Bolí to, keď rastieš? - 98.časť

Zuzke skončila služba a so spokojným úsmevom nastupovala do Tomášovho auta. On ju vítal s rovnakým úsmevom a keď si k nemu prisadla, okamžite ju vtiahol do hlbokého objatia. Tvárou sa vnoril do jej vlasov a zotrval tak niekoľko minút. Keď sa pomaly odtiahla, ľahko ju pobozkal na čelo. Potom sa nahol k jej uchu a ticho pošepol:

"Konečne ťa môžem na niekoľko chvíľ previesť našim spoločným svetom, kde sa tma mení v nádherné svetlo. A ty, odetá v závoji žiari, sa s ľahkosťou prechádzaš pomedzi moje dotyky a bozky, aby si mohla pochopiť ako veľmi ťa milujem." keď to dopovedal, pomaly sa odtiahol a pohľadom sa vrátil k jej očiam. Na tvári mu hral úplne ľahký úsmev. Zuzke sa v podbrušku vytvorilo vzrušenie. Keď sklonil oči k jej perám, vzrušením sa jej zatajil dych a ústa jemne pootvorila v očakávaní.

"Nenachádzam slov, aký nežný dokážeš byť už v prvej sekunde, keď sa stretneme. Môj milovaný." šepla s pocitom divoko bijúceho srdca. Tomáš nahol hlavu na stranu a užíval si jej žiariacu tvár.

"Celý život som na teba čakal. Ak by som niekedy chcel mať rodinu, tak mojou túžbou by bolo robiť ťa šťastnou. Každé ráno, deň aj večer." vyznal sa s pokojným úsmevom. Zuzka si ho so záujmom prezrela.

"Ak by si niekedy chcel mať rodinu?" prekvapene sa usmiala. "To znie zvláštne, akoby si váhal." Tomáš zvážnel, pobozkal Zuzke ruku a naštartoval auto. So sústredeným pohľadom sa začal venovať šoférovaniu a k jej poznámke sa nevyjadroval. Zuzka si s pochopením prezerala jeho zovretú tvár. V mysli sa jej vrátil rozhovor s jeho babičkou, keď jej rozprávala o Tomášových obavách. S laskou si s ním preplietla prsty a trpezlivo čakala, kým sa dostanú k nemu domov.

Mlčali ešte aj keď otváral dvere. Zuzke to však neprekážalo, pretože ticho im neuberalo na láske. Vedela, prečo tak Tomáš reaguje. Nebol si istý sám sebou. A hoci to nepovedal nahlas, jej srdce ho chápalo. Barras sa okamžite potešil ako zbystril, že za Tomášom vstúpila dnu aj Zuzka. Ona mu naoplátku venovala niekoľko láskavých pohladení pod krkom. Medzitým Tomáš prešiel do kuchyne a vybral zo skrinky dve šálky. Dnu naservíroval malé lyžičky sypaného čaju a sledoval, ako sa hreje voda v kanvici. Zuzka ho skúmavo pozorovala z diaľky, potom sa pomalým krokom priblížila ku kuchynskému baru a posadila sa na stoličku. Tomáš jej bol stále otočený chrbtom.

"Vieš, čo si myslím?" prerušila konečne ticho medzi nimi. Tomáš sa k nej otočil práve vtedy, keď sa vypla kanvica. Vážne pokýval hlavou a priblížil sa bližšie k nej.

"Čo si myslíš?" uprene sledoval jej oči. Zuzka sa na neho s ľahkosťou usmiala.

"Že budeš skvelý manžel a ešte lepší otec. Nebudeš robiť rovnaké chyby ako tvoj otec a vieš prečo?" nežne stiahla obočie k jeho neistému pohľadu. Tomáš si naklonil tvár ešte bližšie k nej. Opäť pokýval hlavou a zamilovane k nej upieral svoje oči.

"Prečo?" zopakoval rovnakým tónom hlasu ako ona.

"Pretože poznáš skutočný zdroj Lásky. Ježiš, ktorý si ťa zamiloval už v lone tvojej matky, ťa od tvojho strachu zo zlyhania uchráni. Vytvorí cez teba novú generáciu až do pokolenia tisícich, ktorá bude prekypovať Jeho milosťou." jej jemná tvár Tomáša úplne odzbrojila. Užasnuto sledoval jej oči, ktoré odrážali to, čo pred chvíľou povedala nahlas.

"Neskutočné, čo dokáže urobiť Božia múdrosť cez teba. Ďakujem. Nedokážem nájsť tie správne slová, ktorými by som opísal, čo vo mne tvoje vyznanie spôsobilo. To dokážeš iba ty, lebo odzačiatku to tak Boh chcel." nadšene sa usmial a skryl jej ruky do svojich. Jednu z nich si nežne priložil k perám. "S akou ľahkosťou si vo mne lietaš. Moje nežné vtáča."

