Bolí to, keď rastieš? - 97.časť

Keď spolu sedeli na jeho sedačke, Tomáš sa odtiahol a prezeral si jej tvár. Uvidel spokojnosť, ktorá jej žiarila z tváre a pobozkal ju do vlasov. 

"Nechcela by si dnes stráviť večer u mňa? Chýbajú mi rána, keď sa smiem pri tebe prebúdzať." hravo sa usmial. Zuzka sa od neho odtiahla a skúmavo zdvihla k nemu pohľad. 

"Myslíš, že je to dobrý nápad?" pohladila ho po kútiku, ktorý sa mu pri úsmeve odkryl. 

"Myslím, že je to skvelý nápad. Učíš ma trpezlivosti a sebaovládaniu. A to sú vlastnosti, ktoré v živote veľmi potrebujem. Najmä pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí mi neustále hádžu polená pod nohy." zamyslene sa vrátil k rozhovoru s otcom. Oba jeho pokusy, viesť s ním konštruktívnu konverzáciu, dopadli opačne. 

"Tvoj otec, však? Narážaš na neho?" vnímavo skúmala jeho zamyslené oči. Tomáš k nej opäť upriamil pohľad a jemne sa usmial. 

"Už ma tak dobre poznáš?" ľahko prešiel palcom po jej líci a nežne jej potom to miesto pobozkal. Zuzka sa tiež usmiala. Jeho výnimočnosť sa preukazovala aj v tom, ako sa jej dokázal dotýkať. Chytila jeho ruku a pobozkala mu dlaň. 

"Nie tak úplne. Občas si veľmi utiahnutý v tom, rozprávať o svojich vzťahoch. To však neznamená, že si myslím, že je to zlé. Aj ty ma vedieš k trpezlivosti." usmiala sa a preplietla si s ním prsty. Hlbšie si ju pritiahol k sebe a opäť ju pobozkal do vlasov. 

"Moja vzácna Božia žena. Si môj poklad. Tak krehký a zároveň silný v múdrosti." šepol s hlavou sklonenou pri jej vlasoch. 

"Tá sťažnosť, ktorú musíš riešiť." šepla opretá o jeho hrudník. 

"Čo s ňou?" spýtal sa rovnakým tónom hlasu. Zrazu mu zazvonil telefón. Zuzka sa posadila a Tomáš sa neochotne postavil k svojmu stolu. Volala Veronika, aby mu povedala, že sťažnosť na doktorku Frank bola stiahnutá a už sa viac o to nemusí starať. Tomáš sa otočil k Zuzke. Nežne sa na neho usmiala, keď skúmavo sledoval jej tvár. Tomáš poďakoval Veronike, že mu zavolala okamžite, ako sa tú novinu dozvedela a potom zložil. Chvíľu stál opretý o stôl a s hlavou nahnutou doboku stále skúmal Zuzku. Ľavý kútik pier sa mu v pobavení nad Zuzkiným nevinným úsmevom nahol dohora. Pokojnými krokmi podišiel naspäť k sedačke. Pomaly sa sklonil až k jej nohám a obe jej ruky si vzal do svojich. Venoval im niekoľko ľahkých bozkov a potom zdvihol pohľad naspäť k nej. 

"Niečo mi našepkáva, že si to vyriešila za mňa." zdvihol sa a posadil sa k nej. Ruky jej však nepúšťal. Zuzka nahla hlavu zo strany na stranu. 

"Iba som poprosila o pomoc. To podstatné urobil Juraj sám. Vďaka Bohu." usmiala sa. 

"Ďakujem. A aká bude tvoja odpoveď na môj návrh?" snažil sa zistiť odpoveď. Zuzka mu pohladila prsty a prikývla. 

"Ťažko sa mi zaspáva, keď nie si pri mne." jemne sklopila pohľad. Tomáš jej chytil nežne bradu a ľahko zdvihol tvár, aby si mohol prezrieť oči, v ktorých sa tak rád strácal. 

"Milujem ťa, moja ľalia." nahol sa k jej perám a zvyšok slov jej dopovedal bozkom. 

Lenka práve schádzala z chirurgického oddelenia naspäť na interné. V čo najväčšej pokore sa snažila navštíviť pacienta, u ktorého pochybila a vysloviť mu ospravedlnenie, pretože sa dozvedela o sťažnosti, ktorú na ňu podal. To, čo sa dozvedela, ju ešte viac rozhnevalo. Hoci to nedávala navonok poznať, kypelo to v nej ako v hrnci. Opäť sestra Sabová. Vždy je o niekoľko krokov pred ňou. Takto Tomáša nikdy nezíska, keď bude robiť jednu chybu za druhou a sestrička sa bude hrať na slečnu dokonalú. Musí vymyslieť inú taktiku. Chcela to zahrať na jeho otca, ale ani to nedopadlo podľa jej predstáv, pretože Bernard svoj návrh Tomášovi nepodal správne. Ticho vošla do svojej izby a odhodlane si v srdci opakovala, že sa za žiadnych okolností nesmie vzdať.

