Nepomenovaný - 103.časť

Láska z týchto slov priam pretekala. Nikdy som nečítala nič krajšie o mne samotnej. To ako ma vidí, mi spôsobovalo zimomriavky.  Čítala som to stále dokola. Chcela som si tieto slová nechať zapísať do srdca. Môj drahý. Aký si vzácny v tomto svete. Nemôžem prestať ďakovať Bohu, že mi ťa dal možnosť stretnúť. Rýchlo som vzala mobil, vyhľadala číslo Joela a snažila sa niečo zmysluplné napísať.

Ďakujem za nádherné prekvapenie. Ako si to urobil? 

Čakala som pár minút na odpoveď a cítila, ako sa do môjho srdca vkráda netrpezlivosť. Ihneď ma napadla myšlienka, aké je moje srdce zradné, keď nedostáva ihneď to, čo by chcelo. Ó, Pane, o trpezlivosť prosím. Veľmi ju potrebujem. Pomyslela som si pre seba. Píp. Prišla odpoveď. Usmiala som sa a krútila hlavou nad sebou, čo so mnou tento muž dokáže. 

Od srdca.. A potreboval som zaparkovať. 🙂 

Prekvapene som na mobil zažmurkala. Ako vedel, že sa cítim nervózne, že nedostávam odpoveď hneď. Píp. Ďalšia sms od neho. Ihneď som si ju prečítala. 

Viem to preto, lebo rád skúmam toho, kto kradne moje myšlienky. 

Nechápavo som hypnotizovala displej a premýšľala, čo mám na toto napísať. Držala som prsty nad otvorenou klávesnicou a opätovne si čítala našu konverzáciu. Objavila sa tam ďalšia správa od neho. 

Si šokovaná? 🙂 Ty moja sladká princezná. 

Pobavene som sa na jeho hravosti usmiala. 

Som šokovaná od prvého okamihu ako som ťa stretla. 🙂 

Nechala som sa vtiahnuť do tohto milého podpichovania. 

Áno? A z čoho konkrétne? 

Pokrútila som hlavou a opäť sa usmiala. 

Z teba celého. Chýbaš mi. 

Čakala som okamžitú odpoveď, ale neprišla. Vypla som mobil a sústredila sa na večernú hygienu. Neustále som sa však vracala k mobilu a čakala na ďalšiu správu od neho. Nič. Keď som si ľahla, ešte poslednýkrát som skontrolovala našu konverzáciu, či som odpoveď neprehliadla. Položila som mobil vedľa seba a pozorovala ho. Snažila som sa zatvoriť oči, ale bezúspešne. Zrazu mi začal zvoniť. Bol to on. 

"Ešte nespíš?" spýtal sa tichým a hlbokým hlasom. 

"Ako by som mohla?" spýtala som sa trošku odťažito. 

"Princezná?" spýtal sa pobavene. 

"Hm?" odpovedala som rýchlo. 

"Aj ty mi chýbaš. Chceš počuť ako som sa cítil, keď som ťa videl prvýkrát?" zaznel zamilovane. 

"Áno." odpovedala som nadšene. Vždy ma to zaujímalo. 

"Že sa mi snívaš. V tých nádherných bielych šatách si mi úplne vyrážala dych. Vlasy sa ti od dažďa nádherne vlnili ako vlny v mori. Nechcel som veriť vlastným očiam, že si skutočná. Priznám sa, že nepozývam ženy, len tak náhodne do chaty. Vlastne, nikdy som tam žiadnu nepozval. Bolo to moje tajné miesto, taký môj úkryt pred svetom. Nechápal som, čo to vlastne robím. A dlho mi trvalo, kým som to spracoval." zasmial sa a ja som si ihneď spomenula na naše prvé stretnutie. Pamätal si takmer každý detail. Čo som mala oblečené a ako som vyzerala. Moje srdce sa zachvelo. 

"Ako si to všetko môžeš pamätať? Myslela som, že som ti bola ľahostajná." 

"Pamätám si všetko, čo sa týka teba. Nezabúdaj. A už zavri oči a oddýchni si." povedal vážne.

"Rozkaz, pán generál." povedala som so smiechom. 

"Končiť, pozor." dodal pobavene a obaja sme sa hlasno začali smiať. 

"Ľúbim ťa. Sladké sny." šepla som nežne. 

"Sladké sny, moja drahá." pošepol a zložil. Vedela som, že to urobil preto, aby som si mohla oddýchnuť. Usmiala som sa do tmy a zavrela oči. Moje predstavy zablúdili k nemu.