Bolí to, keď rastieš? - 94.časť

Peter práve vystupoval z auta, blízko svojho rodného domu. Nakoniec sa rozhodol vrátiť naspäť, po rozhovore s primárom, ktorý mu sľúbil, že ho bude informovať o každej zmene v Sebastianom stave. Vilma ho poprosila, aby sa ako budúci primár interného oddelenia zúčastnil prichádzajúceho galavečera, ktorý sa mal konať. A tak sa nechal presvedčiť. Sám si potreboval ešte z domu vybaviť zopár vecí. Zaplavil ho zvláštny pocit, keď stál, po takom dlhom čase, naspäť na mieste, kde bol skutočne šťastný. Otočil svoj pohľad hore a zahľadel sa do diaľky. Tam, kde stál dom ženy, ktorá v ňom dokázala nahromadiť poriadnu dávku emócií ešte aj teraz. A to bez toho, aby ju videl. Vlastne ani netušil, či tu ešte stále býva. Niečo ho však ťahalo k tomu, aby navštívil ešte jedno vzácne miesto. To, ktoré sa mu niekoľkokrát vracalo v sne, spolu so Zuzkiným láskavým pohľadom.

Keď prechádzal okolo Zuzkinho domu, srdce sa mu rozbúšilo rýchlejšie. To mu dopomohlo, že aj on sám pridal do kroku. V mysli mu vírilo niekoľko odvážnych myšlienok, aké by bolo úžasné, keby ju tam mohol zazrieť. Pri jej obľúbenom strome, s rovnakou ľahkosťou a odhodlanosťou v tvári, ako kedysi. Rozhodol sa, že nakoniec použije inú cestičku. Veselo sa usmial, keď si uvedomil, že sa tu takmer nič nezmenilo. A všetko si v hlave veľmi dobre pamätal. Vrátila sa mu rovnaká naliehavosť ako kedysi, keď tadeto prechádzal, aby sa mohol so Zuzkou stretnúť. Hravý úsmev mu okamžite zmizol, keď zazrel ten známy strom. Chvíľu mlčky stál a s udiveným výrazom si prehliadal osobu, ktorá sedela opretá o jeho kmeň. Keď sa trochu spamätal, rýchlo sa skryl za najbližšiu jabloň, ktorá mu poskytla najlepší úkryt a zároveň, kde sa mu naskytol najvhodnejší pohľad k nej. Zrýchlil sa mu dych, keď sa jej telo postavilo a začala sa pomaly prechádzať po lúke s vystretou rukou, hladiac hlávky kvetov. Po pár minútach zatajil dych, keď sa otočila jeho smerom a zahľadela sa do diaľky.

"Zuzka. Moja Zuzka. Si rovnako nádherná. Ba žiariš ešte viac ako predtým." šepol pre seba, s rukou opretou o strom. Cítil sa presne ako vtedy, keď ju mohol prvýkrát pobozkať. Túžil sa k nej rozbehnúť. Keď sa mu však otočila chrbtom, jeho túžba sa zmenila v neistotu. Tvár sa mu stiahla v bolesti. Ublížil jej. Nevedel, ako by zareagovala, keby sa tam teraz, len tak, bez slova, ukázal. Obával sa jej odmietnutia a tak sa otočil a ráznym krokom sa rozhodol odísť. Ešte nie je ten správny čas. Pomyslel si pre seba, keď sa vrátil a neisto, s pohľadom upretým k jej domu, nastupoval naspäť do auta. Rozhodol sa, že sa nevráti domov, ale načas bude bývať v dome, ktorý mal požičaný od Sebastiana. Tesne pred jeho autonehodou sa tak dohodli a v bezpečnostnej schránke mu Sebastian zanechal náhradný kľúč. Bude mať aspoň viac času utriediť si myšlienky a popremýšľať nad tým, čo Zuzke povie.

Zuzka sa ešte raz otočila k stromu a zhlboka sa nadýchla. Bez ohľadu na to, čo prežívala, cítila, že sa jej uľavilo. Vzácny čas s Bohom, ktorý si venovala zavčas rána, jej padol naozaj dobre. Myseľ jej už neopantávala taká temnota ako včera večer. Minulosť je pochovaná. Peter si žije vlastný život a ona? Mala Tomáša, s ktorým sa cítila úplná. Nič viac nepotrebovala. Aspoň tak sa domnievala.

Tomáš práve končil svoju dvatsaťštvorku, keď ho pri výťahu zastavila Veronika. Jej pohľad bol ľútostivý, keď si pripomenula, čo mu má povedať.

"Dobré ráno Tomáš, prepáč, viem, že sa chystáš domov, ale poslal ma tvoj otec, vlastne riaditeľ, že sa s tebou potrebuje súrne rozprávať. Nestihla som sa ani vybaliť a už som musela za tebou utekať." ospravedlňujúco k nemu stiahla pohľad a vošla naspäť do výťahu. Tomáš malý okamih stál, potom sa k nej pridal a zhlboka si vzdychol.

"Čo je také súrne?" unavene sa spýtal, keď ich výťah viezol hore. Veronika pokrčila plecami.

"Naozaj neviem. Iba mi nahnevane povedal, aby som ťa rýchlo zavolala." letmo pozrela na Tomáša. Bolo jej ľúto, po poslednom rozhovore, ktorého bola svedkom, že musí opäť kráčať do jamy levovej.