Peter sedel na terase, v Sebastianovom dome a pil kávu. V mysli sa stále vracal k okamihu, keď uvidel Zuzku. Strašne túžil po tom, aby bol k nej bližšie. Nechcel si pripustiť, že by sa to nedalo. Chcel pre to urobiť všetko. Až pri tom pohľade, keď ju videl pri jej obľúbenom strome ako sa odovzdane prechádza pomedzi kvety, si naplno uvedomil, čo stratil, keď sa rozhodol obetovať jej lásku, v prospech vlastnej kariéry. Pevne zovrel pery a zo stola si vzal album, ktorý mu pripomínal šťastné chvíle. Ona patrí k nemu. A on urobí pre to všetko, aby jej to dokázal. Z premýšľania ho vyrušil telefón. Bol to riaditeľ nemocnice, kde pracoval. 

"Dobrý deň Peter, prijali sme vašu žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru s našou nemocnicou. Nebudem vám robiť problémy. Môžete v novej práci začať aj ihneď, ak budete chcieť. Boli sme s vašou prácou naozaj veľmi spokojní a ak by ste si to chceli niekedy rozmyslieť, radi vás tu kedykoľvek opäť privítame." riaditeľov hlas bol presne taký istý, na aký bol zvyknutý. To ho uisťovalo v tom, že Linda si nakoniec uvedomila, čo urobila a prestala mu robiť problémy. Zhlboka si vydýchol.

"Ďakujem pán riaditeľ, veľmi si vážim vašich slov, ale je viac ako isté, že domov sa už vraciam natrvalo. Mám k tomu aj osobné dôvody." vyslovil vážne a opäť sa mu v mysli zjavila Zuzkina tvár.

"Dobre. Ak by predsa len došlo k nejakej zmene vo vašom názore, dvere našej nemocnice sú pre vás otvorené."

"Ďakujem vám za všetko, aj za možnosti, ktoré ste mi za tie roky poskytli. Budem na vás vždy spomínať v dobrom. Príjemný deň."

"To som rád, Peter. Aj vám príjemný deň."

Keď položil mobil na stolík, odpil si s chuťou z kávy a spokojne sa usmial. Začína sa nová etapa jeho života. A už sa ničím nenechá odradiť, pretože presne vie, čo chce.

Vilma sama sedela v bufete pri svojom obede a zamyslene hľadela na smsku, ktorú Sebastianovi poslala predtým, než sa mu stala tá nehoda. V srdci jej prevládali výčitky svedomia. Keby to urobila inak. Keby mala tú možnosť, že by išla s ním, možno by sa mu nič z toho nestalo. Sklamane zovrela pery a odsunula tanier s jedlom. Žalúdok sa jej stiahol natoľko, že do neho nedokázala dostať ani sústo. Potichu k nej podišiel Milan a prisadol si oproti nej. Skúmal jej tvár.

"Matúška vzali teraz na nejaké vyšetrenia, tak som prišiel sem za tebou." vyslovil potichu. Vilma k nemu zdvihla pohľad od displeja a po chvíli ho opäť sklopila. "Nič si nezjedla." zaujato pozrel na jej tanier s jedlom a nežne si prehliadol jej tvár. Vyzerala unavene. 

"Nie som hladná. Pôjdem za Matúškom." chcela sa postaviť, ale Milan ju chytil za ruku.

"Prosím, počkaj." naliehavo sa na ňu zahľadel. Keď sa zamračene pozrela na jeho ruku, pomaly ju odtiahol. Vilma si sadla naspäť na svoju stoličku a čakala, čo jej chce povedať.

"Chceš ma odsúdiť za to, čo som ti povedala?" Milan vážne zovrel tvár a pokrútil hlavou.

"Mrzí ma, že si to o mne myslíš. A chcem sa ospravedlniť aj za to, ako som sa k tebe správal. Keby som vedel, čo prežívaš.." odmlčal sa a hľadal tie správne slová.

"Tak čo? Už sa to stalo Milan. Aj tvoje správanie mi otvorilo oči k tomu, aby som si uvedomila, koľko chýb som urobila. V živote ťa vždy dobehne to zlé, čo urobíš. Aj keď je to vykonané v nevedomosti. Jediné, čo si zaslúžim je ostať sama a trpieť za tú bolesť, ktorú som ľuďom spôsobila." keď to dopovedala, sklopila pohľad a zhlboka si vzdychla. Milan mal obrovskú túžbu skryť ju v objatí. Po jej slovách však iba ticho sledoval ako sa do seba uzatvára. Nikdy ju takú nevidel. Alebo aspoň to nikdy nedávala na sebe poznať.

"Chcel by som ti pomôcť, ak by si mi to dovolila." snažil sa o malú útechu k nej. Vilma zdvihla opäť pohľad k nemu a vážne pokrútila hlavou.

"Tu niet pomoci. Ja len dúfam, že Sebastian nezomrie a podarí sa mi, aby uvidel svoju dcéru. Buď prosím v tomto období nablízku Matúškovi, lebo niekedy nevládzem byť tou správnou matkou, akú si zaslúži. Nech má aspoň poblízku milujúceho otca, aby sa necítil sám." keď to dopovedala, pomaly sa zdvihla a bez ďalšieho slova odišla preč. Milan za ňou hľadel so smutným pohľadom. Bolo mu ľúto, čím si prechádzala. Až teraz pochopil, ako veľmi ju miluje. Urobil by všetko pre to, aby sa cítila opäť šťastná.