Nepomenovaný - 11.časť

Keď nastal večer, zapálil sviečky a pustil tú príjemnú hudbu, čo včera. Zapálil aj krb, keďže večere boli trošku chladné a v chatke sa  ochladilo. Sadol si na kreslo, blízko knižnice a privrel oči. Jeho tvár vyžarovala nádherný pokoj. Bolo vidieť, že presne vie, kto je a čo chce. Dlaň ma pálila a srdce ma nútilo, aby som sa ho dotkla. Nesmiem, pomyslela som si. Stačí mi pohľad na neho. Vnútro ma nabádalo vstať, mozog sedieť a iba sa dívať. Potom otvoril oči a postavil sa.  Natiahol sa za nejakou knihou a opäť si sadol. Nežne ju pohladil a otvoril. Nevedela som, čo číta. Bol trošku ďalej odo mňa. Zvedavosť sa so mnou hrala ako mačka s myšou. Nervózne som sa pokrútila na sedačke. Otočil sa od knihy ku mne. Jeho pohľad bol nežný. Kútiky úst sa mu jemne zdvíhali do úsmevu. Prekvapene som zažmurkala. Azda mi číta myšlienky a vie ako sa teraz cítim? Pohľad neprestával, niečo mi chcel povedať, aspoň som si to tak myslela. Och, zasvieti sviečky, zapne nežnú hudbu a potom sa tvári, že tu nie som. Nechápem. Naplnil ma prekvapivo hnev. Naklonil hlavu na bok a s úsmevom ma skúmal. Potom vstal a sadol si bližšie ku mne. Oči mu potemneli. Úsmev zmizol. Opäť tá rovná čiara. Naklonil sa ku mne a odhrnul vlasy nabok. Dych sa mi prehĺbil a zrýchlil. Oči som mala dokorán otvorené a čakala, čo sa stane. Potom mi nežne prstom prešiel po krku. Strhla som sa. Odtiahol svoju dlaň a zahľadel sa so smútkom v očiach. Viem. Prišiel na to, čo sa nachádza na mojom krku. Inštinktívne som sa snažila zakryť to rukou. Zodvihol sa a vstal. Bez slova odišiel von a zavrel dvere. Preglgla som a snažila sa prehltnúť slzy. Zaplavila ma hanba a rukami som sa objala pod prsiami. Auto som nepočula, takže som predpokladala, že odišiel pešo.