Bolí to, keď rastieš? - 99.časť

"Aj ja teba, čo tu robíš? Teda, mama mi nespomínala, že by si mal prísť. Za celý ten čas si neprišiel." rozpačito habkal slová, ktoré mu napadli v mysli ako prvé.

"Rozhodol som sa vrátiť domov. Návrat strateného syna." vyslovil Peter so stále pretrvávajúcim úsmevom a potom si Juraja ešte raz vnímavo prezrel. "Zdá sa, že si za ten čas riadne zmužnel a zmenil si sa. Armáda ti prospela."

"Nemyslím si. Aj keď, v určitom smere máš pravdu. Uvedomil som si, koľko vecí som v minulosti poničil, svojou sebeckou namyslenosťou." priznal sa Juraj so stiahnutou sánkou. To, že sa priznal Zuzke a ona k nemu reagovala tak veľkoryso, ho prinútilo nad sebou ešte viac premýšľať. Nečakal však, že sa pred ním hneď na to objaví jeho brat, ktorému bude musieť podať vysvetlenie s rovnakou prosbou o odpustenie.

"To všetci, bráško. Som na tom podobne a teraz toho veľmi ľutujem. Keby som mal možnosť zmeniť to, bol by som ochotný tomu obetovať všetko." priznal sa so zlomeným výrazom v tvári a otočil pohľad od brata k oknu.

"Zuzka, však?" vnímavo sledoval bratov zamyslený pohľad Juraj. Peter sa strhol a odkašľal si. Keď uvidel Jurajov chápavý výraz, ticho prikývol.

"Rozhodol som sa prijať ponuku v tejto nemocnici, pracovať tu ako primár interného oddelenia." snažil sa Peter zmeniť tému. Juraj šokovane zdvihol jedno obočie a tentokrát si odkašľal on. Peter ho sledoval s prekvapeným pohľadom.

"Tak to si si vybral perfektné načasovanie." Juraj sklonil hlavu a chvíľu premýšľal.

"Prečo?" so záujmom čakal, kedy mu objasní jeho vetu.

"Ty o nej nič nevieš, však?" zdvihol opäť pohľad k Petrovi. Ten zmätene pokrútil hlavou, že nie.

"Čo by som mal o nej vedieť?" trochu podráždene stiahol obočie.

"Zuzka v tejto nemocnici pracuje na internom oddelení ako zdravotná sestra. Hlavne vďaka nej som nezomrel a dostal sa z tohto. Starala sa o mňa naozaj nadpriemerne." slová, ktoré zazneli, Petra prinútili k tomu, aby sa postavil. Chvíľu na Juraja hľadel s nechápavou tvárou a potom pomaly, zmätene, prešiel až k oknu, kde sa oprel o parapetu.

"Ona študovala medicínu?" ticho sa spýtal skôr sám seba. Oči upieral do diaľky. Všetko mu to začalo dávať ešte väčší zmysel a do srdca mu vošla hlbšia odvaha, že to, čo robí je správne. Po počiatočnom šoku sa ľahko usmial a opäť sa otočil naspäť k bratovi. "Aká je, ako sestra?" pomaly pristúpil bližšie k Jurajovej posteli a netrpezlivo čakal na odpoveď. Juraj si pošúchal strnisko na svojej brade a zahľadel sa do Petrových očí.

"Stále rovnako vnímavá, citlivá, nežná a jej krása žiari v každom pohybe, ktorý urobí. Dušou je stále horlivo oddaná viere a myslím, že veľmi vyrástla v odvahe, postaviť sa prekážke s tou správnou dynamikou." zamyslene vyberal Juraj tie správne slová. Petrovi sa v očiach objavil obdiv, keď si ju predstavil blízko seba. Potom sa nahol k Jurajovi a priateľsky ho potľapkal po pleci.

"Už musím ísť. Ešte sa však niekedy zastavím alebo sa uvidíme doma. Rýchle zotavenie." Juraj pokýval hlavou a ticho poďakoval. Sledoval ako Peter mizne za dverami. S úľavou si vydýchol, keď odišiel. Nemal odvahu priznať sa mu, čo urobil. Ešte nie.

Peter sa rozhodol prejsť z chirurgického oddelenia pešo po schodoch až na interné. Zistenie, že bude v práci blízko tej, ktorá mu toľké roky vírila v mysli, ho nadchýňalo. Podišiel ku dverám od schodiska, pomaly ich otvoril a trochu neisto vošiel dnu, k výťahom. Tam zastal a z diaľky si prezeral chodbu. Do srdca mu vošiel naliehavý pocit. Aké fascinujúce by bolo, stretnúť ju práve teraz. Zrazu z dverí od výťahu vyšla Lenka. Okamžite jej pohľad padol na Petra, ktorý so zamysleným pohľadom nevnímal okolitý svet.

"Hľadáte niekoho?" zvedavo sa ho spýtala. Peter sa otočil smerom k nej a vážne si ju prehliadol.

"Nie."

"Som doktorka na tomto oddelení. Môžem vám nejak pomôcť?" vážne zovrela pery a so stále upretým pohľadom si ho premeriavala.

