Cesta - 28.časť

Keď Lee vošiel do chatky, kde mu na chrbát dýchal Ismael, uvidel Jonáša, ktorý sústredene hľadel do nejakej knihy.

„Snažíš sa tam nájsť nejaké odpovede?“ vyrušil ho Lee a Ismael na neho chladne zazrel.

Jonáš na neho pozrel unaveným pohľadom a priateľsky sa na neho usmial.

„Vitaj priateľu, rád ťa vidím.“

„Tiež by som chcel povedať to isté, keby ma tuto Ismael nevyrušil vo chvíľke mne veľmi vzácnej.“

Jonáš na Ismaela pozrel trošku prísne a potom sa postavil k Leemu a naznačil mu, aby ho nasledoval do miestnosti, kde sa môžu v pokoji spolu porozprávať. Ismael ich nasledoval tiež.

„Vďaka Ismael, už môžeš ísť.“

Ten, s nepríjemným pohľadom upretým na Leeho, nie veľmi nadšene odišiel.

Jonáš sa pomaly usadil a ponúkol stoličku oproti Leemu.

„Prosím Lee, posaď sa.“

„O čo tu ide, Jonáš? Prečo si ma zavolal?“ pokojne sa posadil a priamo sa na neho zahľadel.

„Ako vždy si priamy. Preto ťa mám veľmi rád. Môžem ti zatiaľ ponúknuť niečo na pitie? Mám veľmi dobré červené víno.“

„Nie Jonáš, vďaka, chcem mať čistú hlavu pri rozhovore s tebou.“

Jonáš prikývol a tiež sa na neho pozrel. Lee uvidel, že počas tých pár dní, čo tu nebol, jeho tvár nejako zosmutnela.

„Zavolal som ťa, lebo sa s tebou potrebujem o niečom veľmi vážnom porozprávať.“

„To mi je jasné. Len tak pre nič – za nič by si ma nezavolal na pohár vína.“

„Máš pravdu.“

„Týka sa to tých nových, ktorí k nám prišli?“

„Ismael hovoril, že si sem priviedol chlapíka, nie vo veľmi dobrom zdravotnom stave a potom si niekam zmizol. Nič si mi nepovedal. Pochop, že som mal o teba strach.“

„Jonáš, možno tvoje pocity boli čisté, ale určite viem, o čo v tejto situácii ide Ismaelovi.“

„Nesúď ho prosím príliš prudko.“

Lee na neho pozeral a skúmal, kam tento rozhovor vedie. Či sa mu oplatí vysvetľovať, prečo toto všetko robí.

„A ty v tomto rozhovore chceš súdiť koho?“

Hoci bol Jonáš od Leeho omnoho starší, vždy ho prekvapovalo s akou múdrosťou dokázal viesť rozhovor.

„Ver, že nikoho, chcem len ochrániť ľudí v tejto osade. Vôbec ich nepoznáme, sú pre nás cudzí a nechávať si ich tu mesiac, je dosť dlhý čas, nemyslíš?“

„Jonáš, rozpamätaj sa, prosím. Každý jeden človek, ktorý tu je, s výnimkou zopár ľudí, bol cudzí. A Ten, ktorý pomohol aj tebe, nás spojil v jednu veľkú rodinu. Tak ako to dokázal s tebou alebo so mnou, ak bude chcieť, dokáže to aj s nimi.“

„To máš pravdu. Ale sú tu dvaja neveriaci muži, ktorí môžu ľahko zviesť naše ženy. Chránim aj ich.“

„Narážaš na Jadyn, však? Ismael sa ti sťažoval? Po tom všetkom, čo jej urobil?“

„Leelan! Poplietla tu hlavu mnohým a rozhodla sa, že nechce ani jedného. Ty si sa k nej dostal najbližšie. Veľmi málo o nej za ten čas vieme. O čo jej vlastne ide?“

„Jonáš, teraz vážne neviem, o čo ti v tomto rozhovore ide. O tých nových alebo o Jadyn? A aby som ti objasnil situáciu. Jadyn sa nikdy na žiadneho muža nepozerala tak, aby ho akokoľvek dráždila. Je to vzácna žena v Kristu a poprosím ťa, aby si mal voči nej úctu.“

„Ismaela poznám dlhšie ako ju. Je to jej slovo proti jeho slovu.“

„Azda ti Boh nedáva dostatočne najavo, komu by si mal viac veriť?“

„Vidím, že v tomto rozhovore nenájdeme spoločný kompromis.“

„Takže?“

„Ak sa udeje čokoľvek zlé v súvislosti s tými novými alebo s Jadyn, budem musieť vyviesť dôsledky. Si za to zodpovedný Leelan.“

„Jonáš, chceš mi dať k zodpovednosti životy štyroch dospelých ľudí? Uváž prosím či takéto riešenie je rozumné.“

„Tak, čo teda navrhuješ ty?“ zamyslel sa Jonáš.

„Nechajme ich robiť chyby. Veď predsa aj my sme si tým prešli. A pozorujme a chváľme nášho Boha ako na nich za ten mesiac nádherne popracuje.“

Jonáš stíchol, postavil sa a začal sa prechádzať po miestnosti. Už veľakrát zistil na vlastnej koži ako je Lee naplnený Božím Duchom. Bál sa, že sa necháva unášať svojim egom a zabúda sa pýtať Boha ako v danej situácii reagovať. Možno práve týmto ho chcel poučiť. Hlasom Leeho. Predsa len Lee nasledoval Krista dlhšie ako on a veľakrát mu vo viere pomohol. Tiež sa však obával, že keď počúvne Leeho jeho hlas stratí na vážnosti.

„Prosím Lee, nechaj ma teraz o samote. Ešte nad tým porozmýšľam. Zajtra ti dám vedieť ako som sa rozhodol.“

„Dobre Jonáš.“

Zdvihol sa a odišiel. Ismael číhal v tme a čakal na Leeho odchod. Ihneď ako videl, že je v dostatočnej vzdialenosti na to, aby ho nevidel vchádzať, vošiel za Jonášom dnu.