Cesta - 37.časť

„Chápeš Daniel? Už si si odpovedal ako začať.“

Daniel sa usmial. Už dávno sa necítil takto dobre. Bol to fantastický pocit ako keď dieťa leží v lone matky a tá ho íska po vlasoch. Pocit istoty a lásky. Ich rozhovor prerušil buchot na Leeho dvere.

Lee pomaly vstal a otvoril ich. Stála tam Leona. Lee vyšiel von a zatvoril dvere. Nejako cítil, že nie je dobré, aby sa teraz stretli.

„Čo sa deje Leona?“ spýtal sa prekvapene.

„Vieš, mala som možnosť stráviť deň s Jadyn. Je to úžasná žena. Veľa mi toho porozprávala o Ježišovi a tiež sme si čítali.“

„To je úžasné.“ pousmial sa Lee.

„Došla som k jednej veci. Veľmi by som sa chcela vrátiť k tým vodopádom. V srdci mám obrovskú túžbu vrátiť sa tam a jediný, kto ma v tejto veci napadol, si bol ty.“ povedala s rozžiarenými očami. Bola taká nadšená, že Lee nemal to srdce odmietnuť ju.

„Prečo práve tam?“

„Stal sa mi tam ten dotyk, Ten zázrak a ja by som tam chcela stráviť ešte pár dní. Vieš, aby som mohla v tichosti, bez Daniela a bez všetkého toho ruchu okolo neho, tráviť čas iba s Pánom.“

„To znie naozaj rozumne. Rád ťa tam odprevadím, ale bude lepšie, keď ten čas, ktorý budeš potrebovať, ostanem s tebou.“

Leona sa mu s radosťou vrhla do náručia. Veľmi sa z toho tešila a o tú radosť sa chcela podeliť práve s ním.

„Vďaka Lee, si úžasný priateľ.“ pousmiala sa a odišla.

Lee sa opäť vrátil za Danielom, ktorý sa pomaly poberal preč. Bol plný ľahkosti, ale na srdci ho ťažila jedna vec. Týkala sa Leony a jeho klamstva voči nej. Rozhodol sa, že ak nie teraz, tak už asi nikdy. Podal Leemu ruku a s radosťou ho potľapkal po pleci. Poďakoval sa mu a pobral sa k Leone.

Ako kráčal po ceste k ich chatkám, zbadal ju. Práve otvárala svoje dvere, keď ju zastavil. Otočila sa k nemu a prekvapene zažmurkala.

„Daniel, čo tu robíš?“

„Potrebujem sa s tebou porozprávať. Je na čase povedať ti celú pravdu. Zaslúžiš si to.“

„O čo ide? Znieš veľmi vážne.“

„Ide o ten rozhovor, ktorý sme viedli.“

„To je v poriadku Daniel. Zmenil si sa odvtedy ako som ťa spoznala. Určite aj tebe záleží na tom obchode a už je to vlastne jedno. Nezmeníme to.“

„Ten obchod je už uzavretý.“ vyslovil to nahlas.

Leona na neho zarazene hľadela.

„Akože uzavretý?“

„Ja som ho s Donaldom uzavrel už dávno pred tebou. Je to môj kamarát. Dohodli sme sa na tom, že sa zabavíme na tvoj účet. Nečakal som, že sa to takto zvrtne.“

Leona mlčala a pozerala na neho so slzami v očiach. Čakala všetko, ale toto ju zasiahlo naozaj hlboko.

„Prosím, povedz niečo.“

V mysli sa jej premietali rôzne slová, ktoré chcela na neho zakričať. Srdce jej to však nedovoľovalo. Otočila sa a začala utekať. Potrebovala byť sama. Nechcela sa na neho pozerať. Na ten trpiteľský výraz. Tušila, že teraz ho to veľmi mrzí, ale ten pocit poníženia sa jej dostával veľmi hlboko. Chcela to dostať zo seba preč. Tak len bežala. Slzy jej stekali po tvári a jemne padali na zem ako dážď. Až po chvíli si uvedomila, že naozaj začalo pršať. Pohľad sa jej zahmlieval a ani netušila, kam vlastne mieri. Až po chvíli zistila, že vošla opäť do džungle. Zastala a rozhliadala sa vôkol seba. Poutierala si slzy a keď sa rozhodla vyjsť von zdrapili ju neznáme ruky a zakryli jej ústa, aby nemohla kričať. Zomkol ju strach a z hrdla vydala tupý výkrik.