Zuzka si s úsmevom prezerala jeho tvár. Páčilo sa jej ako sa uvoľnila a prekypovala spokojnosťou.

"Neskutočné, aké naplňujúce je sledovať ťa, keď sa uvoľnene oddávaš Božiemu pôsobeniu." s láskou si priložila jeho druhú ruku k svojmu lícu a privinula sa k nej. Opäť sa medzi nimi vytvorilo ticho. Tentokrát však malo inú vôňu, iný zvuk a iný charakter. Opisovalo ich šťastie a súznenie duší, ktoré sa spájali v rovnakej melódii. Očami si to navzájom šepkali: Milujem ťa, si pre mňa jediná. Milujem ťa, si pre mňa jedinečný.

Bolo skoro ráno, keď sa Peter nechal taxíkom doviesť opäť pred dvere nemocnice. Z telefonátu od mamy sa dozvedel, že jeho brat Juraj, leží na chirurgii. Vedel, že nie sú návštevné hodiny, dúfal však, že ho pustia aj napriek tomu. Pretože cez obed chcel ešte stihnúť ísť na otočku za Sebastianom. Aj napriek tomu, že vedel, že sa jeho stav nezlepšuje, chcel byť pri ňom aspoň zopár chvíľ. Tak ako to robil Sebastian vždy, keď to on sám potreboval.

Keď vstupoval dnu, opäť si všimol rovnakú tvár ženy, akú stretol naposledy v bufete. Bola pár krokov pred ním a tak ju dobehol.

"Veronika však?" vytrhol ju z premýšľania Petrov hlas. Veronika sa prekvapene otočila jeho smerom, s vážnou tvárou pokračovala ďalej až k výťahom, kde sa zastavila a stlačila privolávací gombík. Potom si so zdvihnutým obočím prezerala Petrove oči. Zdali sa jej iné, ako naposledy.

"Zase vy?" vyslovila so skrývaným úsmevom a keď sa otvorili výťahové dvere, vošla dnu. Peter ju nasledoval a postavil sa vedľa nej.

"Prišiel som navštíviť svojho brata. Leží na chirurgii. Som rád, že som vás mohol opäť stretnúť. Na akom oddelení pracujete?" pýtal sa hlavne preto, lebo chcel s niekým nadviazať kontakt, aby sa tu necítil úplne stratený. Veronika sa k nemu opäť otočila a vnímavo na neho uprela oči.

"Som sekretárka. Teraz zastupujúceho riaditeľa. Ale možno nie na dlho." poslednú vetu šepla takmer sama pre seba. Cítila sa totiž z Bernarda Izakoviča, za ten krátky čas, čo pri ňom pracovala, úplne vyčerpaná. Fyzicky aj psychicky. Peter so spytujúcim pohľadom zdvihol obočie. Započul jej poznámku.

"Takže pani riaditeľka vám bola milšia?"

Veronika sa k nemu opäť otočila. Zaskočene sa zamračila.

"Odkiaľ viete, že sme tu predtým mali riaditeľku?" zrazu sa otvorili výťahové dvere na chirurgickom oddelení. Peter okolo nej prešiel pokojnou chôdzou a potom sa otočil s pobaveným výrazom.

"Mám svoje zdroje. Príjemný deň, Veronika." zvolal tesne predtým, než sa dvere opäť zatvorili. Potom sa jemne usmial a pokračoval až k sesterni, kde sa predstavil a snažil sa vysvetliť svoju situáciu. Keďže sestričkám bol Peter veľmi sympatický, bez zbytočného namietania mu vyhoveli. Peter sa poďakoval a pomalými krokmi prešiel až k bratovým dverám. Na srdci cítil zvláštnu tieseň. S Jurajom nemali veľmi blízky vzťah. Naposledy sa videli, keď odchádzal do zahraničia a zahĺbený do vlastného sveta sa prestal zaujímať o ten bratov. S týmto pocitom otvoril dvere a záujem mu okamžite padol na posteľ, kde Juraj ležal. Mal ešte privreté oči a zdalo sa, že spí. A tak sa Peter posadil na kreslo oproti a v tichu čakal. Zdalo sa mu, že jeho brat bol úplne iný ako ten drzý, arogantný mladík spred niekoľkých rokov. Vedel, že odišiel do armády a všimol si aj jeho zmenené rysy v tvári. Juraj sa zhlboka nadýchol a ticho pošepol:

"Sestrička, to už sú raňajky?" Peter sa pobavene usmial a veselo mu odpovedal:

"Nie pán Stránsky, máte VIP návštevu." Juraj okamžite otvoril oči a prekvapene zdvihol obočie.

"Peter?" spýtal sa zaskočene a snažil sa posadiť. Peter k nemu pristúpil a chytil ho za rameno, aby sa nenamáhal.

"Rád ťa vidím, brat môj." podal mu ruku.  Juraj ju priateľsky prijal.