Bolí to, keď rastieš? - 91.časť

Keď zastavili na parkovisku pred ústavom, Zuzka si so záujmom prehliadala park, ktorý ho obklopoval. Vystúpili von a s držiacimi sa rukami pomaly prechádzali cez chodník, ktorý viedol až dnu. Tomáš sa tesne pred vchodom zastavil a uprel svoj pohľad na lavičku, ktorá bola po jeho ľavej strane. V mysli sa mu vynorili spomienky na to, ako tu zakaždým sedel, keď predýchal útoky, ktoré od mamy zažíval. Bola to práve Anička, ktorá k nemu vždy v tichu pristúpila a pohladila jeho ubolenú dušu nejakým láskavým slovom. Po pár minútach, kedy Zuzka trpezlivo čakala, aby prešli dnu, sa otočil k jej láskavým, belasým očiam a jemne sa usmial. Bol tak vďačný, že to bola práve ona, kto tu teraz pri ňom stál. Tomáš sa zhlboka nadýchol a odvážnym krokom podišiel k dverám. Galantne ich Zuzke otvoril a s pohľadom upretým na ruku, ktorou stále držala tú jeho, vošiel dnu aj on. Okamžite ako ho uvidela sestrička Anna, celá tvár sa jej rozžiarila radosťou. Tomáš zo saka vybral jednu ružu a podal jej ju.

"Tomáško, ako rada ťa opäť vidím. Ako vždy rovnaký gentleman." podišla k nemu a s radosťou ho vtiahla do náručia. Zuzka sa tomuto srdečnému gestu potešila. Keď sa Anna odtiahla, pohliadla na Zuzku a jemne sa usmiala. "To je veľká česť, že si tentokrát priviedol aj takú nádhernú spoločnosť." s láskou otočila pohľad k Tomášovi, ktorý sa hrdo usmial a pohladil Zuzku palcom po prstoch.

"Ja som veľmi rád, že sa rozhodla ísť so mnou. To je Zuzka. Moje nežné vtáča." usmial sa na ňu a vplietol jej do vlasov ľahký bozk. Zuzka sa usmiala a do líc jej vošla červeň.

"Veľmi ma teší, Zuzka, ja som Anna. Ošetrujúca sestra Janky, Tomášovej mamy." podala Zuzke ruku, ktorú ona okamžite prijala.

"Aj mňa veľmi teší. Je pani Janka schopná prijímať návštevy?" spýtala sa so záujmom Zuzka.

"Iste. Odvtedy, čo ju sem, od jej mamy, priviedli v zhoršenom stave, sa cíti omnoho lepšie. Doktor dokonca zvažoval, že by ju, po prosbe babičky, prepustili do domácej liečby. V kľude za ním Tomáš zájdi, ešte je tu." povzbudila Anna očami Tomáša. Ten súhlasne prikývol a dodal, že tak urobí, len čo navštívi mamu.

Zuzka ticho nasledovala Tomáša až k dverám mamy. Ten jemne zaklopal a pomaly otvoril dvere. Janka práve sedela v kresle, otočená k oknu a sústredene kreslila. Zuzku okamžite zaujali jej jemné pohyby a keď prešli bližšie, so záujmom skúmala jej dievčenské črty tváre. Bola veľmi pekná. Janka sa po malej chvíli strhla, zavrela notes a položila ho na stolík spolu s ceruzkou.

"Synček, som taká rada, že si prišiel." s nežným pohľadom podišla k Tomášovi a hneď na to uprela oči na Zuzku. So záujmom sa na ňu usmiala a potom sa opäť vrátila, s jemným a láskavým pohľadom, k Tomášovi. 

"Ahoj mami, aj ja som rád, že ťa vidím. To je Zuzka, moja priateľka." ochranársky ju chytil Tomáš okolo pása a čakal ako mama zareaguje. Janka sa otočila k Zuzke a úplne jemne ju pohladila po tvári.

"Zuzka. Som veľmi rada, že ste prišli." Zuzkine srdce sa okamžite upokojilo, keď uvidela jej priateľský a úprimný pohľad, ktorý k nej upierala. "Prosím, posaďte sa." ponúkla obom miesto na svojej posteli a kreslo, ktoré mala obrátené k oknu sa snažila otočiť ku nim. Tomáš k nej náhle pristúpil a urobil to miesto nej. Janka ho s láskou pohladila po ruke. Zuzke sa páčilo, aký uvoľnený postoj k nej zaujal a posadila sa oproti Janke. Zrazu vošiel dnu lekár.

"Dobrý deň, pán Izakovič. Počul som, že ste tu. Ak máte záujem o konzultáciu stavu vašej matky, môžete ísť so mnou." vyslovil doktor vážne. Tomáš si prekvapene pošúchal čelo a pozrel na Zuzku a mamu.

"Práve som prišiel, chcel by som byť chvíľu s mamou. Nemôžem prísť neskôr?" snažil sa dohodnúť.

"Viete, potrebujem o pol hodiny odísť. Takže potom až zajtra." Zuzka sa k Tomášovi nahla a potichu mu šepla:

"V kľude choď. Ja tu s tvojou mamou rada ostanem."

