Cesta - 26.časť

Daniel si sadol a úsmev mu opätoval. Rozhliadal sa okolo všetkých tých ľudí a hľadal tvár, ktorú tak veľmi túžil uvidieť. Chcel sa opýtať či je tu aj ona, ale nebol si istý ako, aby to nevyznelo príliš naliehavo.

„Toto všetko ste pripravili pre nás?“

„Nie tak úplne. Snažíme sa takto stretávať aspoň raz, poprípade dvakrát do týždňa.“

„Prečo?“

„Zaujímame sa jeden o druhého, či niekomu niečo nechýba a zároveň sa zdieľame.“

„Tomu nerozumiem. Zdieľate?“

„Daniel, každý človek v tomto spoločenstve verí, že je na tomto svete Niekto väčší ako len nejaká náhoda alebo osud. Veríme v Boha, ktorý tu pracuje na každom z nás. Chválime Ho a rozprávame o Jeho zázračných činoch.“

Daniel zmeravel.

„Tušil som, že v tom bude niečo náboženské.“

„Ja som nehovoril nič o náboženstve. Hovorím o živom vzťahu s Bohom. Rovnako ako má každý so svojim blízkym alebo rodinou.“

„Takže vy nepatríte do žiadneho náboženského spolku alebo sekty?“

Lee sa zasmial.

„Javí sa ti to tak?“

„Ani nie. Príde mi to také.. skutočné. Živé a pulzujúce.“

„A presne tak to aj s Bohom je.“

„Lee, pozri, ide k nám Jadyn.“ zaznel hlas jedného z chlapcov, ktorý sedel vedľa nich.

„Jadyn?“ potichu si to meno pre seba zopakoval. Veril, že tak neobyčajné meno musí patriť jej.

Lee otočil pohľad od Daniela a sústredil sa na prichádzajúcu ženu. Bola tma, takže až keď už bola úplne blízko bolo jasne vidieť, že je to ona. Danielovi búchalo srdce o preteky, keď si sadla vedľa Leeho a muža, ktorý ohlásil jej príchod. Bol len na pár metrov od nej. Počul jej hlas a cítil jej vôňu.

Lee ju chytil za ruky a jemne objal. To gesto v ňom vyvolalo výbuch nepríjemných pocitov. Mal Leeho rád, ale keď ho videl v jej blízkosti cítil zášť a zároveň pocit hanby.

„Daniel, predstavujem ti Jadyn. Je to moja milá sestrička a úžasná žena.“ naklonil sa k nemu a jej pohľad sa spojil s jeho. Vzápätí z neho všetko opadlo a zaplavila ho radosť. Z jej blízkosti a z toho, že si ho všimla. Vystrela k nemu ruku a on zmeravel. Až po pár sekundách jej ruku opätoval.

„Veľmi ma teší, Jadyn.“ povedal Daniel jemne.

„Rada ťa spoznávam, Daniel.“ usmiala sa, otočila sa k Leemu a viac mu nevenovala pozornosť.

Oproti nim sedela Leona, ktorá sledovala Daniela. Sedela v blízkosti mladých žien, ktoré sa k nej správali ako k najlepšej priateľke. Cítila sa v ich blízkosti výborne, ale niečo jej chýbalo. Nedala to na sebe poznať a zapájala sa do rozhovorov s nimi. Zároveň ju z tohto nepokoja vytrhávali piesne, ktoré zneli. Keď však všetko stíchlo a ona ostala sama so svojimi myšlienkami, opäť ju to ťahalo k nemu. Nevidela mu do tváre, ale cítila zvláštny pocit, keď tam k nim prišla tá žena. Už doobeda mala zvláštny pocit z Daniela, keď na ňu hľadel. Nikdy sa tak na ňu nepozrel. A ju to zraňovalo. Hoci ženy v jej blízkosti rozprávali o Ježišovi a ich zázračnom vyliečení z rôznych zranení. Hoci si spomínala aký zázrak zažila pri vodopádoch. Bolo to pre ňu málo. Stále mala to zranenie z odmietnutia v sebe. Prehlbovalo sa to vždy, keď ho videla. A ešte viac, keď pri ňom videla teraz tú ženu.

Daniel sedel ako na ihlách. Načúval rozhovoru Leeho a Jadyn a vôbec sa nevedel zapojiť. Iba sedel, mlčal a užíval si jej blízkosť. Hoci ona bola k jeho blízkosti úplne ľahostajná. Chcel urobiť niečo čím by si získal jej pozornosť. Myseľ mu pracovala na plné obrátky, ale na nič neprichádzal. Ich rozhovory boli také hlboké a duchaplné, že sa cítil hlúpo, keď si predstavil, že by akokoľvek zasiahol do ich debaty.

Všetko sa rozplynulo, keď sa k nim rozhodla pridať Leona.