Bolí to, keď rastieš? - 96.časť

Zdalo sa jej, že čas ubiehal rýchlo, keď sa sústredila na fyzický kontakt s pacientami. Keď však vošla do sesterne, aby niečo ponahadzovala do počítača, mala pocit, že čas sa spomalil. Sústredene pozerala každých desať minút na hodiny nad sebou, kedy konečne nastane prestávka. Nevedela sa dočkať, kedy uvidí Tomášove zamilované oči. Odvtedy, čo navštívila Juraja, túžila po Tomášovom objatí čoraz viac. Chcela sa v ňom skryť a sústrediť sa iba na prítomnosť s ním. Zopárkrát dokonca letmo pozrela na stranu, kde bola jeho lekárska izba, Tomáša však nevidela. Zato Lenku tú dnes videla už trikrát. Hoci zakaždým, keď sa uvideli, Lenka sklopila pohľad, prestávala sa v jej blízkosti cítiť dobre a vždy potrebovala pár minút k tomu, aby sa upokojila, keď sa jej z dohľadu stratila. Taňja prišla do sesterne a pripomenula Zuzke, že už by mala odísť na prestávku. Okamžite jej  podskočilo srdce pri tých slovách. Veselo sa na ňu usmiala a rýchlo vybehla von, smerom k výťahom. Premýšľala, či je už Tomáš u seba a ako by sa k nemu mohla nebadane dostať. Zrazu jej vo vrecku začal vibrovať mobil. Zuzka sa veselo usmiala a okamžite zdvihla. 

"Zuzka? Asi sa nedostanem včas do nemocnice. Prepáč mi." vyslovil ľútostivým hlasom. Zuzka si sklamane vzdychla. 

"To nevadí. Tak sa uvidíme, keď budeš mať čas." hoci sa snažila znieť neutrálne, sklamanie sa jej v srdci začalo rozlievať. 

"Mohol by som ťa o niečo poprosiť? Potreboval by som, aby si išla pre výsledky krvi pacienta z osmičky a vzala ich k sebe. Hneď ako budem môcť prísť, sa po ne zastavím. Nerobilo by ti to problém?" jeho hlas bol vážny a profesionálny. 

"Samozrejme pán doktor, hneď to bude." hravo odpovedala. 

"Zavolám ti, keď si nájdem trochu času." náhle zložil. Zuzka sa zamračene pozerala na displej. S prekvapeným výrazom si vložila mobil naspäť do vrecka a odhodlane sa vybrala na hematológiu. Keď privolala výťah, okamžite sa jej objavili spomienky na to, ako sa tam dvakrát s Tomášom ocitli sami. Zaplavila ju obrovská túžba. Kiež by tu teraz s ňou mohol byť. Privrela oči a snažila sa myseľ upokojiť tým, že Tomáš je doktor a má veľa povinností. Zrazu ju niekto chytil za ruku a vtiahol dnu, do otvárajúceho sa výťahu. Zamračene sa otočila smerom, kde stál ten, kto ju tak náhle prepadol. Keď však uvidela jeho tvár, ihneď sa jej tvár rozžiarila šťastím. 

"Tomáš." šepla zamilovane s ľahkým úsmevom na perách. Keď sa výťah rozbehol, Tomáš ho okamžite stopol. Na tvári sa mu objavil hravý úsmev. 

"Hádam si si nemyslela, že by som si nenašiel na teba čas? To sa nikdy nestane!" nežne šepol a rukou si ju pritiahol k sebe. 

"Myslela." bolestne stiahla obočie a so skrývaným úsmevom si zahryzla do pery. Tomáš jej palcom pomaly pohladil líce. 

"Po takom nádhernom vyznaní by som šiel za tebou aj na kraj sveta." pomaly priblížil tvár k jej vlasom a slastne sa nadýchol. Zuzku ovanula jeho korenistá vôňa a okamžite sa jej vnútro stiahlo v túžbe. 

"Mám pocit, že sa pre teba tento výťah stal terčom samovoľného zasekávania." šepla blízko jeho ucha. Tomáš sa jemne usmial a prešiel perami ľahko po jej krku až k sánke. 

"Strašne si mi chýbala. Čo keby som ťa uniesol na naše novoobjavené miesto?" povedal popritom ako sa približoval k jej perám. Zuzka ním bola úplne omámená. Privrela oči a snažila sa zhlboka dýchať. Srdce jej splašene bilo. 

"Nedokážem ťa odmietnuť, keď si tak blízko mojich pier." zalapala po dychu, keď ju náhle pobozkal. Pomaly s ňou podišiel až k stene výťahu, v neustálom zovretí jej pier. Nevedeli sa jeden od druhého odtrhnúť. Až po pár minútach, keď sa Tomáš potreboval trochu upokojiť, od nej pomaly odtiahol pery. Daroval jej ešte jeden ľahký, úplne jemný bozk na spodnú peru a zamilovane skúmal jej oči. Potom jej oboma dlaňami chytil tvár a nežne ju pohladil na obe líca. 

