Cesta - 38.časť

Daniel stál tam, kde sa predtým zhováral s Leonou a hľadel na cestu, kade utekala. Vedel, že to zoberie zle. Obával sa tohto okamihu, ale niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že bolo načase skoncovať s tým klamstvom. Urobil si to sám a teraz musel čeliť následkom. Rozhodol sa, že pôjde za ňou. Nechcel ju nechať samú, keď uvidel, že vošla do džungle. Má nárok na hnev, nenávisť, odsúdenie, ale radšej nech je v bezpečí. Nejako zvláštne mu na nej záležalo. V jeho srdci stále kraľovala Jadyn, ale obrovskú náklonnosť cítil aj k Leone. Nevedel to definovať, ale táto cesta zmenila jeho pohľad na ženy. A začalo to práve ňou. Ako pomaly kráčal, dažďové kvapky mu padali na hlavu a do tváre. Boli jemné a teplé ako sprcha, ktorú v tejto situácii potreboval. Bol odhodlaný dostať ju do bezpečia aj za cenu, že si vypočuje spŕšku nepríjemností na jeho osobu. Predsa len by to bola pravda. Bol sebecký, povrchný, egocentrický a bezohľadný. Až teraz, keď mu Boh dal to správne zrkadlo, to spoznával. Porobil tak veľa zlých rozhodnutí a prešľapov, že by to nespočítal ani na prstoch obidvoch rúk. Viedol hrozný život. Mohol by za to viniť svojho otca, ale bolo by to detinské. Za svoje rozhodnutia si mohol iba on sám. A je rozhodnutý brať za to následky. Je ten správny čas na prebudenie.

„Vďaka ti, Bože, že si mi dal tú milosť!“ zakričal do dažďa.

Pri všetkom tom rozjímaní si nevšimol, že už vošiel do džungle. Rozhliadal sa. Dážď zjemnel, keďže stromy tu boli hustejšie. Čakal, že ju nájde niekde opretú o strom, hneď tu nazačiatku. Nebolo však po nej ani stopy.

„Bože, tak teraz raď, čo mám robiť?“

Leona stŕpnuto stála a takmer ani nedýchala. Tie ruky ju zovierali tak pevne, že nemohla urobiť ani krok. Netušila ako ďaleko ju odšúchal od miesta, kde bola naposledy, ale snažila sa dostatočne protestovať. Potom zastal. Nevedela, čo teraz nastane, ale dúfala, že urobí nejakú chybu, aby tú osobu nejako kopla a ona mohla aspoň zakričať. Nič také sa však nestalo. Musel to byť veľmi silný muž, lebo jeho sila bola naozaj až bolestne mocná. Mala mozog tak obalený strachom, že nevedela pokojne uvažovať. Začala prosiť Ježiša, aby niečo urobil. Čokoľvek. Nič ju nenapadalo, len takáto krátka, tichá prosba. Potom to prišlo. Niečo za ním zašušťalo, on sa prestal sústrediť a povolil zovretie. Leona sa skoncentrovala a celou silou ho pohryzla do pravej ruky. Bol tak omráčený bolesťou, že Leona sa strhla a začala rýchlo utekať. Neobzerala sa. Nevedela či beží za ňou, ani kto to bol. Proste len bežala. Po chvíli ju napadlo kričať a z celej sily svojho hrdla volala o pomoc. Rýchlo dýchala. Ten beh a krik dokopy ju veľmi unavoval. Po lícach jej do toho začali stekať slzy. Slzy strachu. Snažila sa však sústrediť a načerpať všetku kondičku, ktorú nabrala každodenným behaním, keď bola ešte doma.

„Prosím, Bože, pomôž mi. Tak veľmi ťa teraz potrebujem. Pomôž mi!“ prosila polohlasne do ticha, ktoré džungľu obklopovalo.

Potom niekoho zbadala. V prvý moment nevedela cez tie slzy, kto to je, ale po chvíľke, keď sa jej rozjasnil pohľad, zistila, že je to Daniel. Okamžite mu vbehla do náručia a celá sa rozklepala. Plakala. Silno a usedavo.  Daniel ju ochranársky objal a mlčal. Prehovorila ako prvá ona.

„Daniel...Bolo to hrozné....Veľmi som sa bála...nevedela som....vieš...“ sekano začala. Slzy, beh a krik jej nedovoľovali plnohodnotne rozprávať. Lapala po dychu.

Daniel ju neustále držal v objatí a rozhliadal sa vôkol nich. Nič nevidel. Netušil, čo sa jej stalo, ale muselo to byť niečo traumatizujúce, lebo sa neprestávala triasť. Hladkal ju po vlasoch a snažil sa ju upokojiť.

„Už je to v poriadku, teraz pôjdeme domov a všetko mi porozprávaš, dobre?“

Nenamietala. Iba ticho prikývla a nechávala sa pridŕžať jeho rukami. Kráčali pomaly a Daniel sa neprestával neustále pozerať okolo seba.

Neďaleko od nich ich sledoval nahnevaný útočník. Miesto, kde ho pohryzla Leona mu krvácalo a nadával si, že bol taký nepozorný. To, čo chcel urobiť mu teraz nevyšlo, ale nevzdá to. Táto žena mu zato stojí a nikto ho nezastaví.