Bolí to, keď rastieš? - 92.časť

Po tom, ako sa tie silné emócie vo všetkých troch upokojili, už pokračovali v uvoľnenom a zábavnom rozhovore. Janka sa zaujímala o to, ako sa spoločne zoznámili a Zuzka s Tomášom zase sľúbili Janke, že keď ju o týždeň pustia domov, pomôžu jej v tom, aby urobila vernisáž svojich obrazov. 

Už sa stmievalo, keď prichádzali Zuzka s Tomášom k autu. Zuzka sa nadchýňala z toho, keď videla Tomášovu žiariacu tvár. 

"Som šťastná, že ste si s mamou podarovali nové začiatky." povedala, keď jej Tomáš otvoril dvere a čakal, kedy nasadne. Priblížila sa k jeho tvári, nežne ho pohladila a ešte dodala: "Prajem si, aby si bol iba šťastný." Tomáš chytil jej ruku a s láskou ju pobozkal. 

"Veľmi som ti vďačný, že si sem dnes šla so mnou. Myslím, že Boh vedel, aká je tvoja prítomnosť v tomto dni dôležitá. Milujem ťa, moja sladká Zuzka." pomaly naklonil hlavu ku nej a túžobne sa zmocnil jej pier. Janka sledovala ich bozk z diaľky svojho okna a ticho vyslovila:

"Nech vám Boh dopraje nádherný život, deti moje. Veľmi vám to žehnám."

V nedeľu mal Tomáš smenu, takže sa so Zuzkou nevideli. Ten čas teda Zuzka venovala Alenke a príprave na svadbu, ktorá sa mala konať už túto sobotu. Alenka si vybrala jemný krémový kostým, ku ktorému jej Zuzka vybrala nádherný klobúk. Spolu s Patrikom trávili čas na terase, kde si rozprávali zábavné predstavy, čo všetko sa na ich oslave lásky môže udiať. 

Nový pracovný týždeň mala Zuzka službu inak ako Tomáš. Prichádzala do práce až okolo desiatej. Zatiaľ čo on pracoval dvatsaťštvorku a jeden deň mal voľno. Aj napriek tomu si vždy našli čas aspoň na malé utajené stretnutia v parku alebo u neho v izbe. On jej venoval svoje pokojné, ochranárske objatia, bozky a dotyky a ona mu zakaždým nasýtila dušu svojou nežnou a láskavou ženskosťou. 

V strede týždňa, neskoro večer, keď Zuzka dokončovala svoju prácu v sesterni, aby mohla odísť domov, ju vyrušila sestra z iného oddelenia. 

"Dobrý večer, hľadám sestru Sabovú, vedeli by ste mi prosím pomôcť nasmerovať ma, že kedy pracuje?" Zuzka na ňu prekvapene zdvihla obočie. 

"To som ja. Ako vám môžem pomôcť?" stále zaskočene upierala pohľad na ňu. 

"Som sestra z chirurgie a máme na oddelení pacienta po operácii slepého čreva, vojaka, dožaduje sa rozhovoru s vami. Nemali by ste prosím čas? Už ako sa prebral ma o to prosí a ja som nikdy nemala čas sem k vám zbehnúť. Viem, že je neskoro, ale bola by som vám veľmi zaviazaná , keby ste ho navštívili. Je naozaj veľmi vytrvalý." pobavene sa na Zuzku usmiala a s prosebným pohľadom čakala na jej odpoveď. Zuzka si zhlboka vydýchla. Nemala zrovna chuť na rozhovor a obzvlášť nie s Jurajom. Cítila sa unavene a chcela sa ešte na pár chvíľ ukryť v Tomášovom náručí. Sestra však tak prosila, že Zuzka sa nakoniec nechala presvedčiť a sľúbila, že hneď ako sa prezlečie, príde hore na oddelenie. 

