Nepomenovaný - 110.časť

"Už viete, kedy bude svadba?" spýtala sa so záujmom Noemi a privoňala si ku svojej kytici. Joel na mňa láskavo pozrel a nechal, aby som odpovedala ja. 

"Dohodli sme sa na 7. jún. Chceli by sme svadbu vonku, v takom pohodovom, rodinnom štýle. Nič veľké." pousmiala som sa a Noemi prikývla. 

"To znie výborne, už teraz sa teším, moja drahá." ako to dopovedala, s jemným smútkom pozrela na Joela. Zaťal sánku a prehrabol si vlasy. 

"Viem, čo sa ma chceš spýtať, babi." povedal Joel vážne. Noemi ospravedlňujúco prikývla. Ja som mlčala a prekvapene hľadela raz na jedného a potom na druhého. 

"Chceš vedieť, či dám vedieť otcovi?" skonštatoval a Noemi sa zhlboka nadýchla. 

"Synak, je to tvoje rozhodnutie, my do toho nebudeme nijak zasahovať." povedal David úprimne, chytil Noemi ruku a pobozkal ju. 

"Je to v poriadku starký. Som v kontakte s ním. Nie sme si nejak extra blízky. Možno je to tým, že poväčšine komunikujeme len cez telefón a nemali sme možnosť sa otvorene pozhovárať." povedal Joel úprimne, bez akéhokoľvek náznaku ukrivdenia. Bolo to skôr oznámenie, ako to v skutočnosti je. 

"Vnúčik môj, on sa bojí. Preto sa pred tebou skrýva." povedala Noemi pokorne. Ja som prekvapene hľadela na jej tvár. Aj napriek tomu ako veľmi ublížil Joelov otec jej dcére, ona ho chápala. Obdivuhodná láska. Do srdca mi vchádzal zaujímavý pocit. Predtým som ho nespozorovala. Akoby sa mi srdce umocňovalo a rástlo v ňom poznanie niečoho, čo som predtým nevnímala. Akoby sa mi otvorili oči a ja som mohla spozorovať nové obzory. Do srdca mi vošiel tichý hlas:

„Nespomínajte predchádzajúce veci a o dávnych nerozmýšľajte.  Hľa, robím čosi nové, teraz to klíči, či to nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine. (Biblia - Izaiáš 43:18) 

"Stvor mi čisté srdce, Bože, obnov vo mne pevného ducha!" (Biblia - Žalmy 51:12)

Noemi toto vo svojom srdci spoznala. Obdivne som na ňu pozerala. Bola taká bezstarostná, čo sa týkalo rozhovoru o Joelovom otcovi. Skôr ju trápil Joelov vzťah s ním. 

"Na chvíľu si odbehnem do kuchyne a dám kvety do vázy. Chceš aj ty, Lívia?" spýtala sa priateľsky. Prikývla som a nasledovala ju do kuchyne. Joel ostal v obývačke so starkým. Začali viesť nejakú družnú debatu. Nezachytila som, o čom. 

Keď sme vstúpili do kuchyne podala som svoju kyticu Noemi. S láskou obe vložila do vázy s vodou. Otočila sa ku mne a potom nepatrne nazrela do obývačky. Usmiala sa, keď videla ako muži veselo a bezstarostne debatujú. 

"Noemi, ako si to všetko zvládla?" odvážila som sa na otázku. 

"Čo máš na mysli?" spýtala sa prekvapene. 

"Odpustiť Joelovmu otcovi po tom všetkom, čo sa stalo." povedala som otvorene a Noemina tvár zažiarila láskou. 

"Ó, moja drahá. To bol proces. Nešlo to ihneď. Ešte stále veľa veciam nerozumiem. Strata jediného dieťaťa je veľmi bolestivá. Obzvlášť, keď som sa musela pozerať, ako trpí aj vnuk. Moje srdce, moja radosť. Bol to práve on, kto mi pomohol veľa vecí vidieť inak. Je mojím obrovským Božím darom. A ako hovorí Pán Ježiš, ako môžem milovať Boha, ktorého nevidím, keď nedokážem milovať brata, ktorého vidím?" jej vyznanie ma prekvapilo. Prikývla som a odhodlala sa na ďalšiu otázku. 

"Myslela som si, že to bolo opačne. Že ty si pomohla Joelovi." 

"Ale kdeže. Lámalo by ti srdce, keby si ho videla predtým. Pár dní po tom, čo sa to stalo, sa veľmi hneval. Nechcel nikoho vo svojej blízkosti. Každého odmietal a vôbec s nikým nechcel komunikovať. Odchádzal, nikto nevedel kam a vracal sa až o niekoľko týždňov potom. Strácal sa nám pred očami. Veľmi ma bolelo pozerať sa na to, čo sa s ním deje." oči Noemi sa zahmleli smútkom. Spomenula som si na list, ktorý mi Joel dal čítať. Do srdca mi vošla bolesť, keď som si predstavila, čím prechádzal. 

"Vôbec nikomu sa nezveril?" spýtala som sa prekvapene. Noemi pokrútila hlavou. 

"Nie, moja drahá. Cítila som, že niečo veľmi bolestné a ťaživé drží vo svojom vnútri. Ani Davidovi to nepovedal, hoci jemu sa zveroval najčastejšie." 

"A čo sa stalo potom?" spýtala som sa so záujmom.