Bolí to, keď rastieš? - 95.časť

Keď Zuzka podišla k Jurajovým dverám, dvakrát sa zhlboka nadýchla. Ticho poprosila Boha, aby jej dal silu reagovať pokojne. Jemne zaklopala na dvere a pokojným krokom vošla dnu. Juraj práve ležal a driemal. Okamžite ako Zuzku uvidel, spozornel. Ani v najhlbšom sne nepredpokladal, že by ho, po tom všetkom, prišla navštíviť.

"Zuzka. Nečakal som tvoju návštevu. Myslel som si, že ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť." povedal s ľútostivým pohľadom. Zuzka stála oproti nemu a vážne zovrela tvár. Keď si spomenula na včerajší večer, mala chuť sa otočiť a odísť. Potom si však spomenula na dnešné ráno a ten pokojný hlas, ktorý ju kolísal k odpusteniu. Oblizla si pery a sklonila hlavu.

"Nebudem tu rozoberať, čo všetko mi tvoje priznanie spôsobilo." odhodlane zdvihla hlavu k nemu a uprene sa mu zahľadela do očí. "Musím uznať, že si sa zmenil. A po toľkých rokoch, čo sme sa nevideli, to chcelo naozaj veľa odvahy, aby si sa mi dokázal pozrieť do očí a povedať pravdu." odmlčala sa a chvíľu mu len tak skúmala tvár. Juraj sa pod jej prepaľujúcim, nevinným pohľadom zahanbil a sklopil oči.

"Nenájdem slová, ako by som vyjadril svoju ľútosť. Snáď raz, časom, mi budeš schopná odpustiť. Možno nikdy nebudeme priatelia, ale ak by som kedykoľvek mohol pre teba niečo urobiť, urobím to." zdvihol opäť oči k nej a súcitne stiahol obočie.

"Vlastne, prišla som sem preto, lebo by som ťa chcela o niečo poprosiť." odhodlane vyslovila posledné slovo a zatajil sa jej dych. Privrela oči, nebola si istá, či robí správne, ale kvôli Tomášovi to stálo za to. Vedela, že ako zastupujúci primár by mal z toho všetkého iba zbytočné problémy a ona mu chcela priniesť aspoň kúsok toho, čo on jej dával veľkoryso. 

"Žiadaj, urobím čokoľvek." prerušil ticho Juraj. Zuzka vážne zovrela pery a opäť sa zhlboka nadýchla.

"Stiahni prosím sťažnosť na doktorku Frank." s neistým pohľadom čakala na jeho odpoveď. Jurajova tvár zvážnela a pohľadom prešiel po miestnosti. Nahlas si vzdychol a ticho prikývol.

"V poriadku, urobím ako chceš." povedal bez ďalšieho premýšľania a uprene sa opäť zahľadel do jej očí.

"Ďakujem." vyslovila ticho a bez ďalšieho slova prešla k dverám. Pár sekúnd zamyslene držala kľučku a potom sa otočila naspäť k nemu. "Odpúšťam ti. Nie však preto, lebo si súhlasil, ale preto, lebo aj Boh nám daruje nové rána." otvorila dvere a bez toho, aby čakala ako zareaguje, odišla preč. Keď kráčala naspäť na svoje oddelenie, ešte stále predýchavala ten spontánny nápad, ktorý ju dostal až do Jurajovej izby. Vedela, že vo všetkom tom dokonalom, bol zainteresovaný dokonalý Umelec, ktorý presne vedel, kedy a ako zapôsobiť, aby sa mohol osláviť.

"Tak teda, ďakujem, Bože!" vyslovila potichu predtým, než otvorila dvere zo schodiska. V prezliekarni v ruke držala mobil a premýšľala, čo by mohla Tomášovi napísať. Veľmi chcela, aby vedel, že na neho myslí. 

Dnes, keď nevidím tvoje oči a necítim tvoje jemné dotyky, zisťujem, akou vzácnosťou si zovrel moje srdce. Chcela by som ti podarovať aspoň kvapku toho, čo ty mi dávaš v priehrští. Ach, krásny si, milý môj a ľúbezný. 

Ešte stále mala desať minút čas, tak so záujmom si prezerala ich predchádzajúcu smskovú konverzáciu. Nečakala, že by jej mohol odpovedať. Po tom, čo jej povedala Veronika predpokladala, že spí. Po chvíli  sa pomaly zdvihla a podišla k oknu. V mysli sa jej rozprestreli spomienky na to, aké krásne veci s ním, za taký krátky čas, prežila. Zrazu jej pípla smska. Veselo sa usmiala a okamžite sa pozrela na displej. Bol to Tomáš. 

Moja milá, moja dokonalá, krásna ako luna, jasná ako slnko. Srdce si mi opantala jediným pohľadom. Prezraď mi ty, čo ťa z tej duše milujem, kedy budem môcť znovu vidieť tie oči, v ktorých strácam sa a opäť nachádzam?

Okamžite sa jej rozbúšilo srdce túžbou, keď si predstavila, ako sa k nej nakláňa. Držala prsty nad klávesnicou a chcela mu niečo napísať. Prišla jej však ďalšia správa od neho.

Cez prestávku, u mňa? Prosím.

Zuzka sa pobavene usmiala. Jeho naliehavosť prezrádzala, že ona mu chýbala rovnako ako on jej.

Platí! Prosím, oddýchni si ešte. Počula som, že si nemal ľahkú nočnú.

Zuzka si vypla zvonenia, vložila si mobil do vrecka nohavíc a s úsmevom sa vybrala za svojimi pacientami.