Nepomenovaný - 1.časť

Padla som do lásky. Nečakane. Strhujúco. Bezhlavo. Nemala som návod k tomu, čo robiť a ako správne k nej pristupovať. Ten, ktorý ma tak hlboko zasiahol bol od začiatku iný. Nenachádzala som v ňom to, čo som očakávala, aj napriek tomu bol presne to, čo som chcela. A potom odišiel. Presne tak, ako si to naplánoval. Neľutoval ničoho, pretože ani nič nesľúbil.  

Padla som naozaj hlboko. Nenachádzala som smer a predsa mi bol vzdialený iba na dosah ruky. Mohla som ísť naspäť? Nie, pretože moje srdce už nebolo také, ako predtým. Horelo niečím novým. 

A potom prišiel zázrak. Presne tak nečakane, ako to všetko aj celé začalo. Ale začnem poporiadku.

Mala som presne 20 rokov. Mladá, neskúsená, naivná a nevinná, plná snov a očakávaní. Príde princ na bielom koni a naučí ma, čo je to láska. A aj prišiel, ale nejak nezapadal do tých predstáv, ktoré som si vysnívala.

Bol horúci letný podvečer a ja, ako vždy, som sedela pri svojom obľúbenom strome, čítala svoj obľúbený román a predstavami si opantávala celú hlavu. Zo snívania ma prebralo občasné zašuchotanie, keď okolo prechádzali psíčkari alebo preletel nejaký hmyz. Neuvedomovala som si ako čas rýchlo utekal, až pokým sa slnko neskrylo za oblaky, ktoré zmenili farbu na čierno.

"A sakra, bude pršať a ja som si opäť zabudla dáždnik." povedala som si pre seba a rýchlo vyskočila na nohy. Vedela som, že domov to už nestihnem a budem si musieť nájsť miesto, kde sa skryjem, pokiaľ dážď nestratí na intenzite. 

Spočiatku padlo iba zopár kvapiek. Bežala som ako sa mi najviac dalo. Podarilo sa mi nájsť cestičku, kde bol les hlbší. Vedela som, že počas búrky sa nesmiem skrývať pod stromy. Tak som iba dúfala, že tento lejak bude bez bleskov. Našťastie, tak aj bolo. Dostala som sa na neznáme miesto, ktoré som našla po dlhšom behu. Viedol ma pud, ktorý som predtým v sebe nezaregistrovala. Zadýchaná som si sadla na lavičku z drevených polien, ktoré tam niekto vyrobil pri príležitosti opekania. Mala som pocit, že v ohnisku bolo ešte zopár horúcich uhlíkov, akoby sa odtiaľto tiež niekto ponáhľal. Tak som tam sedela, ruky som si zvierala okolo tela a zmoknuté ľahké biele šaty sa mi prilepovali o telo. Keby som si tak do ruksaku zobrala nejakú mikinu. Začínala som pociťovať chlad a mierne obavy z toho, že vlastne ani neviem, kde sa práve nachádzam. Privrela som oči a zhlboka dýchala. Moje uši zrazu začuli šuchot a ja som sa strhla. Doširoka som otvorila oči a stŕpnuto som hľadela na miesto, odkiaľ ten zvuk vychádzal. Verila som, že to nebude medveď alebo nejaké iné nebezpečné zviera.

Keď sa objavil, zatajil sa mi dych a srdce začalo biť ako srnka, keď s ľahkosťou beží lesom. Len s tým rozdielom, že zastaviť som ho nevedela. A s jeho približovaním sa na intenzite pridávalo. Bol vysoký, mužný, taký ten pravý idol, o ktorom sníva takmer každé dievča. Mňa však najviac zaujali jeho oči. Ešte nikdy som také nevidela. Boli tak magické, že keď sa na mňa pozrel, nevedela som uhnúť pohľadom. Tá modrosť už nemohla byť jasnejšia. V rukách držal hromadu dreva. Vyzeralo to tak, že on bol ten, kto udržiaval ohnisko. Ako prvý prerušil môj zhypnotizovaný pohľad on. Neusmial sa, nič nepovedal, iba sa pohol k ohnisku a poukladal doň drevo, aby sa opäť rozhorelo. Potom si po tichu sadol oproti mne a niečo hľadal vo svojom vaku. Začala som sa cítiť nepríjemne. Hoci bol krásny, nevedela som, či nie je nebezpečný. Čo ak je to nejaký psychopat? Nervózne som sa začala krútiť a hľadať, že kadiaľ bude najlepšie sa vypariť.

"Je ti zima. Vezmi si to." povedal rázne a v ruke mi podával jeho mikinu. Ach, jeho pohľad spaľoval celé moje vnútro. Inštinkt rýchleho úteku bol razom preč. 

"Ako to, že nie si mokrý?" vydolovala som zo seba, čudujúc sa samej sebe, odkiaľ vlastne vyšiel môj hlas.

Opäť na mňa pozrel tým intenzívnym pohľadom a potom sa zdvihol a pristúpil opäť k ohnisku.

