Bolí to, keď rastieš? - 9.časť

Po ceste mlčali. Peter stále premýšľal nad jednou otázkou. O dva mesiace má mať maturitný večierok. Veľmi túžil, aby tam bola s ním. Stále však nevedel, ako by sa jej to mal opýtať. Obával sa jej plachosti, aby ju nevystrašil.

"Nie som zvyknutá na to, že takto mlčíš. Niečo ťa trápi?" spýtala sa Zuzka tesne pri dome. Peter si odkašľal a pozrel do jej pokojných očí.

"Vlastne, tak trošku áno." odpovedal vážne.

"A mohla by som ti nejak pomôcť?" spýtala sa povzbudivo. Peter hľadel do zeme.

"O dva mesiace mám mať maturitný večierok a chcel som sa spýtať, či by si naň nechcela ísť spolu so mnou?" odhodlal sa a skúmavo jej hľadel do očí. Zuzka prekvapene zažmurkala. Pozerala raz na neho a raz do zeme. "Nemusíš mi odpovedať hneď, ak nechceš. Máš na to dva mesiace." usmial sa na ňu veselo. Zasmiala sa.

"Pôjdem s tebou, rada." povedala potichu. Peter sa nadšene usmial. Zuzka sa musela smiať tiež, keď videla jeho rozradostený výraz v tvári.

"Naozaj? To je skvelé. Som veľmi rád, ďakujem. Ďakujem veľmi." nadšene opakoval.

"Nemusíš mi toľkokrát ďakovať." povedala s jemným úsmevom a podišla k dverám.

"Takže sa uvidíme cez víkend? Pôjdeš s Haxom von?"

"Áno. Ako vždy. I keď, v nedeľu asi nie, mám veľa učenia."

"Budem rád, keď ma vezmeš so sebou." povedal pokojne. Zuzka prikývla a vošla dnu. V mysli mala ešte stále nevypovedanú otázku voči mame, ktorá jej ťažila vnútro. Naozaj je adoptovaná? A prečo jej to mama nepovedala? Alenka práve sedela na sedačke a niečo štrikovala. V dedine mali byť trhy a Alenka tam vždy predávala svoje veci z obchodu. Zuzka si potichu sadla oproti nej a sledovala jej šikovné prsty. Potom sa zahľadela do zeme. Ako sa jej to má opýtať? Neublíži jej tou otázkou? Myseľ sa jej napĺňala nepokojom.

"Zuzanka, si v poriadku?" spýtala sa Alenka starostlivo.

"Vlastne, áno. Iba som sa dozvedela jednu vec a neviem, čo si mám o tom myslieť." snažila sa Zuzka sformulovať tie správne slová.

"A čo je to za vec?"

Zuzka mlčala a premýšľala. Alenka odložila veci nabok a vážnejšie si ju prezrela.

"Peter mi povedal, že sa jeho rodičia rozprávali o mne. Vraj som adoptovaná." skúmavo sa zahľadela na mamu. Alenku táto veta bodla priamo do srdca. Vedela, že raz bude musieť povedať pravdu. Prišlo to však neočakávane. Postavila sa a podišla k oknu. Skúmavo hľadela na kopce, ktoré sa pred jej očami vypínali.

Je čas, Bože? Odhaliť tajomstvo, ktoré som zamkla do tajných dverí svojho srdca? Ako jej môžem povedať, že jej babičkou je moja sestra a matkou moja neter? A to, že ju nikdy nechceli? Môžem k tajomstvu uzamknúť aj klamstvo? Zvládne to uniesť moje srdce? Musí. Jej srdce chcem ochrániť, môj Pane. Ty vieš, že všetko robím iba preto, aby som ju uchránila. Je taká čistá. Nechcem, aby ju bolesť tohto sveta začiernila. Nedovolím to.

"Mami? Je pravda, že som adoptovaná?" vytrhol Alenku z premýšľania Zuzkin hlas. Pomaly sa otočila.

"Áno." povedala ticho. Zuzka si vzdychla. Až teraz jej zo srdca opadol kameň, ktorý sa jej tam vtesnal, keď jej to Peter povedal.

"Kedy si mi to chcela povedať?" spýtala sa smutne.

"Neviem, nepovažovala som to za dôležité. Od začiatku, ako som ťa uvidela, si bola mojou. Moje srdce to inak nevidelo. Si moja dcéra a vždy budeš." povedala Alenka s láskou v očiach. Zuzka k nej pristúpila, cítila v srdci obrovskú vďaku za všetko, čo jej Alenka obetovala. Nemala potrebu jej niečo vyčítať. Bola jej mamou a obrovským vzorom. Pomaly ju objala a po chvíli sa odtiahla. 

"Som šťastná, že si práve ty moja mamička. Chcem, aby si vedela, že sa nehnevám, že si mi to nepovedala. Ľúbim ťa veľmi." pohladila ju po tvári. Alenka sa na ňu usmiala. Pomaly si vydýchla. Zuzka sa viac nepýtala a ona sa rozhodla. Tie dvere, kde ukrývala dlhoutajované tajomstvo, nikdy neodomkne.