Nepomenovaný - 107.časť

Prikývla som a snažila sa naladiť na nadchádzajúci príjemný večer. 

Rodičia boli z Joela nadšení. Páčil sa im a bolo zjavné, že si sadli. Správu o našej svadbe spočiatku vzali s obrovským šokom. Po chvíľke sa však uvoľnili a začali sme sa spoločne tešiť. Joel im vysvetlil dôvody, prečo sa tak náhle rozhodol vziať si ma za ženu. Ocko bol spočiatku odťažitý, ale po vypočutí Joela sa začal tešiť tiež. Dátum sme stanovili po Sarinej a Jankovej svadbe. Chceli sme im ponechať to prvenstvo. Večer prebiehal vo veľmi dobrej atmosfére a ja som sa tešila tiež. Po dvoch hodinách sme sa rozhodli odísť s odôvodnením, že sa chystáme túto novinu oznámiť ešte Joelovým starým rodičom. Mamka s ockom dali návrh, že by ich radi čo najskôr tiež spoznali. Joel im sľúbil, že ich privedie čoskoro. Rozlúčili sme sa a nastúpili do auta. Rodičia sa rozhodli ešte zdržať a urobiť si príjemný večer vo dvojici. 

"Tvoji rodičia sú veľmi fajn." povedal Joel s hravým úsmevom v aute. Prikývla som. 

"Aj ty si sa im veľmi páčil." dodala som spokojne. 

"A už je to oficiálne. Čoskoro sa stanem tým najšťastnejším mužom." chytil ma za ruku a pobozkal moje prsty. Rozbúchalo sa mi srdce. Radosťou mi prekvitalo celé vnútro. Joel sa ku mne priblížil a z hlboka sa nadýchol. Odrazu mi rukou vošiel do vlasov a jemne mi chytil jednu z náušníc. 

"Máš moje náušnice." šepol do ticha. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. 

"Áno. Sú moje najobľúbenejšie, spolu s retiazkou." povedala som so sklopeným pohľadom. 

"Aj ja mám niečo obľúbené od teba." jeho slová ma prinútili pozrieť sa na neho. Prekvapene som zamračila čelo. 

"Naozaj? Ale ja som ti nič nedala." 

"Nehovoríš pravdu." odopol si dva gombíky na košeli a siahol po retiazke s príveskom L. S otvorenými ústami som hľadela na jeho odhalenú hruď, kde sa vynímala retiazka, ktorú som mu darovala, keď odchádzal. Jeho tvár sa rozžiarila úsmevom. 

"Ani na sekundu som si ju nedal dole. Pripomínala mi ťa všade, kde som bol." sklopil pohľad a zadíval sa na prívesok, ktorý sa mu odrážal v prstoch. 

"Nečakala som, že ti bude taká vzácna." 

"Ty si mi vzácna." povedal pomaly a skúmavo sa na mňa zahľadel. 

"Je načase, aby som ti ju vrátil." po týchto slovách sa ju snažil odopnúť. Chytila som prsty na jeho krku. Hlbokým pohľadom ma spaľoval. Nadýchla som sa a pocítila jeho vôňu. 

"Nechaj si ju prosím. Budem rada, keď ju budeš nosiť." so sklopeným pohľadom som neustále pozerala na jeho nahú hruď. Musel to zistiť. Pousmial sa a opäť sa zapol. 

"Ďakujem. Princezná." nahol sa ku mne a pobozkal ma na líce. 

Cesta ku starým rodičom bola rýchla. Keď som vystupovala z auta vzala som si taštičku, ktorá bola venovaná Noemi. Boli v nej maličkosti, ktoré ma tešili, keď som ich vyberala. Verila som, že potešia aj ju. Joel si preplietol moje prsty so svojimi a spolu sme kráčali dnu. Cítila som jemnú nervozitu z nového stretnutia. Bolo zaujímavé, že keď sa Joel mal stretnúť s mojimi rodičmi, nepreukazoval žiadne znaky neistoty. Bol sebaistý a plný nadšenia. Priam, akoby sa malo malé dieťa stretnúť s niekým, koho miluje. Obdivovala som ho za to a sama sa učila nebáť sa nového. Po prvom zaklopaní nám otvorila Noemi. Veľmi som sa potešila, keď som uvidela jej rozžiarenú a nadšenú tvár. Bola presne taká ako vždy. Plná lásky a prijatia. Všetky nepríjemné pocity, po jej objatí, zo mňa ihneď opadli.