Nepomenovaný - 108.časť

"Taká som šťastná, že ťa opäť môžem vidieť, moja drahá." povedala nežným hlasom a oboch nás pozvala ďalej. 

"Aj ja som rada za toto stretnutie. Čas, ktorý trávim v tvojej blízkosti je pre mňa požehnaním." povedala som s nadšením a podala jej taštičku. Chytila ma za ruku, ktorú mi položila na svoju. Pohladila ma po dlani a mňa toto gesto zahrialo hlboko v srdci. Noemi presne vedela, ako človeka prijať, aby sa cítil ako doma. Oboch nás zaviedla do obývačky. Na stole som videla obrovské množstvo občerstvenia. Dokonca som zacítila známu vôňu čaju. Usadila som sa na pohodlnej veľkej sedačke. Joel si sadol blízko mňa a objal ma okolo ramien. Cítila som sa veľmi príjemne. Ako malé dievčatko v maminom lone, ktoré láskavo hladí po vláskoch. Noemi sa posadila do kresla oproti nám. 

"Kde je starký?" spýtal sa Joel so záujmom. Noemi sa usmiala a pozrela na dvere za nami. Joel sa na ňu usmial tiež. 

"Vieš ako to má?! Keď sa tam zavrie, úplne zabudne koľko je hodín." usmiala sa nežne. 

"Lívia, moja drahá, nemaj mu to, prosím, za zlé. On len miluje čas, keď môže byť v tichosti s Pánom. Veľmi sa tešil na stretnutie s tebou. Myslím si, že sa zahĺbil natoľko, že stratil pojem o čase." usmiala sa ospravedlňujúco a ja som sa na ňu chápavo usmiala. 

"Hovoríš o mne, moja drahá?" zaznel veselý hlboký hlas. Strhla som sa a zazrela usmiatu tvár muža s modrými očami, dlhšou sivou briadkou a nabok sčesanými vlasmi. Jeho pohľad bol presne ako Joelov. Prekvapene som zažmurkala. Už teraz som cítila, že ho budem mať rada. Noemi sa zasmiala a ukázala na kreslo, ktoré bolo blízko nej. Starký však pristúpil k Joelovi a roztvoril svoju náruč. Joel objatie s láskou prijal. 

"Synak, vitaj, som veľmi rád, že ste konečne prišli." povedal s nadšením a potľapkal ho po pleci. Potom sa otočil ku mne a jeho pohľad znežnel, priam akoby som videla Joela. Užasla som. 

"Starký, toto je Lívia, moja budúca manželka." povedal Joel s hrdosťou. Zdvihla som sa a podala mu ruku. Vzal ju do svojej a jemne ma pobozkal. Už teraz som chápala gentlemanské správanie Joela. Vnuk sa podal na dedka. Pokorne som sa usmiala a užívala si toto zoznámenie. Jeho gestá, môjmu pocitu počiatočnej nervozity, vniesli do srdca pokoj. 

"Veľmi ma teší, Lívia. Ja som David, ale v kľude ma volaj starký. Som rád, že budeš súčasťou našej rodiny. Obrovské Božie požehnanie, že si si získala srdce nášho milovaného vnuka. A prosím, ospravedlň, že si musela na mňa chvíľku čakať. Vieš, keď som v Božej prítomnosti, čas pre mňa stráca zmysel." povedal pomaly a neustále mi držal ruku. Jeho blízkosť ma tešila. 

"Aj mňa veľmi teší, že vás môžem spoznať, starký. Vôbec sa nemusíte ospravedlňovať." pousmiala som sa na neho a pohladila ho po ruke. Po tomto geste sa jeho tvár rozžiarila.