"Ďakujem Veronika, keby si čokoľvek potrebovala, v kľude prídi za mnou. Som ti zaviazaný za to, že si mi naznačila to, čo sa udialo s doktorkou Frank a Zuzkou. Veľmi mi na Zuzke záleží a chcel by som, aby som vedel všetko negatívne, čo zažije. Túžim jej vytvárať svet, v ktorom bude môcť voľne lietať." zasnene sa zamyslel a unavene privrel oči. Obdivne na neho pozrela. Dvere výťahu sa otvorili a keď kráčali vedľa seba do kancelárie, Veronika ešte dodala:

"Zuzka si zaslúži takého muža ako si ty. Prajem vám, aby ste boli spolu šťastní. Rátajte s mojou podporou, kedykoľvek." povzbudzujúco sa na neho usmiala a Tomáš jej ticho poďakoval. Keď stláčal kľučku od dverí kancelárie svojho otca, snažil sa obrniť pokojom. Bol však natoľko unavený, že ledva videl. Mali ťažkú službu a takmer vôbec si neoddýchol.

"Posaď sa." vážne vyslovil Bernard. Takmer sa na Tomáša ani nepozrel. So zaujatou tvárou sa pozeral na papier na svojom stole. Po chvíli, keď sa Tomáš posadil, ho podával k jeho rukám. Tomáš ho prijal a spytujúco na otca zdvihol obočie:

"Čo to je?" nechápavo si letmo začal čítať obsah listu.

"Sťažnosť pacienta na zdravotnú starostlivosť Lenky. Vieš, čo to spraví s menom nemocnice? Obzvlášť, keď sa to týka nejakého vojenského príslušníka s vysokou hodnosťou." nahnevane zasipel Bernard. Tomáš zovrel sánku. Práve teraz nebol pripravený reagovať pokojne na takúto situáciu.

"Postarám sa o to." vyslovil ticho. Bernard ho prepaľoval pohľadom.

"To dúfam. Aj ja som tejto nemocnici podaroval nemalé peniaze. Nebol by som rád, keby som sa stal svedkom jej pádu."

"Iste. Vždy ti išlo iba o peniaze. Ľudské osudy pre teba nemali žiadnu cenu. Nemaj obavy, neprídeš o svoje dobré meno. Pán riaditeľ." Tomáš sa postavil a chystal sa odísť.

"Počkaj, ako si to myslel s tými ľudskými osudmi?" postavil sa Bernard a otočil sa jeho smerom.

"Tak, ako som to povedal. Som predsa Izakovič. To, čo poviem je jasne dané. Nie?" vyslovil Tomáš vecne a odišiel preč. V rukách zvieral papier, ktorým ho otec privítal. Bol zvyknutý, že sa nikdy nezaujímal o súvislosti. Teraz však bol natoľko unavený, že jediné, čo potreboval, bola posteľ. Jeho hlava už nevedela reagovať normálne. Bez ďalšieho slova nastúpil do auta a pobral sa domov.

Zuzka vychádzala z taxíka a ešte raz si skontrolovala mobil. Už od včera večera o Tomášovi nič nevedela, začínala mať z toho zvláštny pocit. Nechcela však, aby mal pocit, že ho kontroluje. Chcela mu poskytnúť toľko slobody, na akú bol zvyknutý. Ona sama sa tak cítila dobre. A tak, bez ďalšieho zbytočného uvažovania, vošla do nemocnice. Práve vychádzala z bufetu Veronika a niesla v rukách jednu kávu. Zuzka na ňu počkala a spoločne prešli až k výťahom. Veronika na ňu so záujmom upierala pohľad.

"Prečo sa tak na mňa pozeráš?" zvedavo sa k nej otočila Zuzka.

"Dnes bol u otca opäť Tomáš." šepla potichu a pomaly vošla do otvoreného výťahu. Zuzka pár sekúnd premýšľala nad tým, čo počula a potom sa k nej rýchlo pridala. S vážnou tvárou si prezerala zamyslenú Veronikinu tvár.

"Bolo to zlé?" súcitne stiahla pohľad Zuzka. Veronika sa zhlboka nadýchla a pokrčila plecami.

"Začula som, že nejaký pacient podal sťažnosť na doktorku Frank. Nechápem, prečo si riaditeľ vybil hnev zrovna na Tomášovi a nezavolal si dotyčnú slečnu dokonalú." nahnevane stiahla obočie. "Mohla by okúsiť svoje vlastné zaobchádzanie."

Zuzka zamyslene otočila hlavu. Bolo jej ľúto, čo musel opäť Tomáš zažívať. Mala chuť sa k nemu okamžite rozbehnúť.

"Ako to Tomáš zobral?" otočila sa Zuzka naspäť k Veronike.

"Bolo zjavné, že je riadne unavený. Chcela som mu poradiť, aby si vzal taxík, ale odišiel rýchlejšie ako som dokázala reagovať." Otvorili sa dvere výťahu a Zuzka pomaly vystúpila von, na svoje oddelenie. Otočila sa k Veronike a úplne jemne sa na ňu usmiala.

"Ďakujem, že si mi to povedala." povedala tesne predtým, než sa dvere výťahu zavreli. Vedela, čo má urobiť. Mala ešte pol hodinu čas, než jej začne služba. Chcela Tomášovi pomôcť. Bez ohľadu na to, koľko nespravodlivosti v sebe ešte pociťovala, zaprela samú seba a odhodlane prešla po schodoch na chirurgické oddelenie. Sestrička, ktorá bola práve v sesterni, ju poznala z bufetu, kde občasne prehodili zopár milých slov, takže jej dovolila navštíviť Juraja mimo návštevných hodín bez ďalšieho vysvetľovania.