"Chcem sa spýtať. Kedy má službu sestra Sabová?" Lenke sa okamžite, pri jej mene, zdvihol adrenalín. Podráždením sa jej stiahla tvár. Peter prekvapene zdvihol jedno obočie. Načo Lenka hneď reagovala s výdychom. Chcela to zbytočné napätie, ktoré ňou prechádzalo, zmenšiť. Po chvíli ju zaplavila zvedavosť. Muž oproti nej vyzeral veľmi príťažlivo. Možno bol odpoveďou na jej tiché volanie po Tomášovi.

"Tento týždeň pracuje od desiatej do desiatej. Z akého dôvodu ju hľadáte?" snažila sa zistiť viac. Svoju tvár zjemnila väčšou priateľskosťou a prívetivosťou. Peter si okamžite všimol tú zmenu. Niečo mu našepkávalo, aby si na tú ženu dal pozor. Veselo sa na ňu usmial a zhlboka sa nadýchol.

"Ďakujem za pomoc. Už musím ísť. Prajem vám príjemný deň." vnímavo si prehliadol jej oči a bez ďalšieho slova sa stratil späť vo dverách na schodisko. Každým jedným krokom premýšľal, aký by bol vhodný čas k tomu, aby sa konečne so Zuzkou videl a osobne jej vysvetlil, prečo sa vlastne vrátil.

Tomáš otvoril oči a jemne nahol hlavu na stranu. Okamžite sa mu na tvári zjavil úsmev. Nadšene si v tichu prezeral Zuzkinu spiacu tvár. Bola taká pokojná a sladká zároveň, že sa obával, či to všetko nie je iba sen. Mal obrovskú túžbu dotknúť sa jej, ale zároveň ho fascinovalo, iba ju v tichu sledovať. Keď sa otočila tvárou bližšie k nemu, srdce mu nadšením podskočilo radosťou, že smie byť tak blízko pri jej snoch. Viečka sa jej zopár krát zachveli a trikrát rozospato zažmurkala, kým úplne otvorila oči. Keď uvidela Tomášov zamilovaný pohľad a jeho obdivný úsmev, pomaly nahla ruku k jeho tvári a ľahko mu prešla prstami po ofine, ktorá mu jemne dopadala k obočiu. 

"Krása vychádzajúceho slnka opíše črty tvojej tváre, keď sa pomaly prebúdzajú dva nežné belasé kvety v tvojich očiach. Veru, niet väčšej slasti, moja milovaná ako keď smiem vedieť, že moje náručie navštíviš hneď zrána." šepol blízko jej pier a ľahko sa ich dotkol. Potom ju vtiahol do svojho objatia, aby si tak mohol vychutnať vôňu jej vlasov. Zuzka si spokojne našla miesto blízko jeho srdca a s privretými očami si užívala jeho pokojný dych.

"Túžim po tom, aby si bol súčasťou mojich rán neustále." zdvihla pohľad k jeho tvári a spokojne sa usmiala. Prstom mu ľahko prešla po hrane jeho dokonalo rezanej tváre. Tomášovi miklo kútikom pier a chytil jej prst, ktorý si nežne priložil k perám.

"Moja vzácna pani, vaše prianie veľmi rád splním." sklopil oči k jej pohľadu a palcom pohladil jej líce. Spoločne sa na seba zamilovane usmiali.

"Zajtra má moja mama svadbu. Obrad i oslava sa bude konať v nádhernom horskom hoteli. Môžeme sa v nedeľu stratiť na spoločnej túre a nenechať sa nikým rušiť. Čo ty na to?" so záujmom čakala na odpoveď. Tomáš sa pobavene usmial.

"Tvoj návrh s radosťou príjmam. Dúfam, že tam nie je signál." Zuzka pokývala hlavou, že nie a veselo sa usmiala. Tomáš ju pobozkal na čelo a pomaly sa posadil. Zuzka na neho prekvapene zdvihla obočie.

"Už odchádzaš?" spýtala sa trochu sklamane. Tomáš sa pozrel na hodiny a otočil sa ku nej.

"Máme ešte pár hodín času. Čo keby som ťa pozval na raňajky?" vzal jej ruky do svojich a s láskou pohladil jej prsty. 

"Myslela som, že musíš ísť do práce." nežne sa usmiala a skúmavo si prezerala jeho oči, ktoré s toľkým záujmom sledovali ako reaguje na jeho dotyky.

"Včera som sa dohodol s kolegom, že si vymeníme smeny. Budem pracovať v rovnaký čas, ako ty." veselo vyslovil a ďalej sa venoval dotykom po jej ruke. Zuzka sa nahla k nemu a odovzdane ho pobozkala na líce.

"Si skvelý." šepla, keď sa odťahovala. Tomáš zdvihol náhle svoju tvár blízko jej pier. Chvíľu si prezeral jej prekvapené oči a potom jej prstami prešiel po tvári až ku krku. Keď sa jej zrýchlil dych a očami začala blúdiť z jeho očí na pery, okamžite ju stiahol k bozku. Po pár sekundách, keď sa odtiahol, aby predýchal túžbu, ktorá v ňom narástla, ju ešte raz jemne pohladil a šepol:

"Dobré ráno, láska."