenka neriešila?" s výdychom pretrhol ticho, v ktorom bola stratená. Naliehavo sa mu pozrela do očí.

"Ona... Robila všetko tak ako mala." snažila sa odľahčiť situáciu.

"Zuzka, keby si ma nebola zavolala, ten muž by mohol zomrieť. Čo sa medzi vami stalo?" podozrievavo skúmal jej oči. Zuzka rezignovane sklopila pohľad. "Aj keď mi nič nepovieš, ja to zistím a bude to o to horšie." snažil sa jej to vysvetliť dôraznejšie. Zuzka ticho prikývla.

"Nechcela ma počúvať. Arogancia ju opantala natoľko, že vo všetkom, čo som povedala alebo urobila, mala tendenciu mi protirečiť a myslieť si, že to robím nesprávne. Ja som sa snažila Tomáš, ale niekedy to proste nejde, ak ten druhý nechce." rezignovane opäť sklonila hlavu. Tomáš si prisadol na sedačku vedľa nej a skryl ju vo svojom náručí.

"Neboj sa, všetko sa vyrieši. Tu teraz nejde o teba a o ňu. To si mala uvedomiť. Musím sa s ňou porozprávať." pobozkal ju do vlasov a nežne pohladil jej líce. Zuzka ticho prikývla. 

Keď Tomáš prechádzal cez chodbu k Lenkiným dverám, rázne dvakrát zaklopal a vstúpil dnu. Lenka ležala na sedačke a spokojne oddychovala. Tomáš zasvietil svetlo a Lenka sa prekvapene posadila.

"Tomáš, čo tu robíš? Veď máš mať predsa voľno." zmätene na neho zažmurkala. On sa oprel o lehátko oproti nej a s vážnou tvárou ju skúmal.

"Lenka, čo sa to s tebou porobilo? Vždy som bol rád, že si na našom oddelení, pretože si bola jednou z profesionálok, ktoré svoju prácu vždy vykonávali zodpovedne." Lenka sa prekvapene zamračila.

"Bola? Myslím si, že stále som. Jednou z najlepších."

"Naozaj? A kvôli svojej ohrdnutej pýche si  skoro nechala zomrieť pacienta na akútnu apendicitídu?" spytujúco zdvihol na ňu obočie. Lenka šokovane zbledla a upierala na neho pohľad plný strachu.

"Čože? To nemôže byť pravda. Robila som všetko správne. To určite sestrička niečo poplietla." snažila sa argumentovať.

"Ani sa neopovažuj niečo hovoriť na Zuzku. Ak by mi nebola zavolala, mala by si na krku vraždu z nedbanlivosti. Môžeš byť vďačná za to, že ti ešte aj predo mnou chránila krk. Ja však nebudem taký lojálny. Tento nezmyselný konflikt budem musieť vyriešiť rázne. Rozhovorom s riaditeľkou. Nech ona rozhodne o tvojom ďalšom pôsobení." povedal pokojne a pobral sa k dverám.

"Tomáš počkaj. Prosím, nemohli by sme sa ešte porozprávať? Prosím, sľubujem, že sa to už nikdy nestane. Budem sa k Zuzke správať slušne." prosebne k nemu stiahla pohľad.

"Popremýšľam nad tým cez víkend. Neviem, či ti však mám veriť. Sklamala si ma už druhýkrát." otočil sa od nej a potichu zabuchol dvere. Tesne predtým, než sa pobral naspäť do svojej lekárskej izby podišiel k Zuzke do sesterne. Priblížil sa tesne k jej tvári a s láskou si ju prezeral. 

"Budem tu, ak by si čokoľvek potrebovala. Ďakujem, že si mi zavolala." šepol s nežným pohľadom.

"Vďaka Bohu, že mi dal tú múdrosť. A ďakujem, že si prišiel." schúlila sa do jeho objatia a chvíľu si vychutnávala jeho blízkosť. Keď odišiel, podišla do kuchynky a uvarila si čaj. Začula, že dnu niekto vošiel. Keď sa nakukla, uvidela Lenku ako sa neisto prechádza sem a tam. Zuzke vošiel do vnútra nepríjemný pocit. Nemala chuť sa s ňou opäť hádať. Zaliala si čaj a trochu neisto vošla za ňou. Nechávala si však dostatočný odstup. Lenka na ňu uprela pokorný pohľad.

"Ja, chcela by som sa poďakovať a zároveň aj ospravedlniť. Moje správanie bolo maximálne neprofesionálne. Ak môžem, chcela by som ťa o niečo poprosiť." vyslovila tichým hlasom. Zuzka sa čudovala zmene v jej správaní.

