Nepomenovaný - 105.časť

"Takže sa budeš vydávať." skonštatoval skôr pre seba. Neodpovedala som. Videla som, že ho toto všetko bolí. 

"Lukáš, musím ísť, inak budem meškať." chcela som, aby sme tento okamih zbytočne nepredlžovali. Začínalo mi to byť nepríjemné. 

"Chcel som ti ešte povedať, aby si bola opatrná. Vilova rodina je veľmi vplyvná, myslím, že to len tak nenechajú, aby ho zavreli do väzenia. Trochu ich poznám. Ak by si čokoľvek potrebovala, ozvi sa mi. Vyznám sa v týchto veciach a keď bude treba, budem ťa zastupovať. Aj napriek tomu, že by som išiel proti Vilovi." povedal vážne a podával mi vizitku. Pozerala som na neho prekvapene. 

"Nemyslím si, že je to potrebné. Keď bude treba, môj snúbenec sa o to postará." dodala som priamo. Nechcela som, aby si myslel, že ho potrebujem viac, ako je to nutné. Pozrel na mňa so zaťatou sánkou. Bolo mu to nepríjemné. Mne však omnoho viac. 

"Prosím, Lívia, je to len vizitka. Som právnik, viem sa správať profesionálne. A Vila poznám viac, ako ktokoľvek iný." povedal rázne a ja som sa rozhodla jeho vizitku prijať. 

"Ďakujem." povedala som so sklopeným zrakom. 

"Nemáš vôbec za čo. Už ťa nebudem ďalej oberať o čas. Pekný deň." povedal a otočil sa. Rýchlym krokom prišiel k autu, nasadol a už som ho nevidela. Vydýchla som si a pozrela na vizitku. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Založila som si ju do tašky a vstúpila do knižnice. 

Anetka ma privítala s radosťou. Hovorila, že sa nevedela dočkať, kedy opäť prídem do práce. Chcela vedieť všetko o mojom stave a ja som jej mohla svedčiť ako nadprirodzene sa o mňa Boh staral. Pracovný deň v jej prítomnosti prebiehal veľmi rýchlo. Ja som sa nevedela dočkať večera, kedy budeme môcť mojim rodičom povedať novinu. Joel mi cez obed ešte volal, aby mi upresnil o koľkej príde a povedal, že hneď po večeri by nás radi uvideli babička s dedkom. Pocítila som miernu nervozitu. Na Noemi som sa tešila. Jej prítomnosť bola pre mňa vždy veľmi príjemná. Ale o Joelovom dedkovi som nevedela vôbec nič. Vedela som však, že v Joelovej blízkosti sa nemusím ničoho báť. 

Keď som podvečer zatvárala dvere knižnice bola už tma. Videla som ako blízko mňa zaparkoval mercedes. Vystúpil odtiaľ muž s udržiavanou sivou briadkou v luxusnom obleku. Bola z neho cítiť nadradenosť a arogancia. Pristúpil ku mne a keď som sa k nemu otočila, povrchne sa na mňa zahľadel. Jeho pohľad mi bol povedomý. Zaplavili ma zimomriavky a striasla som sa. 

"Ty si Lívia?" opýtal sa tvrdo. 

"Áno." snažila som sa o pokojnú odpoveď, ale hlas sa mi mierne roztriasol. 

"Ja som Vilov otec. Koľko chceš, aby si stiahla žalobu na neho?" spýtal sa povrchne a nezúčastnene pozrel na svoje hodiny. Zdesene som sa na neho pozerala.

"Prosím?" spýtala som sa nechápavo. 

"Koľko peňazí chceš, aby si zabudla na to, čo sa stalo?" zopakoval chrapľavým hlasom. Opäť som sa na neho nechápavo pozrela. Mala som pocit, že sa nachádzam v zlom sne. 

"To nemyslíte vážne?" spýtala som sa zdesene a spomenula si na Lukášove slová. 

"Pozri. Nemám čas sa tu s tebou vybavovať. Chcem to s tebou vybaviť po dobrom." 

"Váš syn ma skoro zabil a napadol ma niekoľkokrát. Nemám v pláne sťahovať žalobu na neho." povedala som rázne. Snažila som sa z hlboka dýchať a nenechať, aby ma ovládal strach. Bože, pomôž mi v tom, pomyslela som si. 

Muž si ma opäť povrchne prehliadol a ironicky sa zasmial. 

"Nezaujímajú ma tvoje dôvody. Dokážem svojho syna dostať z basy aj bez tvojej pomoci. Ak nechceš ustúpiť, budem to musieť riešiť inak. Tvoj drahý je taký ľudomil, všakže?! Dohliada na rôzne stavby ako architekt. Vieš, aké rôzne nehody sa môžu na stavbe stať?"

"Vy sa mi vyhrážate?" spýtala som sa priamo. Des mi však vtrhol priamo do môjho vnútra.