"Naozaj?" neisto si prehliadal jej tvár a potom pozrel na mamine oči. Vyzerala úplne pokojne. Keď sa opäť zahľadel na Zuzku, sebaisto prikývla a očami ho ubezpečila, že bude v poriadku. Nežne chytil jej ruku a pobozkal jej prsty. 

"Mami, onedlho sa vrátim."  zdvihol sa a nasledoval doktora von z izby. Tesne predtým, než zatvoril dvere, si obe ešte raz skúmavo prezrel.

Janka sa ostala pozerať na miesto, kde svojho syna videla sa vytratiť. Po chvíli svoj pohľad uprela opäť na Zuzku. V tichu sa na ňu usmiala.

"Všimla som si, že kreslíte." pretrhla ticho medzi nimi Zuzka a pozrela na stolík, kde si Janka odložila svoj notes. Janka otočila hlavou na stranu, kde sa Zuzka zahľadela a opäť sa nežne usmiala.

"Áno. Znovuobjavený dar od dobrého Boha. Keď som bola u mojej mamy, mala som tam možnosť vrátiť sa v pokoji k tomu, čo ma bavilo a čo som počas manželstva stratila." vyslovila s výdychom. Zuzka ju so záujmom počúvala.

"Mohla by som sa pozrieť? Tiež občas kreslím, hlavne teda ceruzkou. Keď sa pozriem okolo, vidím, že vy ste veľmi nadaná umelkyňa." až teraz si Zuzka všimla nádherné farebné obrazy na stenách okolo. Bola ohúrená a pochopila, od koho Tomáš zdedil taký talent a umelecké vlohy.

"Ďakujem, moja drahá, za váš záujem." chytila svoj notes a podala ho k Zuzkiným rukám. Ona ticho poďakovala a so záujmom si listovala kresby. Jej rukopis bol naozaj výnimočný a pre Zuzku to bola pastva pre oči. Našla tam širokú škáru skicov od maličkostí, vyjadrenia vlastných myšlienok, nádherných scenérií prírody až po kresby postáv. Najviac ju zaujala predposledná kresba dvoch malých detí. Tváre oboch postáv boli kreslené ceruzkou, ako všetky jej kresby v tomto zošite, iba oči mali farebné a to celému obrázku dotváralo zaujímavý detail.

"To sú moje deti, keď boli ešte malé a mohla som si vychutnávať ich detstvo." prezradila Janka so smútkom v hlase. Zuzka zdvihla pohľad k jej tvári.

"Aké sú vaše pocity z toho, keď ste to kreslili?" so záujmom sa spýtala. Janka prekvapene zdvihla obočie. 

"Veľmi zaujímavá otázka. Nikto sa nikdy na moje kresby nepozeral tak ako vy. Už chápem, prečo sa môj syn tak na vás pozerá." podarovala jej láskavý úsmev. Zuzka sklonila hlavu a tiež sa usmiala. "Aby som odpovedala na vašu otázku. Prežívala som rôzne obdobia a rovnako aj, keď som to kreslila ma zaplavovali rôzne pocity. Nedá sa to opísať jedným slovom. Prechádzali mnou frustrácia, smútok, hnev, nenávisť, láska, bolesť, pocit straty a v neposlednom rade, nádej. Preto sú ich oči farebné. Tú kresbu som kreslila pred pár dňami. A nádej je teraz pre mňa najsilnejším hnacím motorom." Janka sa zamyslela a zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"A nádej v čo vás najviac napĺňa?" opäť svoj pohľad uprela na stránku a jemne palcom pohladila tvár malého chlapčeka s veselými modrými očami, ktorý sa na ňu z obrázku šibalsky usmieval. Janka si prezrela Zuzkinu tvár a spokojne sa usmiala. Veľmi sa jej toto dievča začínalo páčiť. Už od prvého momentu bolo zjavné, že žiari a nesie v sebe výnimočný dar. 

"Ste neobyčajná, už len podľa toho, aké otázky kladiete a ako sa o človeka zaujímate." 

"To je predsa hlavný Boží zákon, aby sme sa milovali navzájom. Ste matkou muža, ktorý ma naviedol naspäť k môjmu dobrému Pastierovi. Bez ohľadu na to, koľko času vám bolo dané k tomu, aby ste s ním strávili, rozpráva o vás ako o veľmi vzácnej žene." vyznala Zuzka a nežne Janku pohladila očami. Videla ako jej slzy zaplavujú pohľad a rukou si zakrýva ústa. Až teraz si Zuzka uvedomila, že možno povedala niečo, čo by ju mohlo rozrušiť. Po chvíli ju Janka chytila za ruku a nahla k nej tvár. 

"Ani neviete, čo pre mňa tieto slová znamenajú. A ako veľmi som ich potrebovala počuť. Prosím tykajme si, ja som Jana." chytila jej ruku aj druhou rukou a palcami ju s láskou pohladila. Zuzka sa uvoľnene usmiala. 