"O čo ma chcete poprosiť?" spýtala sa so stiahnutým pohľadom. Lenka si pošúchala nervózne tvár.

"Ide o moju kariéru. Ak by si priznala, že som pochybila, všetko by sa skomplikovalo a možno by som prišla aj o licenciu. Ak by si však dokázala mlčať, veľmi by si mi tým pomohla." snažila sa Lenka nahodiť čo najpokornejší pohľad.

"Chcete, aby som klamala? Tomáš aj tak už všetko vie." Zuzkin nepríjemný pocit nahradilo prekvapenie nad Lenkiným charakterom.

"Nemusíš klamať. Stačí mlčať. O ostatné sa postarám." uprene sledovala Zuzkine oči. Keďže Zuzka nevedela odpovedať, iba mlčky na ňu upierala pohľad. Lenka si nahlas vzdychla. "Veľmi ťa o to prosím. Všetko moje úsilie by sa týmto nerozumným prešľapom zničilo." prosebne k nej stiahla tvár. Zuzka ticho prikývla na súhlas. Začala k nej cítiť ľútosť. Lenka sa poďakovala a bez ďalšieho slova prešla naspäť do svojej izby. Keď sa o všetko postará, bola rozhodnutá svoju taktiku zmeniť. Až príliš sa nechala opantať emóciami. Odteraz bude omnoho opatrnejšia. Ak sa jej samozrejme podarí všetkých presvedčiť, aby sa jej chyba nemedializovala ďalej.

Keď Zuzke skončila služba, míňala sa s Taňjou a Inkou, ktoré sa zaujímali, akú mala prvú nočnú službu. Chvíľu mlčky hľadela do zeme a potom ticho poznamenala, že dobrú. Obe sa na seba prekvapene pozreli. Podľa jej výrazu sa im zdal opak. Nakoniec však, keď mlčky odišla k výťahom, to pripísali únave, ktorá na nej zanechala stopy trochu viac. Ďalej sa potom už nepýtali a odišli za pracovnými povinnosťami. Tomáš v tichu nastúpil za ňou do výťahu a s pokojnými očami si, s miernym odstupom, prehliadal jej tvár.

"Si veľmi unavená?" so záujmom sa k nej natočil. Zuzka mĺkvo pokývala, že nie. "Odveziem ťa domov." s láskou sa usmial. Keď sa pozrela do jeho zamilovaného pohľadu, okamžite ju zaplavila neha. Úsmev mu opätovala.

"Ďakujem." vyslovila, keď sa otvárali dvere. Tomáš Zuzku galantne pustil ako prvú a s rukami vo vreckách ju nasledoval.

Keď prišli k jej domu, vypol motor a pozrel na Zuzkinu stranu.

"Dnes poobede idem na návštevu za mamou." povedal trochu neisto. Zuzka ho nežne pohladila po líci.

"Pôjdem s tebou, tak ako som ti sľúbila. A teším sa." unavene zaklipkala očami. Tomáš sa k nej naklonil a pobozkal ju na tvár.

"Ďakujem. Choď si oddýchnuť. Potom mi zavolaj. Budem na teba čakať, láska." ticho pošepol blízko jej ucha. Aj napriek únave a zvláštnemu smútku zo sľubu, ktorý Lenke dala, sa striasla, keď pocítila jeho jemný dotyk. Tomáš sa usmial, vystúpil a otvoril Zuzke dvere. Pomaly jej pomohol vyjsť von a odprevadil ju až k dverám, kde sa s ňou ešte posledný krát rozlúčil bozkom. Keď vchádzala dnu, ešte stále bojovala so svojou slabosťou. Mohla Lenku odmietnuť, ale neurobila to. Načo sa umárať výčitkami. Keď kráčala hore do svojej izby a ukladala sa do postele, opantala si myseľ iba predstavami o Tomášovi. Na tých niekoľko nádherných dní, ktoré spolu prežili, na včerajšok, na jeho dotyky, bozky, pohľady. To jej stačí. Chce byť šťastná. Trápením ešte nikdy nič nevyriešila. Pane, Ty vidíš drahokami aj tam, kde mnohí vidia iba bezcenné kamene. Sprav ma drahokamom, v tichu a pokore, nech svietim tam, kde vládne sebeckosť a arogancia. Hľa, moju dušu vkladám do Tvojich svätých rúk, lebo iba u Teba nájdem ten skutočný pokoj. Tiché slová, ktoré vyslovovala v mysli, s pomaly sa zatvárajúcimi očami, ju ukolísali k spánku.