"Takže komunikatívny asi veľmi nebude." pomyslela som si a obliekla si mikinu, ktorú mi podal. Vôňa, ktorá sa vpila do mňa spolu s tou mikinou mi opantala všetky zmysly. Zavrela som oči a objala sa okolo pásu. Čo sa to so mnou deje? Blikala kontrolka rozumovej časti môjho ja.

"Prezliekol som sa." vytrhol ma jeho hlas zo snívania.

Predstava toho, že sa pozerám ako sa prezlieka mi zatemnila vnímanie. Rázne som zakrútila hlavou a súhlasne zahmkla, že rozumiem. I keď v skutočnosti, mozog mi zlyhával na celej čiare. Mala som pocit, že na nič iné sa nedokážem sústrediť iba ako ho sledujem. Tak som sa prinútila vryť svoj pohľad na zem, na jedno miesto a opakovala si, nech sa neopovážim opäť uhnúť pohľadom na neho.

"Si hladná, čoskoro sa začne stmievať, môžeš ísť so mnou, ak chceš?"

Pohľad som ponechala vrytý tam, kde bol v bezpečí a iba jemne som odpovedala, že ja pôjdem radšej domov.

"Ako myslíš, ale je viac ako pravdepodobné, že sa stratíš. Do mesta je to dosť ďaleko a po tme je ťažké nájsť cestu. Rád ti pomôžem, ale až ráno."

Po vete, rád ti pomôžem, ma moje oči zradili a opäť sa zahľadeli na neho.

"Ja.. Nie som si istá.." koktala som, pretože jeho jemný pohľad ma lákal k tomu, aby som s ním šla kamkoľvek.

"Nemusíš sa báť. Chata, v ktorej bývam nie je ďaleko a ani nebudeš vedieť, že tam som."

"Ty tu bývaš?" spýtala som sa so zdvihnutým obočím a po pravde, hoci vyzeral ako dobrodruh, nevedela som si predstaviť, že by tu mohol niekto bývať.

"Je to blízko, asi 10 minút cesty." neodpovedal a pohol sa smerom od ohniska po cestičke. Ohnisko samozrejme zahasil. Trošku som pridala do kroku a o pár sekúnd už som kráčala vedľa neho. V mysli som si predstavovala ako ma chytí za ruku, ako ma objíme a moje najodvážnejšie predstavy boli o našom bozku. Nesústredila som sa úplne na cestu, takže to, že som zakopla o koreň stromu nebola zvláštnosť. Jeho reakcia však bola okamžitá, zachytil ma tak pevne, že som mala pocit, že moje srdce musel cítiť aj on. Pozerali sme si do očí v takej blízkosti, že som jeho vôňu teraz cítila ešte intenzívnejšie. Odpadnem, pomyslela som si a sústredila som sa na to, aby som neprestávala dýchať. Keď ma pustil, sklamanie mi zovrelo hrdlo. Bez slova pokračoval ďalej a ja som mala pocit, že som v nejakom alkoholickom opojení a nedokážem sa plne sústrediť na nič, len na neho. 

"Už sme tu." povedal a mňa to konečne vytrhlo z predstáv. Chatka vyzerala staro, ale napriek tomu udržiavane a útulne. Keď však otvoril dvere, nemohla som sa vynadívať na zmenu, ktorá sa tu skrývala. Vnútri to bolo všetko krásne, nové, v drevenom vintage štýle, priam ako z rozprávky o zamilovanom páre, ktorý sa skrýval pred krutým svetom, ktorý ho chcel rozdeliť. Musím si sľúbiť, že tie romány už prestanem čítať, lebo mi začali siahať aj do reality. Ale v skutku, bolo to prekrásne. A k nemu sa to hodilo dokonale. 

"Budem spať tu dole na sedačke. Ty môžeš ísť hore, je tam obrovská posteľ a kúpeľňa. Je tu aj teplá voda, takže ak sa potrebuješ osprchovať, donesiem ti čistý uterák a tričko na spanie."

"Takže toto je tvoj domov?" spýtala som sa opäť prekvapene.

"Nie. Patrí mojim starým rodičom. Som tu iba toto leto."

V žalúdku som zacítila zvláštnu bolesť, akoby ma doň niekto kopol. Po lete tu už nebude, pomyslela som si a otočila som sa, aby náhodou nezazrel môj smútok v očiach. Poznám ho pár minút a už začínam mať pocit, že mi bude chýbať. Čo bude zajtra, keď sa rozlúčime natrvalo?!

