Cesta - 27.časť

„Leona, som rád, že si sa k nám pridala aj ty.“ usmial sa na ňu Lee a predstavil jej Jadyn.

„Som tu už dlhšie, len sa ma ujali tamtie ženy.“

„Tak to si bola v dobrých rukách.“

„Áno, cítila som sa príjemne, ale prišla som za tebou, aby som sa ťa spýtala či je tu aj Sam?“ spýtala sa priamo a letmo pozrela na Daniela. Čakala, že túto iniciatívu vyvinie on, ale videla, že jeho pozornosť prúdi iným smerom. Nemo hľadel na Jadyn tak, aby si to nikto nevšimol. Teda nik, okrem nej, ktorá si ho všímala dostatočne nato, aby ho prekukla.

„Nie Leona, bol som aj za ním, ale povedal mi, že sa necíti dobre a vraj radšej ostane v izbe.“

„Chcela by som sa s ním pozhovárať, mohol by si ma k nemu odprevadiť?“

„Iste, veľmi rád.“

Vzápätí ako sa Lee a Leona postavili, prišiel k nim starší vážny muž.

„Leelan, volá ťa Jonáš a chce s tebou ihneď hovoriť.“ povedal to tak vážne, že dokonca aj Daniela zaujalo, kto to je a sústredil sa na neho. Všetci ostali ticho a čakali na Leeho reakciu. Ten iba pozrel na chlapca vedľa Jadyn, ktorý k nemu pristúpil.

„Michael, prosím odprevaď Leonu k Samovi a sprevádzaj ju všade, kam bude chcieť.“

Chlapec prikývol a ukázal Leone cestu.

Starší svalnatý muž tam stále stál a pozeral na neho chladným pohľadom.

„Idem, nemusíš sa báť.“ dodal Lee pokojne a zmizol spolu s chlapíkom v tme.

Daniel ostal pozerať na miesto, kde videl Leeho naposledy a až po pár sekundách si uvedomil, že vedľa neho sedí Jadyn. Na tento okamih čakal celý deň a teraz nevedel ako reagovať. Zaujal ho ten muž a to ako na neho hľadel. Dvakrát pekne nehľadel ani na Leonu ani na neho. Zatiaľ všetci sa tu k nim správali pekne, ale tento muž nevyzeral príliš priateľský. Napadlo ho spýtať sa to jej.

„Jadyn? Kto bol ten muž?“

Jadyn sa na neho prenikavo pozrela. Srdce mu búšilo ešte viac, keby neboli  tak hlasno hrali a spievali, obával by sa, že by to začula aj ona.

„To je Ismael. Pokiaľ môžeš, vyhýbaj sa mu.“ vystríhala ho a pritom mu neobjasnila dôvod. Ešte viac ostal zaskočený.

„Prečo?“

„Nemá moc rád nových ľudí v tejto osade. Je tak trošku nedôverčivý.“ pozrela na neho a pohľad v očiach jej potemnel.

„Podobné to bude aj s tým Jonášom, ktorý chcel hovoriť s Leeom?“

„Áno, len u neho je to trošku iné.“

„A v čom?“

„Je spravodlivejší a viac miluje Ježiša ako svoje ego. S Ismaelom je to trošku horšie.“ zosmutnela Jadyn, akoby sa to týkalo jej samotnej.

„Ste tu tak zvláštne poprepájaní, akoby sa problém jedného týkal každého?“

Pri tejto vete sa na neho skúmavo pozrela. Mal pocit, že pri tom pohľade prestáva dýchať. Jej prítomnosť mu prenikala do každej bunky v tele. Nechápal to. Ako jeho osoba reaguje na ňu. Ešte nikdy to nezažil a zároveň nevedel ako reagovať. Bola nádherná. Až teraz, pri svetle ohňa, v žiari hviezd a mesiaca ju videl dokonale. V pohľade jej videl dievčenskú bezstarostnosť, ale to jej neuberalo na ženskosti. Nemohol sa na ňu prestať dívať. Úplne si ho získala a pritom spolu prehodili len pár viet, z ktorých mal pocit, že jej je ľahostajný. Neprekážalo mu to, túžil po nej a nechcel a nevládal to ovládať.

„Áno, je to tak, Daniel.“ tak veľmi krátka odpoveď, ale keď povedala jeho meno, jemne ním trhlo. Nechcel, aby prestávala rozprávať, pretože jej hlas bol omamnejší ako tie piesne, ktoré zneli celou osadou.

„Ste si s Leeom veľmi blízky?“ možno touto otázkou prestrelil, ale veľmi túžil vedieť, či nie je do neho zamilovaná. Bál sa toho, ale potreboval to zistiť.

Opäť na neho pozrela tým prepaľujúcim pohľadom a on zmeravel. Dúfal, že sa jej nejako nedotkol a nepokazil tento nádherný večer.

„Lee mi je veľmi blízky. Lepšieho muža som ešte nespoznala.“

Daniela zaplavil chlad a do srdca mu vstúpila žiarlivosť. Po odpovedi si ho opäť prestala všímať a sústredila sa na hudbu. Zavrela oči a otvárala ústa, akoby sa pripájala k ostatným ženám. Daniel od nej nemohol odtrhnúť zrak. Chcel jej povedať aká je krásna, ale bolo to tak krehké, že sa bál čo i len vydať hlások. Urobila to za neho.

„Už pôjdem, je veľa hodín a som unavená. Prajem ti ešte pekný večer, Daniel. “ zdvihla sa a zmizla v tme. Chcel za ňou zakričať, aby neodchádzala, ale nevedel ako. Bola ako svetlo. Keď prišla, okamih bol nádherný ako deň počas jasného neba a keď odišla, akoby sa celý jeho svet ponoril do tmy.