"Bude mi cťou. Ja som Zuzana." prijala jej pohladenie rovnakým gestom. Náhle sa otvorili dvere a dnu vošiel Tomáš, ktorý prekvapene pozeral na dojímavý okamih, kedy jeho mama pobozkala Zuzku materinsky na čelo. Srdce sa mu rozbúšilo vďačnosťou k Bohu a jediné, čo dokázal, bolo ticho stáť pri dverách a užívať si tento nádherný moment. Na tvár sa mu usadil spokojný, radostný úsmev. Tušil, že Zuzka dokáže prežiariť tú temnotu, netušil však, že až do takej hĺbky. Cítil ako mu v žilách prúdilo teplo, ktoré sa mu dostávalo až do srdca. Nádherný Ježiš, Tvorca nových vecí, ďakujem, že si tu Ty. V pokore chválim, s akou mocou a správnym načasovaním dokážeš meniť ľudské osudy. Buď oslávený, každý deň v mojom živote. I v živote týchto, pre mňa vzácnych a drahých žien. 

Po pár minútach podišiel bližšie ku nim. Janka od Zuzky prešla pohľadom na Tomáša a radostne sa usmiala. 

"Synček, poď, posaď sa ku nám." 

Tomáš sa posadil vedľa Zuzky a zaujato sa pozrel na zošit s obrázkom. Zamyslene ho chvíľu skúmal. Zuzka si toho všimla. 

"Tvoja mamka vie nádherne kresliť. Podľa mňa by mohla normálne urobiť nejakú výstavu. Čo ty na to?" Zuzka nadšene podala Tomášovi skicár a opäť sa zahľadela na obrazy, ktoré viseli na stenách jej izby. 

"Pamätáš si tú fotku ešte?" spýtala sa tichým hlasom Janka Tomáša. Letmo na ňu pozrel a bez slova prikývol. Zuzka sa k nim otočila. 

"Vivien práve vtedy vypadol prvý mliečny zub a myslela si, že už jej tam ostane diera. Tak som ju tíšil, že sa nemusí báť, pretože jej narastie ďalší, ešte krajší a silnejší. Ty si v tej nečakanej chvíli k nám prišla, darovala si nám čokoládové lízatká a v tom nadšení si nás odfotila. Potom však prišiel otec a keď videl, že si Vivien nechtiac ušpinila šaty od čokolády, hrozne sa na teba nahneval." bolestne stiahol čelo a pozrel na mamu ľútostivo. "Mami, prečo si od neho nikdy neodišla?" s nežným pohľadom sa spýtal. Zuzka ho chytila za ruku a preplietla si s ním prsty. Videla tú bolesť, ktorú si obaja v sebe niesli. Janka si vzdychla a vzala si obrázok k sebe. S láskou ho pohladila. 

"Bola som mladá a strašne som sa bála tvojho otca. Že by mi vás mohol zobrať a ja by som vás už potom nikdy nevidela. A vidíš? Nakoniec sa to aj tak stalo, s tým rozdielom, že som to vo veľkej miere zapríčinila sama." bolestne sklonila hlavu a zopár sĺz sa jej rozkotúľalo po tvári. 

Tomáš pustil Zuzke ruku, naklonil sa bližšie k mame a ochranársky ju ukryl vo svojom náručí. 

"Mami, bez ohľadu na to, čo sa stalo a že sme si ťa ako mamu užili krátko, bola si skvelá. A ja ťa veľmi ľúbim." šepol potichu s hlavou sklonenou na jej ramene. 

"Synček, odpusť mi. Nepamätám si veľkú časť obdobia svojej liečby. Myslím si, že som ti v tom zatemnení mysle urobila niečo, čo tvoje srdce hlboko bolelo. Veľakrát som ti to videla v očiach. Veľmi ma to mrzí." so vzlykmi sa vyznávala Janka, ukrytá v Tomášovom náručí. On sa odtiahol a vnímavo si prezeral celú jej tvár. 

"Mamička, keď si nepamätáš ty, nechcem si ani ja. Nech máme možnosť byť súčasťou Ježišovho dokonalého plánu, v ktorom vytvára všetko nové. A to staré, nech je odsúdené do zabudnutia." vyslovil Tomáš s láskavým úsmevom a nežne mame zotrel všetky slzy. 

Zuzka cítila, ako sa jej slzy vkrádajú do očí. Okamih, kedy mohla vidieť znovuobnovenie vzťahu syna a mamy, bol veľmi hlboký. Mohla cítiť ako sa Božia láska a odpustenie pretavujú do niečoho fyzického a hmatateľného. V hĺbke srdca sa jej objavila túžba uvidieť svojich biologických rodičov a vypočuť si ich príbeh. Možno to všetko nakoniec bude mať rovnako krásny začiatok. Keďže však vôbec nevedela, kde by mohla hľadať, nič iné jej neostávalo, len sa zmieriť s tým ako to je. Keby mali o ňu záujem, už dávno by ju vyhľadali. Zatrpknutosťou si však nechcela nasycovať dušu. Obzvlášť, keď bola svedkom takých silných okamihov. Boh jej život vždy viedol tou správnou cestou a to jej stačí. Tomášove šťastie bude v tomto smere aj jej vlastným.