Nepomenovaný - 104.časť

Ráno som sa zobudila s úsmevom. Pohľad mi ihneď padol na prstenník. Nebol to sen. Naozaj sa stanem jeho ženou. Neskutočne ma tento pocit hrial pri srdci. Rodičom som sa rozhodla nehovoriť to. Joel chcel, aby sme ich pozvali na večeru a aby im to povedal on. Páčili sa mi jeho nápady. To ako si dal záležať na detailoch. Tešila som sa do práce viac ako inokedy. Vlastne všetka moja rutina sa akosi zmenila. Z ranného snívania ma zobudilo zvonenie telefónu. Bola to Sára. 

"Ahoj Liv, išla by si prosím so mnou dnes  na skúšku šiat?" spýtala sa veselo. 

"Ahoj. Rada by som, ale dnes nemôžem." pousmiala som sa. 

"Naozaj? A čo je pre teba také dôležité?" spýtala sa so záujmom. 

"Joel nás pozval s rodičmi na večeru." uškrnula som sa. 

"Naozaj? To znie tak vážne. Aký má na to dôvod? Máš narodeniny?" vyzvedala sa. 

"Nie." odpovedala som jednoslovne. 

"Ale no tak, ved už to prezraď." naliehala. 

"Joel ma požiadal o ruku." zachichotala som sa. 

"Čože?" vyprskla. Bolo zjavné, že užasla.

"Áno, budeme sa brať." 

"No ja odpadnem. Janko. Lívia a Joel sa budú brať. Akože si to vedel. Prečo si mi to nepovedal?" zasmiala som sa, keď som počula ako sa dohovára s Jankom. 

"Už máte termín?" spýtala sa náhle. 

"Ešte nie, ale chceme sa vziať čo najskôr." 

"Úžasné. Veľmi sa z vás teším. Budete nádherní manželia." povedala s nadšením. 

"Ďakujem. Ak by sa ti tá skúška dala zmeniť na zajtra, pôjdem veľmi rada." pousmiala som sa. 

"Jasné, že áno. A poskúšaš si šaty aj ty. Budeme tie najkrajšie nevesty." jej návrh sa mi veľmi páčil a začala som sa tešiť spolu s ňou. 

"Dobre, tak zajtra ráno si voláme." rozlúčila som sa. 

Moje nadšenie narástlo. Svadobné šaty. Už zajtra. Nádherný pocit. Rýchlo som sa umyla, prezliekla a naraňajkovala. Musela som sa ponáhľať, aby som do práce nemeškala. 

Neustále som sa hrala s prsteňom a vracala sa k spomienke na včerajší večer. 

"Ahoj." vytrhol ma známy hlas zo snívania. Bol to Lukáš a stál pri dverách knižnice. S údivom som na neho hľadela. 

"Lukáš, čo tu robíš?" 

"Chcel som iba vedieť, ako sa máš. Myslel som na teba a veľmi som sa obviňoval za to, čo sa ti stalo." povedal smutne. 

"Ďakujem za tvoj záujem, ale nemusel si sa báť. Som v poriadku." povedala som vážne. Podišiel o krok dopredu a jeho pohľad zjemnel. 

"To ma teší. Veľmi ma mrzí, čím všetkým si si musela prejsť." povedal kajúcne a zhlboka sa nadýchol. 

"Ty za nič nemôžeš. Nemohol si predsa tušiť, čo sa stane." ako som to dopovedala, chytil ma za ruku. Potom jeho pohľad padol na môj prsteň. 

"To je snubný?" spýtal sa šokovane. Prikývla som a vytrhla si ruku z jeho. Preglgol a na tvári sa  mu zjavil bolestný výraz.