Nepomenovaný - 102.časť

"Už je dosť neskoro, odveziem ťa domov. Potrebuješ si oddýchnuť." 

"A čo náš domov?" spýtala som sa so záujmom. Zdvihol obočie a prekvapene pootvoril ústa. 

"Chceš stráviť noc v našom dome so mnou?" jeho otázka znela ako uistenie, či som o tom presvedčená. Prikývla som na súhlas. Vážne na mňa pozrel a chvíľu si utrieďoval myšlienky.

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad." povedal rozhodne.

"Prečo? Veď sme už noc spolu strávili niekoľkokrát." povedala som sklamane.

"Chcel by som, aby prvá noc v našom dome bola po svadbe. Zaslúžiš si to. Veľmi si ťa vážim a obávam sa, že by som sa nedokázal ubrániť tomu, čo by prišlo."

"Predtým sme dokázali vedľa seba len tak ležať a nič sa nestalo. Nemohlo by to byť tak aj dnes? " spýtala som sa naliehavo. Joel nervózne  vydýchol a prehrabol si vlasy. Tušila som, že sa cíti trošku neisto.

"Nemohli, moja milovaná. Ver, že nemohli." vzal moju ruku a pobozkal ju. Zmätene som na neho hľadela a čakala vysvetlenie. Pokrútil hlavou a kútiky úst mu cukali od pobavenia.

"Vieš, predtým to bolo iné. Bojoval som sám so sebou a ešte si tak pocity k tebe nepripúšťal. Teraz sa nechávam voľne unášať tým, čo k tebe cítim. Si nádherná žena a ja sa pri tebe ovládam len veľmi ťažko. Chápeš?" hovoril pomaly a citlivo. Chápala som. Ja som to cítila rovnako, len s tým rozdielom, že som bola v týchto oblastiach ešte neskúsená. Snažil sa ku mne správať tak, aby som si aj ja mohla vážiť samú seba a týmto v mojich očiach ešte viac stúpol.

"Ďakujem." povedala som nesmelo a sklopila zrak. Cítila som jeho spaľujúci pohľad na svojej tvári. Nútil ma k tomu, aby som sa na neho pozrela opäť. Po chvíli sa ku mne naklonil a priblížil ústa k môjmu uchu.

"Milujem ťa, moja sladká princezná. Si úchvatná, keď sa cítiš nesvoja." šepol mi a ja som sa zachvela. Srdce mi bilo takou rýchlosťou, že som mala pocit, že mi vyskočí z hrude.  Nedokázala som sa po týchto slovách plne sústrediť na nič. Pozrela som hore a uvidela jeho pohľad. Na tvári mu hral jemný úsmev a keď zbadal môj pohľad, znežnel. Priblížil sa ku mne a jemne ma pobozkal na líce. Potom sa otočil a naštartoval.

"Aj ja ťa milujem." povedala som dodatočne. Prekvapene sa na mňa pozrel a usmial sa tak, že mu do líc vošli jamky. Potom sa plne sústredil na jazdu.

Domov som vošla mierne neochotne. Vedela som, že má pravdu, ale chýbala mi jeho blízkosť. Keď som si vošla do vrecka bundy, aby som si vytiahla mobil, niečo som tam pocítila. Mala som tam poskladaný malý lístok, ktorý, ani neviem ako, sa mi tam dostal. Prekvapene som sa naň pozrela. Okamžitá zvedavosť ma viedla k tomu, aby som ho otvorila. Ihneď som spoznala, že písmo patrí Joelovi. Pousmiala som sa. Tento muž je plný prekvapenia.

Ako ľalia, neha z tvojej tváre kvitne,

užasnem, keď pohľadom si stratená.

Obdarená tým, čo ešte sama nepoznáš,

lámeš ma na kolená.

S holubicou porovnal by som tvoje oči,

ktoré dnes hrajú sa a zajtra lietajú, 

po tebe celej túži moja duša,

buď vo mne nájdená.

Milujem ťa celú.... 

J.