"Nedá sa vysloviť slovami, aká si nádherná. Sladkosť tvojich pier ma ťahá do takých hĺbok, kde sa sám strácam. Moja milovaná Zuzka. Moja prekrásna, čistá ľalia." keď to dopovedal, pomaly sa odtiahol a z vrecka saka jej vybral bielu ľaliu. Zuzka sa užasnuto usmiala a s privretými očami sa nadýchla jej vône. 

"Je nádherná." šepla, keď si ju vzala do rúk. 

"Snáď som jej neublížil, pri tom náhlom omámení v túžbe." usmial sa, pomaly jej vošiel prstami do vlasov a nahol sa k jej uchu. "Zaslúžiš si byť celá posiata jej lupeňmi." Celé jej telo sa striaslo, keď začula jeho tichý hlas. Zhlboka sa nadýchla a vyhľadala jeho oči. Chcela mu pohľadom povedať, aké hlboké city k nemu prechováva. A zároveň mu prezradiť, čo sa včera od Juraja dozvedela. Nechcela mu nič tajiť. Zaslúžil si, aby bola k nemu úprimná. 

"Musím ti niečo povedať." vyslovila pohľadom neustále upretým do jeho očí. Tomáš si zaujato prezeral jej tvár. 

"Pôjdem do svojej izby, príď za mnou, hneď ako budeš môcť." videl ako zvážnela a pochopil, že to, čo mu chce povedať potrebuje väčšie súkromie. A tak opäť zapol výťah a spoločne sa zviezli naspäť. Keď Tomáš vychádzal, ešte raz sa na Zuzku pozrel a nežne sa na ňu usmial. Zuzka pár minút počkala a potom sa pomalými krokmi vybrala za ním. Ľalia, ktorú si ľahko pritísala na svoju hruď, jej vyčarila spokojný úsmev. Ten jej na tvári zotrvával, až kým sa nevrátila naspäť na svoje oddelenie. Všimla si, že Taňja je zaujato zahľadená do počítača a tak sa rýchlo stratila v Tomášovej lekárskej izbe. 

Keď vošla dnu, všimla si jeho vážnu tvár, ako sedel na stoličke a pohľad upieral do papierov na svojom stole. Navrchu mal položenú sťažnosť od Juraja. Zuzka k nemu pomaly podišla a posadila sa oproti nemu. Ľaliu jemne položila vedľa seba. Oči jej padli na obsah listu.

"To je tá sťažnosť?" prerušila jeho zamyslenie tichým spytujúcim hlasom. Tomáš zdvihol pohľad a vážne sa na ňu zahľadel.

"Odkiaľ to vieš?" skúmavo ju sledoval. Zuzke sa tvár zahalila vážnosťou a sklopila pohľad naspäť na sťažnosť. 

"Veronika mi prezradila, že si mal dnes ráno rozhovor s otcom. Ja, poznám toho, ktorý to napísal. Je to..." zovrela pery a opäť sa na neho uprene zahľadela.

"Petrov brat?" dopovedal za ňu. Zuzka prekvapene pootvorila ústa.

"Ako to vieš?" zmätene zamračila čelo. Tomáš sa zhlboka nadýchol a zaujato si opäť prezeral jej oči. V jeho očiach vládol pokoj. 

"Čítal som jeho priezvisko, adresu trvalého pobytu a tvoj pohľad mi tiež veľa prezrádza o tvojom vnútornom boji. Chcela si mi niečo povedať, však?" povzbudil ju tým, že uvoľnene nahol hlavu doboku. Zuzka ticho prikývla. 

"Včera večer som sa s Jurajom stretla a prezradil mi určité skutočnosti, ktoré sa ma dosť hlboko dotkli. Chcem byť k tebe úprimná a objasniť ti, čo prežívam." v jeho pohľade neustále cítila pochopenie a pokoj. To ju príjmelo k tomu, že sa prestala cítiť nepríjemne. 

"Počúvam ťa, moja drahá." nežne ju pohladil očami. Páčilo sa mu, že stráca zábrany neistoty a cíti k nemu dôveru. 

"Týka sa to mojej minulosti. Prvou vecou bolo, že už viem, kto dopomohol tomu, že už tu Hax nie je. A druhou," zhlboka sa nadýchla a snažila sa prehltnúť tieseň, ktorá sa jej usadila v hrudníku, "Juraj sa postaral o to, že sa ku mne nedostali listy, ktoré mi v začiatkoch Peter napísal. Neviem, čo sa v nich bolo a vlastne som sa ani nepýtala." opäť sa odmlčala, sklopila pohľad a zatajil sa jej dych. Tieseň ju zovrela hlbšie. Neisto sa odhodlala opäť pozrieť na Tomáša. Upieral na ňu pohľad plný lásky a nežnosti. Pomaly sa postavil, oprel sa o stôl, kúsok od nej a podal jej ruku. Chvíľu ho neisto sledovala a potom ju prijala a postavila sa k nemu. Položil si jej ruku na hrudník a jemne ju pohladil po vlasoch. 