Keď pomaly vchádzala na chodbu, kde boli výťahy, práve od schodov prichádzala Veronika. Dnes ju riaditeľ dusil natoľko, že musela stráviť v práci nadčasy. A tak, keď už dorobila všetko, čo mala, myslela si, že by ešte so Zuzkou skočili na malú chvíľu do bufetu. 

"Už si asi nenájdeš pár minút na zničenú priateľku, že?" zaúpela za Zuzkiným chrbtom Veronika. Zuzka sa otočila a jemne sa usmiala. 

"Rada by som, ale musím navštíviť pacienta." odpovedala unavene. Veronika na ňu prekvapene stiahla čelo. 

"Ty vo voľnom čase navštevuješ pacientov na cudzích oddeleniach?" pobavene sa uškrnula. Zuzka pokývala hlavou. 

"Vlastne, on nie je až tak cudzí. Je to môj bývalý sused a brat jedného môjho veľmi blízkeho priateľa." odkašľala si Zuzka a neisto zovrela tvár. 

"To znie vážne. Na pol hodiny si vyvetrám hlavu v bufete a obalím si nervy v sladkom. Ak ešte ostali nejaké koláče. Nájdeš ma tam, ak budeš potrebovať svoju bútľavú vŕbu." usmiala sa na ňu povzbudivo Veronika a vytratila sa vo dverách na schodisko. 

Zuzka sa zhlboka nadýchla, vošla dnu do výťahu a stlačila číslo na chirurgiu. V mysli sa jej vracal jej posledný rozhovor s Jurajom. Nebolo jej príjemne. Vtedy ani teraz. Keď ju uvidela známa sestra, okamžite jej ozrejmila číslo izby, kde ležal jej vytrvalý pacient. Pár sekúnd stála pred jeho dverami a potom ticho zaklopala. Trochu neisto vošla dnu a zastala pri zavretých dverách. Juraj bol v izbe úplne sám. Ležal na polozdvihnutej posteli a v rukách držal tablet presne tak, ako keď ho v nemocnici uvidela prvýkrát. Do srdca sa jej usadil mierny nepokoj. Juraj sa však spokojne usmial, keď ju uvidel a tablet ihneď odložil na stolík. Tvár sa mu, pri pohybe, trochu stiahla v bolesti, čo mu pripomenulo, prečo vlastne chcel Zuzku vidieť. 

"Prosím, posadíš sa?" ukázal očami na stoličku kúsok od neho. Zuzka prikývla a pomaly sa posadila. Skúmavo si ho prehliadala. Už podľa tónu hlasu zistila, že je iný a tie roky, čo sa nevideli, ho v mnohých veciach zmenili. "V prvom rade by som sa ti chce poďakovať. Aj napriek tomu, že som mal vysoké horúčky, videl som, s akou láskavosťou si sa o mňa starala. Veľmi si ten koniec nepamätám, ale domnievam sa, že to iba vďaka tebe ešte žijem. Keby je to v rukách tej doktorky, už by som tu asi nebol." povedal so stiahnutou tvárou. 

"Vďačiť by si mal Bohu. Bol to zázrak, že si sa z toho dostal." pokojne vyslovila. 

"Hej, hej. Ty a Boh. Ešte stále ste nerozlučná dvojica." uškrnul sa. Keď Zuzka nereagovala na jeho poznámku, ospravedlňujúco k nej vzhliadol. "Prepáč. Chápem, že to bolo vždy pre teba dôležité. I keď, v mojej mladosti, som nebol dvakrát veľmi príjemný. Vieš, že vlastne ani neviem, prečo som to robil? Asi som žiaril na ten zvláštny vzťah, ktorý ste s Petrom mali. Že ja som do tej vašej dokonalej dvojky nezapadal." vzdychol si a otočil hlavu k oknu. Zuzka ho mlčky počúvala. Bolo jej naozaj zvláštne počúvať všetky tieto slová. Už len keď začula meno Peter, stiahlo sa jej hrdlo a pichlo ju zvláštne pri srdci.