Nepomenovaný - 106.časť

"Ale kdeže. Len konštatujem." priblížil sa ku mne a opäť na mňa pohŕdavo pozrel. 

"Ja sa vás nebojím." snažila som sa čeliť priamo. On sa uchechtol a opäť sa o jeden krok priblížil ku mne. 

"Mladá a hlúpučká. Neviem, kde Vilo nechal oči. To je jedno. Dávam ti týždeň na to, aby si stiahla žalobu. Ak nie, začnem veci riešiť inak, ale ver, že páčiť sa ti to nebude." povedal rázne a chystal sa odísť. 

"Nemôžete si myslieť, že všetko zlé, čo váš syn urobí, dokážete zamiesť pod koberec. Existuje také niečo ako spravodlivosť." povedala som nebojácne, ale v skutočnosti sa triaslo celé moje vnútro. 

Rázne sa otočil. Pristúpil veľmi blízko mňa, až som pocítila jeho vodu po holení. Stiahol sa mi žalúdok. Pokrytecky na mňa zagánil a stisol mi dlaňou tvár. 

"Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám a čo nemám robiť." precedil pomedzi zuby. 

"Okamžite ju pusť!" zakričal hlas za mnou. Bol to Joel. Pribehol ku mne a chytil mužovi ruku tak, že sa mu tvár skryvila od bolesti. 

"To bolo poslednýkrát, čo si sa mojej snúbenice dotkol, nehovoriac o vyhrážkach. Mám to všetko nahraté v mobile a keď bude treba, použijeme to na súde. Rozumieš?" povedal Joel rázne a neprestával mu zvierať ruku. Chlapík sa ju snažil vyslobodiť, ale Joelovo zovretie bolo veľmi silné. Jeho pohľad bol spaľujúci. Tvár mu osvetľovala pouličná lampa. Nemo som na nich pozerala. Nevedela som, čo povedať. Joel ho prinútil nasadnúť do auta. Muž nahnevane zavrel dvere a okamžite odišiel. Pocítila som úľavu a po tvári mi začali tiecť slzy. Zo šoku. Joel sa otočil ku mne a ihneď ma pritiahol do náručia. 

"Pssst. Je to v poriadku, moja milovaná, som tu. Nič ti nehrozí. Už si v bezpečí." tíšil ma šeptom a hladil mi pri tom vlasy. Jeho blízkosťou sa moje telo napĺňalo pokojom. 

"Ako to, že si tu? Mali sme sa stretnúť pred domom." hovorila som v zlykoch. 

"Som predsa tvoj záchranca." pousmial sa a prstom mi zotrel všetky slzy. V zápätí ma nežne pobozkal na pery. Zaplavilo ma okamžité teplo. 

"On, chce ti ublížiť." povedala som vystrašene. 

"To sa mu nepodarí, moja sladká princezná. Nezabudni, že Boh je mocnejší ako jeho vyhrážky." pohladil ma s láskou po tvári. Ja som však vo svojom srdci pociťovala obavy. Pozrel mi hlboko do očí a oprel si svoje čelo o moje. Týmto gestom sa ma snažil upokojiť. Jeho pohľad bol plný istoty. Jeho dôvera v Boha napĺňala i moje srdce. 

"Som tu. Nemusíš sa ničoho báť. Všetko bude v poriadku." šepkal mi s jemným pohľadom. Jeho prítomnosť ma kolísala. Nechala som sa strhnúť týmto jasným pohľadom. Strach a obavy v mojom srdci pomaly nahrádzal pokoj. Privrela som oči. Pocítila som jeho ruku na mojom chrbte. Pritiahol si ma bližšie. Potom nežne pritisol svoje pery na moje. Motýle v mojom vnutri mi začali lietať sem a tam. Vedel ako ma upokojiť. Vedel presne ako moje telo reaguje na neho. Úplne som zabudla, čo sa pred chvíľou stalo. Druhou rukou vošiel do mojich vlasov a pobozkal ma ešte vášnivejšie. Strácala som pevnú pôdu pod nohami. V tom sa odtiahol. Usmial sa a na jeho líci sa zjavila jamka. Vzdychla som. Chytil ma okolo pása a spolu sme kráčali k jeho autu. 

"Musíme ísť, inak prídeme neskoro a ja zle zapôsobím na svojich budúcich svokrovcov." povedal s ľahkosťou a ja som sa musela zasmiať.