"Moje nežné vtáča, čo si cítila, keď si sa to dozvedela? Ak si ochotná o tom hovoriť, som tu, aby som ťa počúval. Nie som iba tvoj partner, chcem, aby si vo mne našla aj priateľa, ktorý chce pochopiť to, čo prežívaš. Nech sa to týka čohokoľvek. Aj neistoty k tomu, či chceš byť so mnou." tichým hlasom upokojoval jej neisté srdce. Jeho jemná a vnímavá tvár ju vtiahla do úplne iného sveta. Podobne sa cítila dnes ráno, keď počúvala hlas svojho Utešiteľa. Oddane zdvihla jemne obočie, postavila sa a objala ho okolo krku. Všetko z nej pomaly opadávalo. Jeho slová sa jej usadili v strede tých neistôt. A spolu s prinavrátením slov z rána, vytvorili most cez priepasť, ktorá ju včera večer tak vystrašila. 

"Boh presne vedel, aké slová máš použiť, aby si mi pomohol. Nikdy ma nepúšťaj, aj keby som náhodou, niekedy, vo svojej nerozumnej neistote, urobila nesprávne kroky. Si tou správnou chýbajúcou časťou, ktorá ma vedie k skutočnému Svetlu, ktoré presvetlí každú moju tmu. Milujem ťa." s privretými očami mu vošla prstami do vlasov a tvárou sa nežne obtrela o jeho líce. Tomáš sa pomaly odtiahol a chvíľu skúmal jej oči. Do mysle sa mu vrátila potreba povedať jej o Petrovi. Lepší čas, ako teraz, už nemohol mať. 

"Potrebujem ti tiež niečo povedať. Niečo, čo viem už dosť dlhý čas, ale nedokázal som ti to prezradiť, pretože som ťa nechcel pripraviť o radosť, ktorú som v tvojich očiach videl." nežne ju pohladil palcom a hlasno si vzdychol. Zuzka zmätene zažmurkala a čakala na objasnenie. Tomáš sa k nej nahol a ľahko jej pobozkal pery. Potom chvíľu mlčal a zamyslene hľadal tie správne slová. Zuzka stále trpezlivo čakala. Keď k nej opäť uprel pohľad, ticho vyslovil: "Peter sa rozhodol, že sa vráti domov. Podal si žiadosť na nového primára nášho oddelenia." Zuzka sa od neho odtiahla a chvíľu si nechápavo prezerala jeho oči. Potom sa mu otočila chrbtom. Pár krokmi sa od neho vzdialila. Snažila sa predýchať náhle pocity, ktoré sa jej tým priznaním objavili. Srdce sa jej divoko rozbúšilo. Nebola si istá, čo sa stane, keď Petra uvidí tvárou v tvár. Jedno však vedela. Vlastne bola si tým viac než istá. Tomáš jej svojou láskou vo všetkom dával ten skutočný význam. Jeho viera v Boha posilňovala aj ju samotnú. Rázne sa nadýchla a otočila sa späť k nemu. Jeho tvár bola vážna, pripravená prijať všetko, čo by chcela povedať. 

"Tomáš. Nechcem už rozoberať to, čo som cítila, pretože tvoja láska ma chráni pred tým, aby som nespadla na miesta, kde nepatrím. Tvoja láska ma chráni rovnako ako láska Ježiša. Poznáš Ju, lebo ty sám si ju prijal do svojho vnútra. A ja sa viac nechcem vracať tam, kde som už raz stratila samú seba." pomaly urobila k nemu neisté dva kroky a nežne sa usmiala. 

"Takže sa nehneváš, že som to tajil?" opätoval jej rovnaký úsmev a podobnými dvoma krokmi zaplnil malú vzdialenosť, ktorá medzi nimi ostávala. Zuzka pokývala hlavou, že nie a opäť mu ruky ovinula okolo krku. On urobil to isté, ale okolo jej pása. 

"Ako by som sa mohla hnevať na niekoho, kto s toľkou nesebeckosťou chráni moje srdce?" vyslovila nežne a čelom sa oprela o to jeho. "Môj odvážny, môj vzácny, môj nežný." zamilovane uprela svoje oči na jeho. Tomáš jej oboma rukami chytil tvár a túžobne vyhľadal jej pery. Bozkom ju potom vtiahol do sveta, kde neexistovali slovíčka čo ak ani keby. Srdcia im bili v rovnakom rytme a vytvárali vlastnú pieseň na chválu Toho, ktorý ich lásku chránil pred zbytočnými nedorozumeniami.