Keď odišiel do kuchyne, sadla som si na sedačku a rukami som si zakryla tvár. Môže sa život za pár minút takto radikálne zmeniť? Muž, ktorého nepoznám, je mi bližší ako môj vlastný brat. Nemala som rada takéto príbehy, kde je zjavné, že hlavná hrdinka sa bezhlavo zamiluje, ale láska je neopätovaná, tak iba trpí a nikto nevie prečo. Ja tak nemôžem skončiť. Toto nie je láska, iba nejaké vzplanutie. A spôsobilo to množstvo románov, ktoré som prečítala. Vytrácam sa z reality. Mala som chuť sa prefackať. Vytrhla som sa z nemých myšlienok a pozrela naspäť za ním do kuchyne. Stál tam, niečo hádzal na panvicu a už teraz som vedela, že to bude niečo  chutné, lebo vôňa bola ohromujúca. Keď to dokončil, ladne vykročil na vrchné poschodie, ale ani okom na mňa nepozrel. Proste sa musím zmieriť s tým, že nie som jeho typ a o ňom si môžem nechať iba snívať. Postavila som sa, zhlboka sa nadýchla a sľúbila si, že budem neprístupná a chladná rovnako ako on. Nech nevycíti aká som z neho mimo. Po schodoch som kráčala po tichu a keď som vyšla, zostala som stáť. Boli tam asi tri miestnosti. Bolo teraz na mne, aby som našla tú správnu. Po tichu som sa priblížila k prvej a snažila sa počúvať za dverami, či nezačujem nejaký zvuk, ktorý bude pochádzať od neho. Počula som ako telefonuje. Veľmi potichu, akoby nechcel, aby som ho začula.

"Nie, nerob hlúposti... Nemôžem teraz prísť.... Pochop..... Výčitkami nedosiahneš nikdy, čo chceš. Pokoj tam nenájdeš." 

Ešte nejaké 2 minútky niečo hovoril a potom stíchol. Odhodlala som sa vojsť dnu. Otvorila som dvere a s hlbokým nádychom som vošla. Sedel na posteli a mal zavreté oči. Mala som pocit, akoby sa s niekým rozprával. Vôbec som nemala odvahu sa pohnúť a vyrušiť ho, tak som tam iba stála, pozerala na neho a mlčala. Po chvíli sa zdvihol, otvoril oči, pozrel sa na mňa a povedal:

"V kúpeľni máš čisté uteráky a nejaké oblečenie. Dole na stole ťa čaká večera." Keď to povedal, otvoril dvere a odišiel. Zatajila som dych a počúvala, či nezačujem buchnutie dverí. Znamenalo by to, že by odišiel za tým, kto mu volal a vydieral ho. Nerozumela som tomu, ale keď ani o 5 minút žiadny zvuk neprichádzal, vydýchla som si a šla do sprchy. Tá teplá voda mi urobila naozaj dobre. Hoci som potom ako mi dal mikinu už necítila ani štipku chladu. Zohrievala ma túžba, ktorú spôsobovala jeho vôňa a pohľad. Obliekla som si jeho tričko, ktoré bolo také veľké, že s ľahkosťou zakrývalo aj moju spodnú časť tela. Bola som zaň vďačná, bolo suché a tá vôňa pôsobila na moje zmysly veľmi príjemne. Keď som zišla dole sedel za stolom a jedol. Zdvihol svoj pohľad od taniera a zahľadel sa na mňa. Prvýkrát potom, čo sme sa stretli som postrehla v jeho očiach záujem. O pár sekúnd to však zmizlo. Opäť sklopil zrak do taniera a hlboko sa sústredil na jedlo. Oproti nemu bol nachystaný tanier pre mňa. Vedľa taniera bol položený hrnček s voňavým čajom. Voňal naozaj zaujímavo, priam ma nútil, aby som sa napila. Po ochutnávke som si slastne vydýchla. Sadla som si oproti nemu a snažila sa začať rozhovor.

"Chcem ti poďakovať. Za všetko. Myslím, že bez teba by som umrela od hladu, smädu a podchladenia." odľahčene som sa usmiala a čakala na jeho reakciu.

"To je v poriadku, myslím, že to by urobil každý." zodvihol pohľad a jeho rovná čiara plných pier vôbec nezmenila svoje miesto.

"Takže úsmevu sa od teba asi nedočkám." pomyslela som si pre seba a lyžičkou si nabrala prvé sústo.

"Ten čaj je veľmi lahodný, z čoho je?" spýtala som sa zvedavo.

Opäť na mňa vnímavo pozrel a ja som naprázdno preglgla. Mala som pocit, že vie čítať moje myšlienky.

"Je z tamojších byliniek. Naučila ma ho robiť moja starká. Hovorí, že všetko dobré, čo je v prírode, je z Božej lekárne."

"Takže je veriaca?"

Opäť na mňa pozrel hlbokým pohľadom a mne vypadla lyžička z ruky priamo na zem.

"Keď sa naješ, tanier vlož do umývačky. Musím odísť." opäť som sa nedočkala odpovede, zdvihol sa a pristúpil k dverám. 

"A nemôžem ísť s tebou, aby si ma vzal domov?" spýtala som sa náhle, bez akéhokoľvek premýšľania. Zastal a otočil sa ku mne. Jeho modré oči prebleskovali a mne sa zatajil dych. Bez slov sme na seba pozerali niekoľko minút. 

"Teraz nemôžem, musíš počkať do rána." povedal vážne. Otočil sa a zabuchol dvere. Z vonku som začula jeho hlas ako s niekým telefonuje. O pár minút však stíchol.